Jdi na obsah Jdi na menu
 


Panna

30. 5. 2010

 

Panna & Neviestka
Prehodnotenie Všetkých Estetických Hodnôt, časť Prvá z Dvoch
 
 
Delgrast
 
 
Napísané ako príspevok k roku kresťanskej kultúry, ktorým je rok 2010;
aby sa aspoň v treťom tisícročí už vedelo, čo zač tá kresťanská kultúra vlastne je.
 
 
0. Predohra
Paphos
Iste mnohí z vás počuli príbeh o Pygmalionovi, sochárovi z Cypru ktorí vytesal zo slonoviny sochu ženy tak skutočnú a nádhernú, že sa do nej zamiloval. Milosrdná Venuša vypočula jeho tajné a tiché prianie a darovala milovanej soche život. Zamilovaný antický párik mal neskôr dve deti, syna Paphosa a dcéru Metharmu, a má sa zato že všetci žili šťastne až do smrti.
Avšak nedávne udalosti ktorých som bol svedkom a účastníkom ma presvedčili o tom, že celkom to tak nebolo. Čujte.
Viete o mne že mám mnoho nepriateľov, a to po celom svete. Stalo sa to práve na Cypre, keď som musel pred zaplatenými vrahmi a ziskuchtivými žoldniermi utiecť do hlbín pohoria Troodos. Nepriateľ bol vytrvalý a trpezlivý, stále v mojich pätách, a ja som sa musel skryť veľmi hlboko v roklinách. Asi to bolo únavou a vyčerpaním, pretože už som začínal snáď mať aj preludy, vidiac všetky tie bájne bytosti z antických báji na ktoré neverím, fauni, nymfy a im podobní na mňa začínali hľadieť a striehnuť z dier, tŕňov a zákutí kam sa človek nedostane.
Pamätám si, ako som v tom najzašitejšom údolí klesol vysilený na kolená. Nebol som už schopný utekať ďalej, viem, že som sa zvalil na zem a pravdepodobne som umorený zaspal. Bolo mi jasné, že ak zobudím živý, tak len v nemilosrdnom zajatí svojich sokov.
Neprekvapovalo ma, že som sa zobudil na celkom inom mieste – vo vlhkej, avšak teplej jaskyni. Prekvapovala ma však absencia pút, reťazí, a fakt, že som bol starostlivo prikrytý kožušinou. Žeby ma našiel nejaký priateľ?
Odpoveď na seba nedala dlho čakať. Keď som sa rozhliadol po jaskyni, uzrel som akéhosi muža sediaceho pri ohni – vyzeral ako divoch, vlasy a brada dlhé a zlepené, špinavý, sporo odetý. Veru som sa obával že je mojou skazou, verte mi!
Srdce mi však zahrial vľúdnym úsmevom a prehovoril na mňa po starogrécky, jazykom dávno mŕtvym. Ešteže som učený polyglot!
„Vitaj, pustovník,“ privítal ma. „Azda sa nenahneváš, že som ťa vzal do svojho príbytku a zaopatril ťa. Bol si vyčerpaný a utekal si, akoby ťa naháňal samotný Kerberus! Prespal si dva a pol dňa.“
„Isteže sa nehnevám!“ odpovedal som. „Nebyť teba, bol by som práve mučený a trýznený, teda ak by som mal to nešťastie a bol by som ešte nažive. Vďaka ti, som tvojím dlžníkom!“
„Aj ak si bol mojím dlžníkom, už sme si vyrovnaní – splatil si mi to svojou príjemnou prítomnosťou a pohovorom! Vieš, veľa návštev k nám nechodí, teda vlastne žiadne, a my radi kohokoľvek pohostíme.“
Prekvapilo ma slovko „my“ ktoré divoch použil. Dozvedel som sa, že žije ešte so svojou ženou, ktorá však práve nebola v jaskyni. Pohostil ma skvele upečeným diviakom a prezradil mi svoje meno: Paphos. Už vtedy sa mi zdalo povedomé, ale nespomenul som si na svoje dávne štúdium Ovídiových Metamorfóz.
Ukázalo sa, že je to veľmi príjemný a milý spoločník, ktorý nestratil cit pre dobré mravy a správanie ani napriek dlhej izolácií a samote, ktorej dĺžku mi však nedokázal bližšie určiť. „Veľmi dlho,“ vravel, „priam veky.“ I keď som nechcel u neho pobudnúť dlho, jednak aby som mu nebol na obtiaž a jednak aby ma nevypátrali a nepotrestali aj jeho, Paphos ma uistil: „Nemaj strach, môj domov nikto okrem mňa nenájde. Mal by si tu určite ostať pár dní, tvoj útek ťa veľmi vyčerpal.“
Na druhý deň som vyšiel spolu s ním z jaskyne. Jeho ženu som stále nevidel, nuž som sa na ňu pýtal. Odpovedal s úsmevom: „Ona by ani sama nedošla domov. Má rada samotu, domov ju musím priam ťahať.“
Z ďalšieho rozhovoru vyplynulo, že kedysi žili „tam pri pobreží ako iní ľudia,“ ale spoločnosť k nim nebola prajná tak sa rozhodli vyhľadať útechu v samote. Svoju ženu opisoval ako veľmi krásnu, avšak priznám sa, že veľmi som tomu neveril, zvlášť keď som videl aký je Paphos „fešák.“
Doviedol ma na skrytú čistinku v lese, tú najkrajšiu a najokrúhlejšiu, lemovanú tými najrozprávkovejšími stromami, aké som kedy videl. Zeleň sa vlnila v ľahkom rytme jarného vánku a ja som cítil ako sa stratená energia vracia prúdom do mojich žíl. Svetlo poludňajšieho slnka padalo pomedzi koruny stromov na nádhernú, nahú ženu dvíhajúcu ruky k slnku sťa v nejakom prastarom, zabudnutom, pohanskom náboženskom obrade a celá pasienka akoby sa skláňala pred jej nádherným majestátom. Veru, bola tou najkrajšou akú som kedy videl – Paphos si nevymýšľal! Až som si v prvej chvíli zakryl oči, aby som ho snáď neurazil tým že si dovolím hľadieť na jeho nahú ženu.
Paphos vykročil k svojej milovanej a srdečne sa s ňou zvítal. Čakal som na jej odpoveď, dal som si dole ruky z očí, ale ona si ho nevšímala. Žeby bola práve v stave hlbokej meditácie? Ale to by predsa Paphos vedel a nevyrušoval by ju!
Opatrne som sa priblížil. Paphos venoval jemné bozky na líca svojej manželky, stále nehybnej. Čo s ňou je? A on to na nej nevidí? Vôbec na neho nereaguje, ignoruje ho, je strnulá vo svojej póze, a jemu to ani nie je divné, teší sa z toho.
Trvalo mi kým mi to došlo, musím zvaliť vinu na to, že ma nanajvýš miatlo Paphosovo správanie. Tá žena bola socha! Áno, bola to najkrajšia žena akú som kedy videl, priam zosobnená Helena Trójska, áno, závidel by mu ju každý, ale bola to len socha zo slonoviny, nech akokoľvek skutočná a príťažlivá, stále len socha!
„Ach, Narcissa, toto je priateľ ktorého som stretol vo Forkyadinom žľabe; priateľ, toto je moja žena, Narcissa.“
Nesmejte sa tomu, že som sa jej pozdravil! Mal som mu v tej chvíli začať vysvetľovať, že sa zamiloval do sochy? Ten výraz v jeho očiach – to bol pohľad najzúfalejšie zamilovaného, aj po toľkých rokoch. Musel k nej mať nádherný, i keď len imaginárny vzťah.
Rozprával sa s ňou celé hodiny kým ja, sediac obďaleč, som sa cítil ako v blázinci. Keď sa už stmievalo, povedal jej, že pôjdeme domov. Zdalo sa však, že si namýšľa že Narcissa nesúhlasí, a tak ju pobozkal na líce a s nežnými slovami sa s ňou rozlúčil, sľubujúc že zajtra ju navštívi opäť.
Mal som isté deja vi. O niečom podobnom som už počul predsa, nie? Spýtal som sa cestou do jaskyne Paphosa na jeho rodičov. „Áno, pamätám si ich. Otec sa volal Pygmalion a matka Galatea.“ Bingo! Ako som len mohol zabudnúť na ten mýtus?
Rozhodol som sa, že sa s  Paphosom porozprávam o jeho manželke-soche. Opatrne som začal: „Nebola tvoja matka kedysi podobná Narcisse?“
„Áno, tiež bola kedysi sochou,“ zarazila ma jeho priama, nečakaná odpoveď. „Narcissa je však omnoho krajšia.“
„Si teda lepším sochárom ako tvoj otec?“
„Omnoho,“ povedal Paphos a nadlho sa odmlčal. Snažil som sa pokračovať v rozhovore, zvedavosť mi nedovolila prestať sa pýtať, ale Paphos sa odmietal o tom so mnou baviť a vždy zmenil tému rozhovoru, tak som od toho upustil.
Tej noci som premýšľal: Keď modlitba jeho otca, Pygmaliona, mohla zmeniť sochu na živú ženu, ktorá ešte porodila Paphosa, práve teraz spiaceho po mojom boku, prečo sa to nedá druhýkrát, so sochou ktorá je ešte krajšia? Žeby na to Paphosove modlitby nestačili?
Keďže som napriek tomu čo Paphos vravel som k nemu cítil veľký pocit zaviazanosti za opateru a záchranu života. Skontroloval som či môj ochranca tvrdo spí, kľakol som si na kolená a začal som sa modliť k Venuši. Ja, zatvrdnutý ateista, som sa tú noc úprimne modlil pre svojho priateľa a snáď som chvíľami aj veril, že dobrosrdečná bohyňa moje prosby vyslyší.
Kolená som drel takmer celú noc a tak nečudo, že som sa ráno zobudil nevyspatý a vyčerpaný. Paphos sa divil že prečo napriek stavu v akom som bol som sa tak veľmi chcel čo najskôr vydať na pochod k jeho manželke. Sťa dieťa som veril, že to vyšlo a že z Narcissy je už živá žena.
Keď sme tam však prišli, bol som sklamaný. Bola to stále tá istá socha stojaca na tom istom mieste v tej istej póze s ktorou sa Paphos zvítal tými istými srdečnými úkonmi, nebola tam žiadna, ani najmenšia zmena.
No vo chvíli keď som si už v mysli nadával do hlupákov sa však stal ten zázrak – Venuša asi čakala kým tam prídeme aby sa ten div mohol priamo odohrať pred našimi očami. Z jasnej oblohy zažiaril lúč červeného svetla rovno na Narcissinu sochu a pred našimi očami za veľkého údivu sa z tvrdej slonoviny stalo ohybné, teplé, ľudské svalstvo.
Sledoval som prvé, prekvapené pohyby novorodeného života. Aj tak to boli tie najladnejšie a najelegantnejšie pohyby aké som kedy videl. Bola to stelesnená ženská dokonalosť. Jej modré oči zakotvili v tých Paphosových, a až vtedy som dokázal odtrhnúť od nej, očakávajúc že v Paphosov nadšený pohľad bude ešte nezabudnuteľnejší.
Veru sa mi ten pohľad vryl do pamäte. Ešte teraz pred sebou vidím jeho naškľabenú, napoly zhrozenú a napoly zhnusenú tvár. Tvrdý šok. Pre mňa.
Napriek tomu ho oslovila tým najnežnejším hlasom aký kedy ľudský sluch počul: „Paphos?“
On vybuchol zlosťou. „Ako si si dovolila mi to spraviť?“ kričal do jej prekvapenej a vystrašenej tváre „Ako si si len mohla dovoliť ožiť? Prehovoriť na mňa tým hnusným hlasom? Dýchať na mňa tým hnusným dychom? Potiť sa predo mnou? Triasť sa predo mnou...“
„Paphos,“ prerušil som ho, „ale veď toto je tvoja Narcissa, a už nie je socha, naopak, je to živá bytosť, a je skutočne tou najnádhernejšou ženou akú som kedy videl, a ver že ja som ich videl mnoho!“
„Ale už nie je dokonalá!“ kričal nezmyselne. „Moja láska k nej sa naplní – to si chcel? Poškvrniť moju panenskú lásku a spraviť z nej kurevskú?“
„Ale Paphos! Aj ak predtým bola dokonalá, bola len socha!“
„Nie ty blázon, nejde o sochu!“ ziapal. „Ide o moju predstavu o nej! Keď bola sochou, mohol som si predstavovať náš krásny vzťah, mohol byť dokonalý, každý deň mohlo svietiť slnko a vždy by bola presne taká akú by som ju chcel!“
„Ale teraz to už môže byť naozaj tak, a v skutočnosti, nie len v tvojich predstavách!“
„Skutočnosť!?“ reval ako besný a musel som pred ním ustupovať. „Skutočnosť!? Skutočnosť je popretím dokonalosti. V skutočnosti nie je taká akú ju chcem mať. Bude hlavu držať nižšie ako chcem. Bude mi odpovedať inak ako chcem. Milovanie sa v skutočnosti bude iné ako v predstavách – aj kvôli mne! A čo ak sa mi opováži odvravieť? To je tá skutočnosť, drahý priateľ, nič iné ako nedokonalosť!“
Náhle ma prebodol nenávistným pohľadom, čosi si práve uvedomujúc. „Ty...“ vravel, „to ty si ju priviedol k životu! Sprav z nej opäť sochu! Sprav!“
„Ja neviem ako...“ hovoril som a môj pohľad zablúdil k vystrašenej kráske. „Ja nemôžem...“
„Lži! Lži! Vráť mi moju sochu! Moju dokonalú Narcissu!“
Viac sa už vyjednávať nedalo. V jeho ruke sa náhle zjavila ostrá dýka s ktorou na mňa zaútočil. Priznám sa, ako zbabelec som pred ním ušiel, dokonca nechávajúc najkrajšiu ženu akú som kedy videl v jeho zajatí. Dnes sa bojím, že ju zabil a vytesal si novú manželku.
Keď som sa vrátil do metropoly Cypru pomenovanej po mojom drahom šialenom priateľovi, trochu som pátral po jeho minulosti. Nikto si ho nepamätal – asi to bol skutočne tvor z antických čias, žijúci si svoj vysnený vzťah viac než dve tisícročia.
Mnoho som rozmýšľal o Paphosovi a o tom, čo mi povedal. Zrejme zažil nejeden vzťah a hľadal onú večnú lásku o ktorej básnici klamú už odkedy sa naučili skladať verše že existuje, resp. môže existovať. Zrejme natoľko stratil svoju vieru v ženy, tak ako kedysi jeho otec v Propoetidách, že po jeho vzore vytesal nádhernú sochu a ušiel s ňou pred svetom hlboko do Troodosského pohoria. Ako priamy svedok lásky svojich rodičov zrejme nikdy nedúfal a nechcel aby sa jeho láska naplnila tým, že Narcissa ožije – pravdepodobne len pre malé škriepky, nezhody, malé, ako to on nazýval „nedokonalosti“ medzi svojimi rodičmi.
Tým, že Narcisse nedovolil ožiť sa všetkého tohto vyvaroval a mohol si pestovať ten najkrajší vzťah, alebo, ako mi to ešte znie v ušiach, „panenskú lásku,“ v ktorej všetko bolo dokonalé a nebolo medzi nimi najmenšej nezhody a na Narcisse nebolo ani najdrobnejšej chybičky.
Myslím si, že vznešení ľudia sú od prírody perfekcionalisti. Ale má sa to riešiť takto, zabraňovať naplneniu a uchovávať si perfektné predstavy iba vo svojej hlave, bojac sa, že naplnením sa poškvrnia? Nie je lepšie ísť cestou pokusov a omylov a v praktickom živote sa dokonalosti čo najviac priblížiť? Paphos však bol svedkom dokonalosti vo svojich predstavách, a to každý deň – najmenšia nedokonalá drobnosť mohla všetky jeho, aj minulé predstavy navždy rozbiť, tak ako keď v skutočnom živote spoznáme svoj vzor, zidealizovanú osobu a zisťujeme že nie je taká dokonalá, naopak že je to obyčajný omylný človek z mäsa a kostí. Nedivme sa teda, že to bol taký blázon.
 
Panna & Neviestka
No úvod diel podobných tomuto sa zvyčajne píšu siahodlhé predslovy, ktoré sa nám často snažia zdeliť akým spôsobom autor chce aby sme dielo chápali, avšak tieto samotné predslovy získajú zmysel až po prečítaní celej knihy. Popravde to vyzerá skoro tak, že autor má tajný úmysel takýmito nekalými prostriedkami nás presvedčiť, aby sme si potom prečítali jeho dielo znova. I keď aj ja musím poznamenať, že napriek dlhoročnej snahe byť čo najlepší v písomnom zdieľaní svojich myšlienok, stále som ďaleko od dokonalosti a je dosť možné, že ak náhodou niekoho tieto spisy zaujmú natoľko, že ich bude chcieť celkom alebo aspoň lepšie pochopiť, neostane mu nič iné ako prečítať si ich viackrát (opakujem, je to zrejme chyba môjho štýlu, nie čitateľovej chápavosti). Ja však takýto úvod vynechávam, miesto neho ste si mohli prečítať divnú bájku o Paphosovi.
A teraz k veci. Mojím cieľom na týchto pár zdrapoch papiera bude rozobrať niekoľko pojmov v ich najhlbších súvislostiach, a to hlavne v tých, ktoré im sprostá ľudská a kresťanská interpretácia prisúdila. Najhoršie je, že ide o interpretáciu všeobecne platnú, ale takmer nikým neuvedomenú. Tieto pojmy sú spravidla opozitá: odriekanie & naplnenie, žiaľ & radosť, láska & láska (lebo je láska a láska) a panna & neviestka, ku ktorým neskôr pribudnú ďalšie ako apoteóza a kenóza, ale to až neskôr.
Dovolím si byť sentimentálny a začnem svoj výklad tým najväčším klišé na svete - nešťastnou láskou, a aby sme boli konkrétnejší, On odmieta Ju. Ona je tá ktoré miluje, Jemu je to jedno. Pre Ňu existujú už len dve alternatívy (lebo, predpokladajme, ide o veľmi zúfalú a nešťastnú lásku): Buď sa vzťah naplní alebo sa nenaplní (Kierkegaard by dodal: „ale nech sa stane čo stane, obe možnosti oľutuje“). Teraz skúmajme obe alternatívy.
Prvá Alternatíva: Vzťah sa naplní a Ona Ho získa. Bude tu nejaký vzťah ktorý vydrží po nejaký čas, po ktorom sa dvojica buď rozíde, v dobrom čo v zlom, po nevere, sklamaní alebo proste vychladnutí a zunovaní sa, alebo to spolu vydržia a dotiahnu to až do konca ich pozemskej púte, pričom po celý život si Ona  bude všímať že On nie je ten vysnený princ ktorého si zidealizovala a ktorého ľúbila keď ho ešte nemala, ale je to chybný človek, ktorý pozerá futbal, chodí s kamarátmi do krčmy a robí iné neromantické veci, v tridsiatke asi pred ňou úspešne utajil nemanželský vzťah, v štyridsiatke sa riadne rozkysol a začal v noci neznesiteľne chrápať, v päťdesiatke sa tak pohádal so synom že sa už s ním nikdy potom nerozprával, v šesťdesiatke mu definitívne ovisli gule (a to inak vydržal pri pohlavnej sile dosť dlho), atď. atď. V lepšom prípade ho bude tak veľmi milovať že sa stane slepou ku všetkým týmto nedostatkom, a to je to čo je pravá láska a trvám na tejto definícií: láska je sleposť k nedokonalosti druhého (z toho vyplýva že vznešení oprávnene milujú svojich nepriateľov a neznášajú svojich priateľov).
Druhá Alternatíva: Vzťah sa nenaplní a Ona Ho nezíska. V momente nenaplnenia to bude veľký žiaľ a bolesť pre Ňu, v horšom prípade to vlastným pričinením neprežije, ale to je ojedinelý prípad (niekedy keď si človek pozrie správy tak sa zdá že až taký ojedinelý nie je, ale ak by si mal život vziať každý kto niečo podobné zažije, tak to by veru poriadne preriedilo ľudskú populáciu). Je však hlúposť si myslieť, ako si však väčšina ľudí myslí, že odmietnutím sa vzťah končí – naopak, v inej podobe on tým začína. Začína v jej predstavách – tak ako si Paphos v predchádzajúcom príbehu vybájil dokonalý vzťah s Narcissou, tak si teraz Ona vybáji dokonalý vzťah s Ním, a nepotrebuje k tomu ani sochu čo bude dráždiť jej fantáziu. V týchto jej snoch skutočne prežije ten najkrajší možný vzťah, pretože on ju v tridsiatke nepodvedie, ani nezačne chrápať atď., naopak, keď sa k tejto spomienke na neho ako osemdesiatročná babička vráti, nie len On bude v jej predstavách stále mladý a krásny, ale aj Ona bude! Kto to nechápe nech si pustí Cameronov Titanic, vezme si za hrniec horúcej kávy a vydrží nezaspať a dopozerať to do konca. Zatiaľ čo sa vraví že Boh spája ľudí do manželského zväzku pre celý tento život ale ďalej už nie, pretože ľudia v Nebi sú sťa anjeli etc., verím však že ak Ho Ona nezíska, jej vzťah k Nemu, paradoxne, pretrvá snáď aj po smrti, večne, in saecula seculorum.
A teraz je tu otázka ktorá z týchto dvoch alternatív je pre Ňu výhodnejšia – a teraz sa dostávame k zvratu a rozuzleniu toho, čo sa skrýva za pojmami odriekanie & naplnenie, žiaľ & radosť, láska & láska a panna & neviestka. Prvá alternatíva zodpovedá naplneniu, radosti (dočasnej), láske a neviestke. Druhá zodpovedá odriekaniu (často aj nedobrovoľnému), žiaľu (lebo aj tá osemdesiatročná babička smúti kvôli tomu, že jej vzťah sa nenaplnil), láske a panne. Nebudem tu rozvádzať siahodlhú diskusiu o tom, či je lepšia prvá alebo druhá alternatíva, to si posúďte vy sami, preskočím to rovno k svojmu výsledku:
Napriek všetkým argumentom ktoré môžu byť proti Neviestke použité sa musí uznať, že človek, ako aj tá osemdesiatročná babička, vždy túži po naplnení, nevinné predstavy sú vždy o naplnení, i keď vysnenom a zidealizovanom, ergo neviestka víťazí nad pannou. Jediný spôsob akým by panna mohla zvíťaziť je ten, že keď On by sa konečne rozhodol že Jej vyhovie, vtedy by Ho Ona odmietla, uprednostňujúc – určite k Jeho veľkému nepochopeniu, ako aj k nepochopeniu celým svetom – odriekanie. Takéto panny sú zavreté v kláštoroch kde sa odriekajú snáď od všetkého od čoho sa je možné odrieknuť, a vyvažujú si to tou najväčšou nevinnosťou aká snáď existuje – vierou v Boha: lebo tá sa nikdy nenaplní (nikto nikdy neuzrie Boha inde ako vo svojich fantáziách a halucináciách – nikdy Boh nezostúpi z oblakov vo všetkej svojej sláve pred oči neveriaceho sveta: keby existoval a spravil by to, naplnil by svoj vzťah k ľuďom, tí by si po čase všimli nesúlad medzi svojím zidealizovaným obrazom Boha a skutočným Bohom – lebo každý si ho idealizuje inak – a to by bol koniec poslušnosti všetkých ľudí) a práve skrz svoju nenaplnenosť je nádherná. Kresťanstvo si to samozrejme uvedomuje a stavia proti ideálu Babylonskej neviestky Máriu Pannu, ale k tomu až neskôr.
Za najväčšiu slabinu Neviestky sa musí spomenúť jednorázové naplnenie – lebo ak by Jej On povedal áno a z Jeho strany by to bol vzťah na jednu noc, vôbec by tým z nej nespravil „neviestku“, naopak, spravil by z nej ešte väčšiu „pannu“ neustále sa utiekajúcu k tej jednej zidealizovanej noci. Nevýhodou Neviestky je že stále musí hľadať nové naplnenia – zatiaľ čo Panna si vystačí s jedným krásnym snom celý život a, ako niektorí veria, aj viac, radosti Neviestky, všetky tie naplnenia sa veľmi rýchlo zunujú a odhalia svoju nedokonalosť. Je veľký omyl ak sa neviestka snaží správať panensky a napr. nevydarený vzťah sa snaží udržať do konca života – o to väčšie bude sklamanie a potom hrozí, že sa z nej stane Paphos – ktosi kto s bude báť naplnenia ako čert kríža a bude žiť len vo svojich snoch, spomienkach a predstavách.
Ako sa správa taká správna neviestka? Ona predovšetkým vie, že všetko sa ošúcha a zunuje – vie, že odtrhnutý kvet zvädne (vie to aj panna a tá ho preto radšej neodtrhne a predstaví si, aké krásne by bolo tento kvet odtrhnúť), tak keď ho odtrhne, len k nemu privonia, poteší sa z neho a zahodí ho skôr ako zvädne – odriekne sa ho v pravej chvíli! A potom si odtrhne ďalší a s tým opakuje tento proces, a je šťastná skrz svoje naplnenia. Neskúsené neviestky si kvet odtrhnú a plačú kým vädne, pásajúc sa tak už pásom cudnosti.
Vymenujme si ďalšie príklady nevinnosti (t.j. odriekania) a naplnenia, lebo tu vôbec nejde len o medziľudské vzťahy: odriekanie a naplnenie je očividné takmer v každom aspekte ľudského života.
Nevinnosť je chlapec pozerajúci sa cez sklenený výklad na hračku o ktorej vie, že ju nikdy nedostane, a jeho predstavy o tom ako by sa s ňou hral ešte aj ako dospelák, na ktoré si potom ako dospelák aj neraz spomenie.
Naplnenie je moment kedy chlapec, syn dospeláka z spomenutý vyššie dostane tú najdrahšiu hračku (všetko si kompenzujeme na svojich deťoch, všakže?), a po dni ju zahodí lebo sa mu zunuje.
Nevinnosť je moment kedy mladý človek nebol prijatý na vysnívanú fakultu, a celoživotné snívanie o tom, aký mohol byť skvelým napr. novinárom.
Naplnenie je moment, kedy onen mladý človek zavesil žurnalistiku po dvoch semestroch na klinec a prijal rozhodnutie vyštudovať niečo, s čím čo ho naozaj baví.
Nevinnosť aj je vrstva Paphosovho zaschnutého semena na kamennom lone sochy Narcissy, zbieranom tam 2500 rokov.
Naplnenie je moment kedy ožila a zrejme si tým privodila svoju smrť z rúk toho, kto ju najviac miloval.
Nevinnosť je naivná viera kresťanov, že raz Boh skutočne uplatní „spravodlivosť“ na tých čo konali proti nim.
Atď. Atď.
Byť pannou nie je takmer nikdy dobrovoľné – vždy je na začiatku neschopnosť dosiahnuť naplnenie. Byť neviestkou je prirodzenosť koruny tvorstva ktorá si hovorí „človek.“
 
 
 
1. Panna
Augustín
Bolo leto roku 1140 po založení Ríma, kedy mladý rétor a kedysi nadšený amatérsky filozof prechádzal svojou najväčšou životnou krízou. Žiadny jemu známy svetonázor ho nedokázal utešiť – ľutoval svoje štúdium skepticizmu ktorý ho naučil o všetkom pochybovať, lebo teraz pochyboval najmä o sebe.
Prechádzajúc ulicami mesta upadajúcej Rímskej ríše dumal o svojom doterajšom živote. Starí básnici peli, že ani večný život nestačí na to aby si človek vychutnal všetky radovánky tohto sveta, on však teraz dospel k poznaniu, že tridsaťdva rokov mu stačilo na to aby všetkým prešiel, a dokonca aby sa mu všetky tie krátke radosti aj zunovali.
Rozpomenul na svoje štúdium v Kartágu, na všetky tajné nočné slávnosti a pravý hedonistický život, na mnohé krásne tanečnice a na tečúce africké víno, na momenty kedy si myslel, že sa pod dohľadom Amora miluje so samotnou Venušou alebo si meria silu a výdrž v pití s Dionýzom: na život aký študenti, zdá sa, odjakživa viedli a vždy ho budú viesť. Nespočítal by ani všetkých tých mladých chlapcov čo zviedol!
Rozpomenul sa na svoj kariérny postup, na strmé vzlety i pády mladého rétora, učiteľa gramatiky, dokonca nádejného politika, na talentovaného mladého človeka ktorým bol, obratne sa pohybujúceho sa vo všetkých kruhoch spoločnosti, od kartáginskej lúzy a chuligánov až po špičku milánskej univerzitnej nobility.
Rozpomenul sa na všetky filozofie pre ktoré svojho času, pritom takmer vždy veľmi krátko, bol nesmierne zanietený, novoplatonizmus, skepticizmus, manicheizmus, rôzne sekty ktorých bol členom na rôznych rebríčkoch hierarchie. Cítil sa takmer ako neviestka ktorá nedokázala byť dlho verná žiadnemu milencovi – snáď len tomu skepticizmu ku ktorému sa pravidelne vracala.
Rozpomenul sa na svoju plačúcu matku odhovárajúcu ho od života aký viedol, a na náboženstvo v ktorého duchu sa ho snažila vychovať, v tak mnohom podobného rôznym pohanským asketickým kultom, až sa mu to zdalo komické.
Rozpomenul sa aj na svoju milovanú konkubínu z Kartága, na už trinásťročný vzťah s ňou, na pripravované zásnuby, a na ich syna Adeodata.
Čosi si uvedomil – čosi čo zrejme vždy vedel, ale až teraz si to priznal. Svetské radosti sú vždy najintenzívnejšie, keď má s nimi človek skúsenosť po prvý krát: každá druhá podobná skúsenosť už je v niečom menej intenzívna, aj ak sa samotná technika a labužníctvo zlepšuje: všetkého sa človek po čase presýti a musí prejsť k nejakej inej radosti, kde sa to všetko opakuje. Aj ak sa po desaťročiach vráti k starej radosti, opäť to nebude ono – ten vysnený prvý moment kedy človek okúsi ono jablko radosti.
Zistil, že tajne pred sebou celý život skrýval pravý úmysel svojho hedonizmu – nájsť radosť ktorá nikdy nevyprchá, nájsť víno ktoré navždy nechá v ústach opojnú pachuť a z ktorého nebolí hlava a nedá sa vytriezvieť – krásnu ženu ktorá nemá ani len to znamienko čo by ju špatilo, a orgazmus s ktorou by trval večne.
„Ale ako by to len bolo možné, keď ani ľudský život nie je večný?“
Vlastne ani ten večný orgazmus by nestál za nič, pretože dobrý bol nanajvýš v prvých minútach. Potom by sa mu zunoval, hranica jeho citlivosti by sa znížila, po chvíli by sa mu zunoval a po hodine by mu už viac než prekážal: a ak by s tým pocitom mal prežiť celý zvyšok večnosti, veru by sa mu riadne znechutila taká večnosť. Rozpomenul sa, že vraj svine majú polhodinový orgazmus – teraz im však po prvýkrát v živote nezávidel.
Jeho potulky, ako po uliciach mesta, tak aj v jeho úvahách ho doviedli k tomu, že celý život hľadal túto večnú slasť márne, pretože neexistuje, ba dokonca je jej zakázané aby existovala, lebo inak by sa aj tak bola zunovala a zahubila by samu seba, pretože ľudia by už nemohli ani snívať že existuje večná radosť, a takto môžu.
„Ktoré božstvo teda stvorilo človeka a posadilo ho do tohto sveta, aby vždy trpel svojím nenaplnením? Veď ten ideálny svet musí existovať, lebo človek je bytosť chybná, pominuteľná & nízka, a predsa v jeho mysli sú tie obrazy dokonalého & večného, v každom človeku z každej kultúry, svetadiela, z každej časti rímskej ríše, a verím že aj nerimania snívajú rovnako o dokonalosti a večnosti – musí teda jestvovať!“
Ale je nedosiahnuteľná.
Náhle sa zrútil v zúfalstve na zem. Srdce mu bilo zrýchlene a zosilnene, dych syčal, telo sa potilo, kolená v mláke uprostred cestičky v záhrade. Existencialisti ktorí budú žiť o jeden a pol milénia neskôr by o ňom povedali, že prechádzal existenčným momentom. Konečne si uvedomoval celé svoje bytie vo svojej nefalšovanej úbohosti, uvedomovali si bariéry a hranice tohto sveta, a fakt, že človek je bytosť do tohto sveta nepatriaca – pre svoju túžbu po slobode a dokonalosti!
Už nechcel byť viac otrokom tohto sveta. Už nikdy.
Samovražda? Bude smrť vyslobodením? Jeho štúdiá ho utvrdzovali v tom, že toľké národy a sekty verili v to, že na onom svete to bude lepšie a radosti ak nie večné, tak aspoň trvácnejšie: Mám siahnuť po smrti? Je to veľký risk – celý život som prežil činne, aktívne, hedonisticky, v priamom rozpore s mravnými kódexmi náboženstiev hlásajúcich posmrtné vykúpenie, ktoré aj toto mávali spoločné.
„Zachráni, spasí ma sola fide – čistá viera chvíľu pred smrťou?“ pohliadol na blízky most a na čiernu, hlbokú rieku pod ním. „Musí.
Vo chvíli keď sa postavil aby vykročil na svoju poslednú, krátku a osudnú cestu, zarazil sa. Začul detský hlas spievajúci z neďalekého domu. Spieval „vezmi a čítaj!“ Nikoho však nikde nevidel. Zastavil sa aby rozmýšľal, prečo by dieťa spievalo takéto čosi. Nikdy nebol skutočne teistom, ani neveril na determinizmus – jeho mladícka túžba po slobode celkom poprela deterministických filozofov, pretože podľa neho popierali slobodu ľudskej vôle.
Teraz však váhal.
Skôr ako si to uvedomil, jeho nohy ho niesli domov, ani nevedel prečo. Doma akoby automaticky vybral jednu knihu z poličky: bola to biblia, posvätný text náboženstva v duchu ktorého bol vychovávaný. Otvoril ju na náhodnej strane a čítal: „Ako vo dne slušne choďme; nie v hodovaní a opilstve, nie v smilstve a chlipnosti, nie v sváre a závisti. Ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista a o telo nestarajte sa tak, aby vznikali v ňom zlé žiadosti.“
Zrazu všetko videl jasne. Existuje večná radosť! Tieto riadky mu to vysvetlili. Tou večnou radosťou je odriekanie!
„Odriekanie & nenaplnenie,“ opakoval si Svätý Augustín.
Vieme, ako to pokračovalo: krst, zrušenie zásnub, a celoživotná služba Bohu, či jedno veľké odriekanie ktoré spravilo z jedného neznámeho rétora nesmrteľného svätca.
 
Veľká Obhajoba Panny
„Blahoslavení tí, ktorým sa nedostalo naplnenia, lebo oni si budú niesť poklad v srdci.“
„Blahoslavené neplodné a životy, ktoré nerodili, a prsia, ktoré nedojčili.“
 
Človek v dnešnej, už sotva kresťanskej, stále sa niekam ženúcej a po niečom túžiacej spoločnosti sa sotva dokáže radovať z niečoho takého prirodzeného a nevyhnutného, ako je neúspech, prehra, porážka, či proste nenaplnenie. Na neúspech sa hľadí ako na čosi absolútne odsudzujúce, niečo kladúce porazenému na plecia bremeno hanby a neschopnosti. Môže za to uvoľnenie mravov, zavrhnutie kresťanskej morálky a nástup ateistických hodnôt! Hodnôt, ktoré naoko dovoľujú robiť každému, čo chce, („ak tým neubližuje druhému,“ demagógovia dopĺňajú), ale v spoločnosti kde každý môže robiť čo sa mu zachce už nie je meradlom veľkosti človeka jeho ľudomilnosť, pokora, viera & altruizmus, ale jeho úspech. Preto postkresťanská spoločnosť nebude nikdy šťastná, lebo úspešní nemôžu byť všetci (úspech, tá diablova neviestka, je upír žijúci len z krvi neúspešných, nemôžu byť všetci víťazi), kým ľudomilní áno.
Pred 150 rokmi si človek nevzal za manžela toho, ku komu cítil nízku erotickú lásku, ale toho, koho mu vybrala múdrosť a obozretnosť jeho rodičov. Ateistická „romantická“ spoločnosť sa nám snaží vnútiť názor, že to bola obludnosť! Nebolo to tak. V skutočnosti keď sa nízka erotická láska naplní, tak to je len obludnosť! Odhliadnuc od krátkeho potešenia ktoré sprevádza tento hriech smilstva, nič krásne takýto vzťah neprinesie. V naplnenom vzťahu prídu nezhody, škriepky, láska sa pošpiní. Sotva vydrží dlho, toto je ten krátky úspech! Najväčšia lož, ktorú sa darí ateistickej spoločnosti šíriť je, že aby sa ľudia zmierili s týmito krátkymi vzťahmi a aby striedali partnerov, a umožňovali tak monštróznostiam ako sodomií, antikoncepcií či potratom prekvitať! Ešteže Pán na nich poslal vo svojej múdrosť trest v podobe HIV...
Ale vráťme sa k nenaplnenému vzťahu spred pol druha storočia. Nenaplnený pár, z ktorého sa obe strany nachádzajú v inom, neželanom manželstve, je na ceste k blaženosti. Tam, kde by sa vzťah končil po jednom smilnom akte, teraz príťažlivosť pokračuje po celý život: čo na tom, že je nenaplnená! Práve krátke, nenaplnené letné lásky si človek zidealizuje, rovnako ako si zidealizuje aj neexistujúci vzťah ktorý by s danou osobou mal, kebyže vzťah pretrvá. A potom, možno niekto niekedy videl vzájomné pohľady starcov, ktorí pred šesťdesiatimi rokmi k sebe čosi cítili, a cítia to doteraz – nie nahlas a otvorene, ale v tých malých pohyboch, úsmevoch, pohľadoch, tam je najväčší poklad! Naplnené neviestky sú nesmierne rozmaznané: v sto orgazmoch nie je ani desatina pokladu, ktorý je v jednom pohladení týchto starcov, v jednom vzájomnom zaslzenom pohľade želajúcom si, aby ten pohľad – len ten pohľad! – trval večne. Gejovia a lesbičky, tí hriešnici, by nám vlastne mali byť vďační! Síce ich nedokážeme spasiť, ale aspoň na zemi budú prežívať krásne, intenzívne, panenské vzťahy vďaka nám a nášmu prenasledovaniu!
Platonická láska (ktorá by mala byť premenovaná, napr. na „nazaretskú,“ keďže čosi také krásne a kresťanské je momentálne pomenované po pohanskom filozofovi!) je v skutočnosti väčšia vášeň a vytrženie ako akýkoľvek sex, a nejde o vášeň a vytrženie špinavého tela, ale čistého ducha. Ten žiaľ! Tie chvíle depresie a smútku striedané so zábleskami predstáv, že sa držíme v náručí! Tie plamene neukojenej túžby a mráz neprajúceho prostredia! Toto sa nekončí po štvrťhodine vyvrcholením... áno, vyvrcholenie pri takto intenzívne prežívanej láske prichádza pravidelne a často, ale nemôže sa vyčerpať a môžu ich byť desiatky, ba až stovky za deň!
Najpanenskejší a teda aj najkrajší vzťah, aký si človek len dokáže vytvoriť, je vzťah úprimne veriaceho s Bohom. Je to vzťah, ktorý sa nikdy v živote nenaplní (snáď až s výnimkou generácie ktorá sa dočká druhého príchodu Krista na Zem) a, vo veľkom paradoxe, naplní sa práve v momente smrti, kedy má kresťan konečne uzrieť Boha o ktorom sníval celý svoj život! Toto je porážka smrti u tých, ktorí veria v Krista! Tu vidíme aj veľký kontrast ktorým je naplnenie neviestok, ktoré je vždy nejako prepojené s týmto nešťastným životom – veď to ich tak obľúbené a hriešne vyvrcholenie pri pohlavnom styku je predsa prameň života, ó aký hnusný a odlišný od krásnej panenskej kresťanskej smrti!
Panenskosť, to je absolútne umenie – pekelné muky a nebeské blaho v jednom! Ako keď sa Sládkovič pozeral na svoju Hronskú Vílu: muky z vedomia, že ju nikdy nezíska, blaho z predstavy, že by ju získal!
Nezabudnite na to, čo povedal náš Pán: „Bol bohatý človek, obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu a hodoval každý deň skvostne. A bol akýsi chudobný muž, menom Lazar, ktorý ležiaval pred jeho bránou vredovitý a žiadal si nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale nikto mu ich nedal, len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten chudák umrel a anjeli zaniesli ho do lona Abrahámovho. Umrel aj boháč, a pochovali ho. Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazara v jeho lone.“
Tak vidíte! Tí, ktorí dosiahli naplnenie za života, tí majú zasľúbené večné nenaplnenie po smrti, a tí, ktorí sa nenaplnili za života, budú po smrti navždy naplnení. Lebo sa píše aj: „Tu opýtal sa Ho jeden z popredných: Dobrý majstre, čo činiť, aby som sa stal dedičom večného života? Ježiš mu odpovedal: (...) Prikázania znáš: Nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš krivého svedectva, cti si otca i matku. On však povedal: Toto všetko som zachovával od mladosti. Keď to Ježiš počul, povedal mu: Ešte jedno ti chýba. Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach, potom príď a nasleduj ma. On sa veľmi zarmútil, keď to počul, lebo bol náramne bohatý. Vidiac ho Ježiš povedal: Ako ťažko vchádzajú do kráľovstva Božieho tí, čo majú majetky. Zaiste ľahšie je prejsť ťave uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho.“
Čo vám teda záleží na tom, že vaša láska po pár smrteľných rokov bude nenaplnená, keď večné naplnenie čaká po smrti?
A na záver: panenskosť je síce nádherná, ale je len útechou pre tých, ktorí síce sú kresťania, ale nedokážu Kristovo učenie v živote uplatniť absolútne. Lebo panenskosť, to je túžiť a nedostať. To, čo Pán Ježiš po nás chcel bolo, aby sme netúžili vôbec. „Ak sa chtivým okom pozrieš na ženu svojho blížneho (citujem spamäti), je to sťaby si s ňou scudzoložil.“ „Radšej si vyrvi oko, než ako by si mal preň zhrešiť! Lebo lepšie ti bude bez oka a spasenému, než ako s okom a dušou v pekle horiacou!“ Vedzte však, drahé panny, že vám na rozdiel od neviestok budú vaše hriechy odpustené, lebo túžiť a nedostať je pred zrakom Boha menší prehrešok ako túžiť a dostať!
„Tam nad Sitnom hviezda letí,
na krídlach sa nesie zlatých;
neleť v kraje zemských detí,
sestra, zo zafírov svätých!
Zlúpi ťa svet z tých bohatých
bleskov tvojej vyššej slávy,
v prachoch svojich černošatých
nebeský tvoj cit zadlávi!“
Jest snáď krajších veršov radiacich láske, spanilosti a radosti, aby sa nikdy nenaplnila?
 
Noc v cele
Bolo to horúce leto v Akvínií, slnko rozlievalo svoje lúče a hrejivé teplo po všetkých dolinách okolo honosného zámku Roccasecca. Život a krása prekvitala aj medzi nevoľníkmi, nie to už na honosnom hrade medzi nobilitou! Všetok ich prepych bol stvorený do leta, v žiare Slnka sa zlato blyšťalo najväčšmi! Hodváb a purpur, exotické tkaniny a korenie, víno a drahokamy, to boli dôvody prečo byť šľachticom.
Tomáš sa napriek tomu cítil akoby prežíval noc v cele, a nie deň vo svojej luxusnej komnate. Všetko okolo, prepych a bohatstvo jeho rodiny, bolo pre neho neželané a nepriateľské – v najluxusnejšej komnate bol držaný len preto, aby ho tá pominuteľná krása zlomila. On, ktorého vôľou bolo ísť cestou chudoby a pokory, bol nútený svojimi rodičmi a bratmi k tomu, aby zanechal svoju pobožnosť a šiel svetskou cestou. Síce vzdoroval a veril, že sa oslobodí, jeho viera asi nebola dosť silná, snáď pre prehrešky mladosti, pretože nielen že nepohla horami, ale nedokázala ho ani oslobodiť z domáceho väzenia. Bol zajatý diablom v zlatej klietke – všetko okolo neho bolo pokušenie, všetok ten prepych a slasť ktorý ho mal odlákať od pravej služby Bohu, ktorá je možná len v chudobe a nepohodlí. Zatiahol bohato vyšívaný záves aby ho nedráždil pohľad na radostnú krajinu, ktorou by sa mohol prejsť na koni a radovať sa z jej krásy, ale len keby sa sklonil pred svojou rodinou a zaprel tak Krista. V pološere jeho rozsiahlej komnaty si kľakol na (nesmierne zodraté) kolená a začal odriekať modlitby.
Pred hodinou prinesený bohatý obed, dozlatista upečené kura ochutené najvzácnejšími koreninami a s prílohou neznámych, šťavnatých južných plodov z nekresťanských krajov chladlo na stole pri pukotajúcom krbe, hneď vedľa raňajok. Držal pôst, snáď aby sa nad ním Pán zmiloval a oslobodil ho z týchto múk. Vždycky mu dávali tie najlepšie jedlá, ktorých vôňa ho nesmierne pokúšala. Už tretí deň sa však nedotkol žiadneho z tých diablových pokrmov, a pred všetkými tými vínami a pivami dával prednosť čistej vode, ktorú mu potajomky nosila jeho sestra.
Ach, sestra. Jediný anjel v tomto Pekle plnom diablov. Ona jediná mala pre neho pochopenie, ona jediná súcitila s ním, zatiaľ čo jeho bratia – obyčajní svetskí rytieri bojujúci, či skôr slávnostne zápasiaci len pre svoju slávu a prospech – sa ho snažili zviesť z jeho cesty. Bola to ona, ktorá mu tajne do jeho komnaty prepašovala Písmo sväté, Aristotelovu (síc´ pohan, ale vzdelaný muž) Metafyziku a Sentencie Petra Lombardského.
V zámke mocných dvier deliacich ho od slobody zaštrngotal kľúč. Čože? Veď som mal uzrieť tvár sluha až o niekoľko hodín, keď mi mal doniesť večeru! Sestru zas vídam až tajne po nociach, tak ako vždy. Kto ma chce rozptýliť svojou prítomnosťou tomto čase?
Dvere zavŕzgali a otvorili sa. Stáli tam tri postavy – vzadu rozpoznal svojich starších bratov, avšak pred nimi však stála neznáma postava, zahalená v červeným plášťom s kapucňou. Nevedel prečo, ale zomkol ho pri pohľade na ňu strach. Na tej tajomnej postave bolo čosi diabolské – už teraz mal pocit, že Pán ju vyslal aby podrobila jeho vieru najťažšej skúške. Jeho bratia jej čosi pošepli, jej hlava pod kapucňou prikývla a ona vykročila do komnaty. Dvere zavŕzgali a zámok zaštrngotal.
Je to kat, ktorý vytiahne bič, dlhé klince a iné nástroje utrpenia tela a bude ma mučiť? Tajne v to aj dúfal. Posilňoval sa spomienkami na Origena pokladajúceho mučeníctvo za vstup do Raja a na prvých kresťanov hádzaných levom, využívajúc ešte posledné chvíle pred utrpením na to, aby nahlas a rýchlo zo seba vysypal posledné slová prosiace Boha o silu.
Zahalená postava si zastala rovno pred neho. Až teraz si uvedomil, že je príliš malá a štíhla na to, aby to bola niekým kto si zarába na živobytie mučením. Zbadal boky a ňadrá – žeby sestra? Jediným nečakaným ľahkým pohybom zrazu zhodila plášť.
Tomášovi sa v okamihu ako červený plášť dopadol na zem zrýchlil tep a celé jeho telo zalial pot. S očakávanou fyzickou bolesťou bol už akosi zmierený, to čo však mal pred sebou bolo čosi omnoho horšie. Bože, pomáhaj mi.
Bola to žena. Nesmierne krásna, pôvabná, nádherná žena. Strhla záclony z oblokov aby sa jej diabolská krása zaskvela v celej svojej plnosti. Úzky pás, dlhé nohy, plné prsia, vodopád skučeravených čiernych vlasov a oči zafíru, hľadiace naňho vyzývavo sťa oči mačky, či skôr oči Satana. Bola odetá v krvavočervených závojoch, cez ktoré však teraz v plnej žiare poludňajšieho Slnka bolo vidieť nahé, roztúžené telo. Bola opálená, črty jej tváre neboli podobné nijakej ženy akú kedy v Taliansku videl. Bol si istý, že táto žena nemala kresťanský krst.
Nohy ešte predĺžené vysokými podpätkami vykročili k nemu. Ako sa ladne pohybovala, do nosa mu udrela lahodná vôňa jej parfumu, nepodobnému ničomu čo kedy cítil. Jeho čelo sa potilo a srdce divoko bilo. Uvedomil si, že celé jeho telo túži po styku s ňou.
„Tak ty si Tomáš?“ spýtala sa ho, na jeho veľké prekvapenie a údiv, v latinčine. „Tvoji bratia majú o teba veľkú starosť. Vraj si napriek svojmu veku stále len chlapec. Vraj stále veríš v rozprávky, v rozprávky o Dieťati, hviezde a troch kráľoch. Boja sa, že budeš navždy rojko, že sa z teba nikdy nestane muž žijúci v skutočnom svete, tešiaci sa z pozemských radostí,“ vravela približujúc sa. „Ja som tu, aby som z teba spravila muža.
Položila na neho ruku, ale on sa okamžite odtiahol a schúlil do rohu. „Čo ťa je do mňa, ty diabol!“ zakričal naspäť po latinsky. „Nezvedú ma tvoje pozlátené slová!“
Výraz v jej tvári sa vôbec nezmenil, stále bol rovnako hypnotizujúcu túžiaci po ňom, vyvolávajúci neodbytnú túžbu jej to opätovať.
„Nie som žiadny diabol,“ povedala. „Som žena z mäsa a kostí. Skús,“ povedala a chytila ho za ruku.
Chcel sa jej vytrhnúť, ale keď cítil svoje prsty v jej teplom náručí, čosi sa v ňom zlomilo. Skôr ako si to uvedomil, viedla jeho ruku po svojom stehne nahor, po bokoch, chopila sa aj druhej ruky, tú viedla po prsiach, k ňadrám.
„NIE!“ zreval Tomáš a odsotil sa cez pol komnaty, dopadajúc tvárou tvrdo na podlahu. Bolesť nemohla prekryť pocit ktorý ostal na jeho rukách – trval len chvíľu, ale zotrvával doteraz, akoby sa stále dotýkal jej ňadier a rozkroku, kam jej zmámený tou jej satanskou kliatbou dovolil aby doviedla jeho ruky. Jeho biedne, smrteľné telo však po spojení s ňou veľmi túžilo. Až bolestivo silná erekcia ho bičovala k tomu aby jej ustúpil. Nesmel jej však dovoliť zviezť ho, nie, Nie, NIE! Toto bola posledná, najtvrdšia skúška, a on sa nesmel poddať hriechu, nesmel sa stať jeho otrokom.
„Tvoji bratia mi povedali, že si ešte nikdy nebol so ženou,“ vravela mu predstierajúc súcit, utešoval sa. „Nemusíš sa však ničoho báť. Som anjel lásky zoslaný Afroditou, ktorá ma poverila tým aby som sa o teba postarala. Neboj sa toho, čo uzrieš.“
Náhle zhodila všetky svoje šaty a stále pred nimi v svojej úplnej, ohavnej nahote.
Dosť! Vedel ako na ňu. Spraví to čo vždy, keď sa mu rodina snažila dohovárať – kľakne si a začne sa modliť, upriami svoju myseľ tak na milujúceho Boha, že sa dostane do tak hlbokého stavu odlúčenia so svetom, do akého sa ani pohanskí filozofi z ďalekého východu nevedeli dostať. Vtedy mu nikdy už neprekážali údery, kopance a rany ku ktorým sa jeho „milujúca“ rodina v hneve nad jeho ignoranciou uchýlila, všetka bolesť sa zrelativizovala, stala sa čímsi cudzím – nebude mu prekážať ani táto nimi najatá neviestka.
„Prečo sa odo mňa utiekaš, Tomáš?“ spýtala sa ho a viedla svoju ruku po jeho hrudi, čo celkom stačilo na to aby bol vytrhnutý zo svojich myšlienok. „Prečo sa utiekaš k tomu, koho hrejivý dotyk si nikdy necítil, k tomu kto ti káže len odriekanie?“
„Otče náš, ktorý si na Nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje...“
Neodporoval zlému. Snažil sa dostať mysľou preč z tejto komnaty, snažil sa získať si absolútnu kontrolu nad telom, snažil sa spomaliť tlkot svojho srdca a stlmiť erekciu. Veril, že Boh mu pomôže, dá mu silu na tú neviestku zabudnúť, uvalí ho do bezvedomia v ktorom ho už nezvedie. Márne. A ona zatiaľ strhávala šaty z jeho nebrániaceho sa tela.
„...ako v Nebi, tak i na zemi...“
Už sa aj zdalo že sa mu darí odpútať si myseľ od nej, ale vždy prišla na to ako ho oddeliť od Krista – dráždila mu jazykom bradavky, stonala, prosila ho aby sa jej venoval, žobrala o jeho pozornosť. Začínal si uvedomovať, že tá diablova neviestka, tá pohanka odkiaľsi z moslimskej Hispánie najímaná satanskými šľachticmi aby zvádzala a vrhala do Pekla svätých ľudí, začína mať nad ním navrch.
„...a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého...“
Erekcia neustávala. Cítil krv pulzovať v celom tele nemožným tempom, potil sa. Veru sa zdalo že stratí vedomie, ale nie vďaka spojeniu s Bohom, ale od nesmiernej rozkoše ktorú mu táto skúsená diablica vedela spôsobiť aj bez akejkoľvek jeho aktívnej spolupráce. Začala mu akýmisi pravidelnými pohybmi masírovať penis, čo bol vrchol celého jeho nešťastného zlyhania.
„...naveky vekov. Amen.“
Celkom ho vyzliekla a zvalila ho na zem. Nedokázal sa už na nič sústrediť. Snažil sa modliť ďalej, ale nedalo sa to, rozkoš bola silnejšia. Otvoril oči. Rozpoznával na jej ženskom tele každý hriešne zvodný detail, skúmal ich zároveň so strachom a odporom, kým sa jeho pohľad nestratil v jej hlbokých, zelených očiach, lemovaných dlhými riasami a ozdobnými farbami. Len matne, ako z iného sveta si uvedomoval, že drží jeho úd v ruke a zrejme sa ho snaží nasmerovať do svojej vagíny. Rozkoš stúpala, o chvíľu ho mala premôcť. Všetko bolo stratené.
Takže takto umiera nesmrteľné duša. V rozpaľujúcej, nekontrolovateľnej, slastnej extáze...
 
Nevedel, čo sa stalo. Vedel však, že to bol najintenzívnejší telesný zážitok jeho života. Trvalo to len chvíľu a nebol si istý, či k spojeniu vôbec došlo. Zrejme dosiahol orgazmus a ejakuloval, ale nebol si istý. Nikdy predtým to nezažil. Pomaly sa mu vracala krv do mozgu, a odvážil sa otvoriť si oči.
Okolo jeho rozkroku bolo vlhko. Žena ešte stále držala v rukách jeho úd, teraz však už ovísajúci. Hundrala si kliatby v akomsi neznámom, nekresťanskom jazyku. Možno zhrešil, ale toto bol len malý, dušu nezatracujúci hriech.
Zrazu si uvedomil, že ešte musí bojovať o svoju spásu. Pokúsil sa vymaniť spod nej.
„Nezúfaj, Tomáš!“ vravela snažiac sa ho skrotiť. „Nie každému sa to na prvýkrát vydarí! Aj lepším to nevyšlo! A ja poznám ešte tisíc techník ako ti spôsobiť rozkoš aj bez toho aby...“
„DOSŤ!“ zreval na jej údiv. Skôr ako ju mohla odvrátiť, či vôbec je predpokladať, dostala facku a spadla nabok. Tomáš bol voľný.
Rýchlo sa postavil na nohy kým ona sa ešte zvíjala na zemi. Dosť bolo neodporovania zlému! Nadišiel čas sa jej zbaviť – ak bude treba, tak aj silou.
Rýchlo prebehol miestnosť pohľadom, hľadajúc niečo čím by sa mohol brániť. Nebolo však mnoho takých vecí v jeho komnate, keďže jeho rodina sa bála aj toho že by mohol klásť ozbrojený odpor. V tom to zbadal.
Neviestka sa prevalila na bok. „Čo si to spravil, Tomáš?“ spýtala sa vyčítavo, ale v tom uzrela zbraň v jeho ruke. „Čo to robíš?“ spýtala sa s hrôzou.
Jediná vec ktorou sa mohol brániť boli tlejúce polená z krbu. Držal najväčšie čo vyhrabal v ruke, stojac vzpriamene a pripravený sa obraňovať. Rozkoš už doznievala, ale ešte nemal vyhraté.
„Tomáš, daj to drevo preč,“ povedala vstávajúc na nohy.
„Nie“ zakričal. „Ty choď preč, ty Diablova neviestka! Kráľovná Pekiel, Dcéra Belfegora! Nechcem ťa tu! Nezvedieš ma! Budem sa brániť!“
Zrazu sa tá kurva rozosmiala. „Tým zoschnutým, chladným kusom popola?“ rehotala sa. „Nedaj sa vysmiať, Tomáš, a vráť sa do môjho náručia!“
V tom sa to stalo. Zázrak. Koniec polena náhle vzbĺkol žiarivým plamom. Musel to byť zásah vyšších síl! Neviestka sa prestala smiať.
„Tomáš, polož to,“ povedala zrazu celkom iným, panovačným tónom.
„Nie! Ty si zober svoje šaty a odíď!“ kričal na ňu, odvážne k nej pristupujúc s fakľou v ruke. „Okamžite opusť túto komnatu!“
„Tomáš,“ povedala rázne, necúvajúc pred plameňom ani o krok, „polož to!“
„Nie!“ odpovedal. „Odíď!“
Stále neustupovala, ale uzrel v jej očiach, už nie očiach anjela, ale harpye, zaváhanie a strach. Spravil krok dopredu. Potom to z nej vytrysklo:
„To naozaj si taký zbabelý chudák, že sa bojíš Boha, ktorého nikdy nikto nevidel, ktorý klame o sebe že vládne svetu, ale už v krajoch na druhom konci mora nad ktorým je tento hrad už nemá žiadnu moc? To naozaj zavrhneš všetku radosť sveta pre niečo také – nesvetské! Ja poznám ten váš posvätný kresťanský celibát – celá vaša cirkev je zložená z odvedených chlapcov ktorým bol pohlavný pôst vnútený – ako to, že ty chceš dobrovoľne panic?“ vysypala na neho, zblízka sa pozerajúc do plameňa ktorý jej držal pred očami. „konečne sa vykašli na hlúposti a nasleduj hlas svojho srdca!“
„Presne to spravím.“
Náhle sa rozohnal planúcim polenom a zasiahol ju do tváre. Zvrieskla od bolesti a zvalila sa na zem. Bol to skvelý zásah – plameň nezhasol, a naopak, jej tvár zasiahol tak, že jej zrejme ostanú jazvy do konca života.
Vrieskala na zemi, kým Tomáš cítil uspokojenie z vedomia, že navždy sprznil falošnú krásu takej služobníčky diabla. Neprestal. Namieril fakľu na jej prsia.
Ozval sa jej uši trhajúci rev. Náhlym trhnutím ho zhodila ne zem. Odkopla mu fakľu z rúk a tá uhasla kdesi v rohu komnaty. Skôr ako sa Tomáš pozviechal, ona už bola na nohách a bežala preč, k dverám komnaty, nahá búchajúc do nich z celej sily a ohlušujúco vrieskajúc čosi asi v skomolenej taliančine, v čom Tomáš rozpoznal slová „Pustite ma von!“
Dvere sa otvorili, ona vykĺzla von pomedzi jeho bratov, s plačom bežiac ako šialená, slziac nad svojou navždy stratenou neporovnateľnou krásou.
Bratia vstúpili do miestnosti a mierili k nemu. Bolo mu to jedno – cítil nesmierne zadosťučinenie, že zvládol najťažšiu skúšku. Už ho nič, nič nemohlo zlomiť. Hlava sa mu točila, únavou a uspokojením vnímal svet zastrene. Skôr ako na neho dopadla trestajúca ruka jeho brata v železnej rukavici, stratil vedomie.
 
Ležal v rozsiahlej miestnosti s tmavomodrými stenami a gotickým oblúkom vysoko nad hlavou. Vyššie, než ako bol strop v hocijakej pozemskej katedrále. V tom mieste vládlo ticho a akási neopísateľná, nadpozemská harmónia, pokoj a blaženosť.
Kde to som? pomyslel si.
„Neboj sa o to kde si, Tomáš,“ ozval sa jemný, uchu lahodiaci a srdce povzbudzujúci mužský hlas. „Síce tvoja duša sa práve nachádza mimo svojho tela, obe sú pod Božou záštitou a na bezpečnom mieste.“
Tomáš sa posadil obzrel sa za hlasom. Boli to anjeli – tri posvätné okrídlené bytosti. Odetí boli v bielych rúchach, na plecia im padali dlhé, strieborné vlasy, mali po tri páry krídel. Stredný stál krok pred ostatnými – nebolo pochýb že to bol ten, ktorý na Tomáša prehovoril. Pri pohľade na nich cítil budúci svätec nevýslovné šťastie, ale predsa aj výčitku svedomia.
„Ospravedlňujem sa vám, Boží vyslanci,“ zohol chrbát, „že som sa na zemi práve nedokázal ubrániť tomu hriechu telesného naplnenia. Tak ma mrzí, že...“
„Neospravedlňuj sa, Tomáš,“ prerušil ho anjel. „Bolo to zďaleka menšie zlo. Svätý Otec ti odkazuje, že si najtvrdšou skúškou prešiel. Uspel si v získaní jeho milosti, Tomáš!“
Tieto slová priniesli Tomášovi doteraz najväčšiu úľavu a radosť v jeho krátkom živote.
„Tvoje oslobodenie nepríde hneď,“ pokračoval anjel.
„Potrvá ešte niekoľko dní, snáď týždňov kým sa tvojej sestre naskytne príležitosť oslobodiť ťa. Nezúfaj však – dnes si získal od samotného nebeského monarchu rozhrešenie. Zotrvaj vo svätosti a cti celibát aj naďalej, Tomáš, lebo Boh má s tebou veľké plány.“
Tomáš nevedel, ako na tieto slová odpovedať.
„My sa už v tomto živote nestretneme,“ prehovoril opäť anjel. „Kým príde deň kedy ťa uvítame v najsvätejšej teokracií, želám ti čo najväčšiu Božiu priazeň, Tomáš. Zbohom.“
 
Mária vs. Babalon
Teraz konfrontujeme dva archetypy Panny & Neviestky s ktorými sa tak veľmi tieto pojmy stotožňujú, že tak ako o jednej s posvätnou bázňou hovoríme ako o svätej Panne, tak o druhej hovoríme ako o nehanebnej a necudnej Neviestke (a aj to len v tých umiernenejších prekladoch biblie).
Prvé čo mi príde na um sú vlastnosti ktoré Panna Mária a Neviestka Babalon symbolizujú. Zatiaľ čo Panna Mária symbolizuje skromnosť, umiernenosť, radosť z mála, tak tam je Babalon jej presný, zvrátený opak – neskromnosť, namyslenosť a túžba po prepychu, egoizmus a pýcha.
Zatiaľ čo Mária bola manželkou a matkou a do smrti pannou, ideálom prastarých čias, skromnou, neodvrávajúcou & poddajnou, znášajúcou svoj osud a prijímajúcou ho aj vo chvíli keď sa musela prizerať ako idú ukrižovať jej jediného Syna, brala vše ako hotovú vec s ktorou nemôže nič spraviť, vždy len poslúchala – nedivme sa že práve ju pri zrode zo svätej Anny sám Boh očistil od dedičného hriechu, aby sa práve ona, ideál Panny, smela stať Bohorodičkou! Lebo koho iného si na to Boh mohol zvoliť než toho, kto sa mu vo všetkom poddá? Mária je vzorom kresťanskej ženy, je Evou ktorá sa nikdy nedala zviesť Hadom pretože Mária vedela, že má len poslúchať muža, muža z ktorého je žena stvorená, na rozdiel od Evy ktorá sa snáď i v tajnej zášti voči svojmu manželovi a v snahe vyrovnať sa mu dala zlákať klamlivými sľubmi Hada k tomu aby okúsila Poznanie! Ale načo je žene – načo je vôbec ľudstvu – Poznanie, keď ľudstvo je stvorené len na to aby poslúchalo čosi o toľko vyššie ako je ono samo?
Ach, vy ženy! Po vyhnaní z Raja vašej Pramatke Boh veľmi jasne povedal to, čo mala pochopiť už v Raji sama: že bude vždy mužovi podriadená! Domnieval sa snáď, že ju stvoril tak, že nepôjde proti svojej prirodzenosti, proti svojej panenskej prirodzenosti nebúriť sa mocnejšiemu, ale ukázalo sa, že jej to musí byť povedané nahlas! A predsa, aj keď ste to už všetky ženy počuli, predsa žiadate rovnosť, žiadate naplnenie, vy feministky, vy Jezebely & Babalony!
Mária nikdy nechcela mať hlasovacie právo rovné s mužom. Mária nikdy nechcela mať rovnaký plat za rovnakú vykonanú prácu ako muž. Mária nikdy nežiadala opatrenia proti diskriminácií v práci. Mária nikdy nežiadala o možnosť podať žiadosť na rozvod rovnako ako muž. Mária bola vďačná za to málo čím bola, dokonca za to, že bola tak málo. Mária bola vždy poslušným, nebúriacim sa a milujúcim anjelom a Pán Ježiš mal veľké šťastie, že Boh mu tak prezieravo vybral matku. 
Ó syn, myslíš si, že Babalon by ti bola lepšou matkou ako Mária? Myslíš si, že tá neviestka by ťa hneď nepotratila, nehodila by ťa hneď Molochovi alebo Bálovi? Lebo to je to čo tie bezbožné neviestky robia: smilnia a nechcené plody falošnej lásky okamžite hubia! V lepšom prípade by si skončil ako nechcené a nemilované dieťa kdesi v chudobinci, medzi ostatnými deťmi iných neviestok!
Ó manžel, myslíš si, že Babalon by ti bola lepšou manželkou ako Mária? Myslíš si, že Babalon by ti bola verná, nevzala by si ťa len pre peniaze, neľúbila by ťa len falošne a nerozviedla by sa s tebou pri prvej vhodnej príležitosti?
Ó otec & matka, myslíte si, že Babalon by vám bola lepšou dcérou ako Mária? Babalon, to neposlušné, svojhlavé a búriace sa dieťa, chcejúce stále viac & viac, rozmaznané a neustále vreštiace, nevďačné a zradné, sa vám azda nepozdáva viac ako tichá a poslušná Mária, pomáhajúca, nesťažujúca sa, pokorná & dobrý skutok oplácajúca mnohonásobne?
Ó brat! Nebola by ti sestra ako Babalon len hanbou?
Vedzte, že Mária je ten bájny archetyp ženy, najlepšej dcéry, manželky, sestry ale hlavne a najviac matky – Eva je symbol skutočnej ženy, tej ktorá vie ako sa má správať a ako sa po nej chce aby sa správala, a predsa a vedome sa tak nespráva, aj kvôli slabosti jej pohlavia. A Babalon... tá bájna Neviestka je absolútnym opozitom milosrdnej Márie, najhoršia dcéra, manželka, sestra & celkom najhoršia matka, démon kradnúci mužom ich postavenie & hodnosť, hanba nábožnej spoločnosti!
Kristus vedel, prečo povolil mužovi mať nanajvýš jednu manželku. Lev smie mať aj päť levíc, lebo levice sú sťa panny – všetky svojho manžela poslúchali, podriadili sa mu, lev vie všetkým svojim manželkám rozkázať. Ale čo biedny človek, ktorý ledva dokáže rozkázať tej jednej! Lebo všetky ženy sú skazené ako Eva, všetky sú menšie alebo väčšie Babalony – jedine Mária bola dokonalá levica, dokonale pokorná.
Nič ľudské nie je pred Bohom horšie ako pyšná žena, a nič nie je pred Bohom milšie ako žena so sklonenou hlavou.
 
„Spanilosť je klam a krása je márnosť, ale žena, ktorá sa bojí Hospodina, zasluhuje si pochvalu.“
-          Príslovia, 31,30.
 
Absolútna Prvotnosť Odriekania
Niet žiadnej pochybnosti o tom, že absolútne prvotným a teda aj najprirodzenejším ľudskej bytosti je stav odriekania a nenaplnenia. Iba zvieratá sú natoľko hlúpe že uprednostňujú naplnenie – odriekajúci sa človek je nad prírodou.
Novorodenec sa narodil na tento svet a tým mal za sebou jedno naplnenie a pred sebou stámilióny nenaplnení, z ktorých väčšina sa nikdy nemusí ani naplniť. Niet divu, že deti po príchode na svet plačú!
Vždy, keď človek po niečom zatúži, dostane sa do stavu nenaplnenia, ekonómovia by povedali, že vzniká u neho pocit nedostatku a potreby, ktorý chce byť uspokojený. Takto sa rodí Panna, a Panna sa stáva Neviestkou až po tom, čo sa táto jej túžba čo ju zrodila naplní. Preto je panenskosť absolútne prvotná a neviestka nerobí nič iné než to, než že zo svojho lona rodí s každým svojím milencom ďalšie a ďalšie panny. Panna nikdy nemôže porodiť nič (až na jednu božskú výnimku), ak sa panna nenaplní tak vždy bude, tak ako sa to Kierkegaardovi páči, prežívať svoju existenciu tak hlboko, že tak veľmi sa oddá svojej prekrásnej, zidealizovanej, nenaplnenej láske, že žiadna iná jej podobná nebude môcť v jej srdci vykvitnúť, a aj naplnenie inej lásky prinesie len malé uspokojenie, vlastne jeho prínos bude skôr negatívny, lebo toto naplnenie znamená zradu a neveru voči svojej zidealizovanej láske. Aj ak by sa snažila upustiť od svojej nenaplnenej lásky a hľadala by inú čo by ju nahradila, a aj ak by ju našla a naplnila by ju a žili by šťastne až do smrti, aj tak by sa nad tou láskou vznášala neviditeľná škvrna tej nevyslovenej otázky: „A čo ak by naplnenie tej druhej lásky bolo ešte krajšie?“ Nehovoríme teraz len o partneroch, lebo láska k nim, k svojim statkom, k svojim záľubám a láska k čomukoľvek inému je v skutočnosti to isté – láska k naplneniu. Naplnená láska však nikdy nebude dokonalá, kým nenaplnená, zidealizovaná, áno.
 
Kebyže každú myšlienku, čo nám príde na um, je počuť nahlas, znamenalo by to mnoho vecí: predovšetkým koniec dobrých medziľudských vzťahov, kebyže každý sa má o každom dozvedieť to, čo si o ňom myslí. Bola by to hrôza, kebyže sa všetky tie skryté kliatby dostanú na povrch. Takto vlastne vidíme, ako panenskosť drží spoločnosť pokope – lebo nie každý dokáže ako dobrý kresťan držať na uzde svoju myšlienky a po fackovaní nastaviť druhé líce, každý si aspoň raz hriešne v duchu zakľaje – ak by sa tá špina ktorá, ako Kristus Pán hovorí, pochádza z ľudského srdca, dostala na povrch, bol by to koniec priateľstva medzi ľuďmi a začiatok skutočne neviestkovskej vojny všetkých proti všetkým. Ak už pre nič, tak pre uchovanie spoločnosti, akejkoľvek spoločnosti, nebuďte neviestkami a nevravte nahlas to, čo si myslíte!
O historických a skutečných faktech vyprávěli Johanité:
Mladá nazaretská dívka, jménem Mirjam, nevěsta mladého muže ze svého kmene Jochanana,
byla znásilněna jistým Pandirou či Pantherem, jenž v šatech a pode jménem jejího ženicha vnikl do jejího obydlí. Jochanan ustoupil u vědomí své hanby od ní, aniž by se jí však zřekl, neboť vlastně byla nevinna. Děvče porodilo syna a nazvalo ho Jošuah neboli Ježíš.
Tento hoch byl rabbim Josefem přijat za syna a poslán do Egypta. Tam byl zasvěcen do skrytých věd a kněží Osiridovi, kteří v něm poznali skutečné vtělení Horovo, ode dávna adeptům přislíbené, posvětili ho k velekněžství universálního náboženství.
Jošuah čili Ježíš vrátil se do Judeje, kde moudrost a ctnost mladého muže brzy vzbudila závist a nenávist kněžstva, které mu jednoho dne vyčítali jeho ilegitimní původ. Jošuah, jenž svoji matku miloval a ctil, otázal se svých učitelů a zvěděl o zločinu Pandirově a neštěstí Mirjamy. Jeho první vzrušení vedlo jej k tomu, že při jedné svatební slavnosti matku veřejné obvinil, při čemž pravil:
»Co mi je po tobě, ženo!«
Když však nahlédl, že žena nemůže pykati za to, čemu nemohla zabrániti, zvolal:
»Moje matka je beze hříchu a neztratila svoji nevinnost, pannou a matkou je, dvakráte budiž
ctěna! Nemám otce na zemi. Jsem synem božím a synem člověka!«
(Citované podľa Dejín Mágie od Eliphasa Léviho, Kniha štvrtá, Kapitola šiesta)
 
Once upon a Tour
Boli tri hodiny po polnoci. Už hodinu boli opäť na ceste, bola to len ďalšia noc na nekonečnom turné, len ďalšia noc medzi dvoma vystúpeniami, teraz kdesi medzi Slovenskom a Slovinskom.
Tourbus bol tichý, len hukot motora, zvuky aút na nočnej diaľnici vonku, rýchle prebleskujúce svetlá lámp a reklamných bilboardov sťa svetlá v rýchlosti míňaných hviezd. Marco, Emppu a Jokka už spali, aj on už bol unavený, ale jeho pocity mu nedovolili si ľahnúť.
Nekonečné turné sa chýlilo ku koncu. Čoskoro už príde moment ktorý mal už premyslený, schválený ostatnými spoluhráčmi, a ktorý bude zrejme veľmi nepríjemný pre širokú fanúšikovskú obec. Budú sa musieť rozlúčiť s frontwomankou.
Spomienky ho zaviedli naspäť do čias keď začínali. Nemal ani dvadsať keď zakladali Nightwish, a neubehlo odvtedy ani desať rokov. Ešte to nebol ani metalový projekt, a Tarja, keď sa k nim pridala, bola len malé, skromné, nesmelé, avšak veľmi talentované dievča. Obaja sa odvtedy veľmi zmenili. Skutočnosť zďaleka presiahla ich najdivokejšie sny, sláva ich obklopovala zovšadiaľ.
Spočiatku si to veľmi užíval a bol hrdý na pozornosť ktorej sa im dostalo, i keď sa jej trochu obával a pred všetkými tými novinármi a fanúšikmi mával a stále máva trému. Bol to však tento život na turné ktorý ho zmoril. A vlastne všetky koncerty, všetka tá sláva, to všetko ho akosi sklamalo. Kým to bolo ešte len v jeho hlave, bolo to všetko nádherné, bolo to bez často dobabranej techniky, bez ranných opíc v tourbuse, bez všetkých tých drobných chýb ktoré jeho diela v ktorých sa snažil zachytiť dokonalosť samu ponižovali. Áno, splnili sa mu všetky sny, ale (snáď to bola tá povestná fínska melanchólia) ak by mohol, sekol by s tým. Teraz však cítil zodpovednosť voči fanúšikom, dokonca sa cítil byť akoby ich väzňom. Väzňom fanúšikov a vydavateľstiev. Vydavateľstvá boli horšie.
Nebolo pre neho nič tragickejšie ako vidieť, ako sa hudba ktorú stvoril z najhlbšej úprimnosti svojho srdca nestala umením, ale tovarom, na ktorom sa prišli nabaliť celé zástupy manažérov, poradcov, vydavateľov, pomocníkov, distribútorov... On, ktorý písal piesne o panenskosti a nevinnosti, o svojich detských snoch a tolkienovských fantáziach, bol premenený ich rukami na jednu obyčajnú štetku fackanú ich zmluvami a nútenú stále sa rozpredávať, rozdávať, stále viac a viac, a to pre peniaze z ktorých väčšiu časť ani nevidel (nie žeby mu na nich záležalo).
Ešte stále sa niekedy zasníval a rozmýšľal o tom ideálnom svete, kde by to všetko bolo len pre radosť, kde by tieto vydavateľstvá a peniaze neboli, boli by len úprimní a chápajúci fanúšikovia. Vždy keď hral na koncerte a videl tváre tisícok fanúšikov, keď spolu s ním prežívali hudbu, vtedy cítil s nimi spojenie: ako náhle však tóny pominuli, spojenie sa prerušilo, a on bol zrazu ten nepochopený Tuomas Holopainen stojaci na pódiu ktorému tlieskajú tisíce teenagerov, ale nevedia čo sa deje v jeho vnútri, nevedia o kríze ktorou prechádza kapela. Uprostred tisícok sŕdc spievajúcich jeho piesne a obdivujúcich ho sa cítil odcudzene.
Až v tejto chvíli si uvedomil, že ten ideálny svet kedysi skutočne jestvoval – jestvoval vtedy, v roku 1996, keď celý tento cirkus bol ešte niečím nemožným, nedosiahnuteľným a nepredstaviteľným. Keď on aj Emppu mali ešte krátke vlasy, a keď Tarja bola ešte milé, zakríknuté dievča.
Zdalo sa, že jej tento kolotoč vyhovoval viac. Na pódiu sa cítila ako ryba vo vode, s manažérmi sa vedela skutočne pohádať a dať im najavo že sa nedá okradnúť. Stala sa z nej hrdá žena, chodila všade vzpriamene, správala sa profesionálne.
Stala sa pyšná. Stala sa závistlivá. Stala sa márnivá. Stala sa skúpa.
Znásilnila jeho niekdajší sen. Takto to nemalo vyzerať, ona sa nemala takto správať! Mala jazdiť spolu s nimi v tourbuse, mali sa spolu smiať na tom čo naliaty Marco stvára, mali si spolu zachovať aspoň čosi z deväťdesiateho šiesteho. Nestalo sa tak, a tam kde kedysi bolo dievča ktoré sa ho pýtalo na skrytý význam každého veršu ktorý napísal, aby ho mohla čo najviac precítiť, bola dnes hrdá žena, ktorá ako štetka sa len spýta na slová a melódiu a bez toho aby vedela o čom spieva, spieva – presne ako tie kurvičky z MTV ktoré občas zaspievajú baladu napísanú niekým koho v živote nevideli a kým pohŕdajú, ktorej obsahu vôbec nerozumejú a ktorý len umelo preciťujú, a to všetko len pre slávu a peniaze, nechávajúc všetky pravé hodnoty, krásu umenia, lásku a priateľstvo, zhniť kdesi za sebou na ceste ktorú sú vyšľapávajú pri svojej honbe za svojimi neukojiteľnými ambíciami.
Slza stiekla po jeho líci pri myšlienke, že časy nevinnosti sa nadobro skončili a jediná cesta ktorá vedie naspäť k nim je cesta rozlúčenia sa s tou, ktorá túto cestu zabarikádovala. Ona je neviestka a spravila aj z neho neviestku, priateľstvo s ňou je sťa zmluva s diablom, a on sa musí z nej vykúpiť, aby sa mohol vrátiť na lúky nebies. Niet cesty späť: tej pyšnej, spanilej neviestke vyvážajúcej si zadok v lietadle kým zvyšok kapely sa družne tlačí v tourbuse musia povedať zbohom. Niet inej cesty. Niet inej cesty k obnoveniu nevinnosti.
„Mne, narodenému na Vianoce, zdá sa, osud splnil všetky želania. Čo si želám? Aby nesplnil nič. Na Veľkú Noc o päť rokov by ma osud mal ukrižovať.“
„Again I am a little closer to regaining my innocence.“
 
Braxatoris
Básnici poznajú moment, kedy sa tak vhĺbia do skladania svojich veršov, že zabudnú na svet okolo seba a dostanú sa do pravej poetickej extázy, vyťahujúc rýmy, metafory, prirovnania a iné kúzla veršotepcov ako z rukávu, prežívajúc pri tom pravú opojnú radosť, nie však zo svojho talentu, ale z diela ktoré práve vzniká pod ich rukami. Je to pocit podobný chvíľam pod vplyvom drogy – veď aj preto musia básnici písať stále ďalšie básne! A rovnako básnici poznajú aj moment, kedy ich z tohto opojenia čosi vytrhne, či nečakaná neschopnosť nájsť vhodný rým, či akési vyrušenie pochádzajúce z vonkajšieho sveta, a nedobrovoľne vytriezvejú.
Práve tak sa teraz cítil Andrej, ešte pred chvíľou v ideálnom svete veršov a nádejí, teraz však tupo hľadiaci na uhladeným písmom zapísaný papier pred sebou. Srdce mu ešte stále oduševnene bilo, dokonca cítil chladný pot stekať po čele. Vylievať si svoje srdce do básne je predsa rovnako náročný čin ako skoliť draka!
Až teraz si uvedomil, že sviečka už dohorieva a písaním pri takomto svetle si akurát pokazí zrak. Skutočne zapálene sa zahĺbil do práce – už muselo byť po polnoci.
Jeho veľdielo bolo už takmer hotové. Cítil sa takmer akoby sa pozeral do čarovného zrkadla v ktorom sa odrážala jeho duša – lebo všetko čo miloval a čo mu bolo vzácne sa premietlo tam dolu, na papieri, v tej jednej práve dopísanej slohe a jej dvestoosemdesiatych deviatich predchodkyniach. Chýbal už len posledný zlomok, epilóg lyrickej tragédie, záverečná sloha. Drala sa z neho von, pýtala sa na svet sťa dieťa z matky pri pôrode.
Nemohol jej vyhovieť. Na papier sotva dovidel, v hrdle ho sušil smäd, od pása dole mal telo celé stuhnuté po mnohohodinovom sedení na tvrdej stoličke. Jedine únava ho netrápila.
Vstal. Po miestnosti sa pohyboval len po pamäti v nočnej tme. Netrvalo však dlho kým v skrini našiel ďalšiu sviečku ktorú si zapálil od tlejúceho zvyšku predchádzajúcej, a s ňou v ruke sa vybral po pohár vody.
Až teraz si všimol že ruka v ktorej držal sviečku sa mu chvela. Písanie básne svojho života sa rovnalo veľmi intenzívnym chvíľam, chvíľam v ktorých sa noril do hlbín svojej duše a srdca, nachádzajúc tam prekrásny poklad z ktorého po troškách odnášal na papier, avšak za cenu bolesti a zavše aj slzy. Teraz, keď však dielo dopisoval, necítil sa akoby bohatstva v jeho srdci ubudlo, že by ho premárnil a rozdal, naopak, cítil sa akoby písaním Maríny ten poklad rozmnožil, dokonca zdvojnásobil.
Marína. Snáď od napísania prvého veršu (kedy ešte netušil že báseň sa tak roztiahne) tajne tušil, že sa dielo bude tak volať, ale až doteraz si namýšľal že ho nazve inak. V tejto chvíli už ale vedel, že pomenuje túto báseň „Marína.“ Napokon, do básne vložil najkrajšie pocity aké si niesol v srdci, a je len správne že takú báseň pokrstí najkrajším menom, aké pozná.
Krása tohto mena však bola v jeho srdci chladná. Spájala sa s tými najkrajšími spomienkami, ale zároveň aj najbolestnejšími. Bol to nevyčerpateľný námet ktorý sa nikdy nemohol otrepať, lebo vždy bude ľudí sužovať nejaké nenaplnenie. Ale on nepísal báseň pre ľudí, ale pre ňu – ostatní boli len svedkami jeho neochvejnej lásky k žene, ktorú mu bolo znemožnené získať.
On bol len obyčajný učiteľ, ona dcéra z bohatého rodu. Bol pramálo pre jej rodičov, bežný niktoš navyše hlúpo riskujúci život a bezpečnosť svojich blízkych pre „nejaké prázdne národné ideály.“ A mali už vyhliadnutého iného ženícha. A tak ako v ideálnom svete snov láska všetko premôže a aj hory prenesie, tak v svete skutočnom sa rozbila o čosi tak banálne, ako je nesúhlas jej rodičov.
Niekoľkoročná rana na srdci stále krvácala. Uvedomil si však, že hoci ho nechala škaredé a zjazvené, rana srdce prehĺbila – neustále prežívanie vlastnej nešťastnej lásky ho priviedlo pri spoznávaní jeho duše k takým nepoznaným hĺbkam, že inak by jeho život ostal navždy plytkým a povrchným.
Rozmýšľal, že je s ňou teraz. Pravdepodobne už mala s bohatým manželom deti, ktoré vychovávala v prepychu, v prepychu aký by si s ním nikdy nemohla dovoliť. Uvedomil si, že jej to vlastne želá. Miloval ju tak veľmi, že jej chcel len dobre, a on by mal pokoj v duši už len z vedomia, že ona žije, je o ňu postarané a je šťastná. Zistil, že odkedy sa vydala, žil už len zo zdrapov lásky k nej.
Miesto nej teraz miluje Boha a národ, a báseň po nej pomenovanú, už temer hotovú. Raz tento národ bude vedieť, ako veľmi Sládkovič ľúbil Marínu, a tento skvost, tento nádherný kryštálový palác veršov do ktorého sa nielen slovenskí básnici budú stále vracať a vždy z neho budú uchvátený, tak to je primeraná odmena za to že sa stala manželkou iného. Aj v biblií sa píše že manželstvo po smrti už netrvá, ale on si svoju Marínu, svoju zbásnenú Marínu, vezme až za hrob!
(Kým pil, tak sa obrnil svojimi argumentmi obhajujúcimi svoju nevinnosť a neschopnosť naplniť svoju lásku, že celkom udusil myšlienky na to, že by zavrhol všetkých temer tristo slôh svojho diela, aj celý slovenský národ, aj Štúra s jeho bandou, aj celý šíry svet – snáď len Boha nie –keby smel svoju lásku naplniť. Už nikdy v mysli nevyslovil tú vetu: „Tie deti! To šťastie! Sladká Marína mala byť moja!“ Utopil myšlienky na to, že bude po nej navždy túžiť v definitívnej rezignácií, ako aj spomienku na sen, v ktorom ju uniesol z jej svadby a utiekli spolu žiť kamsi do Ruského cárstva – ach, bol to taký krásny sen).
Sadol si za stôl a sviečku položil pred seba. Zhlboka sa nadýchol. Trvalo to len chvíľu kým sa opäť dostal do poetického vytrženia a samotná bohyňa Múza viedla jeho pero presne tak, ako chcel, presne tam, kde prestal.
A napísal poslednú slohu za svetla plápolajúcej sviečky & svitu nedosiahnuteľných hviezd:
Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety v chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!
 
Profesor filológie
Bol jeden profesor filológie, ktorý sa veľkými písmenami zapísal do boja Panny proti Neviestky. Tento profesor filológie napísal rozsiahlu ságu z neexistujúceho, bájneho (skoro akoby som až počul „panenského“) sveta. Chváľme fantazijný žáner!
Fantazijný žáner, síc´ často postavený na celkom nekresťanskej mytológií (v tom vidíme prínos sérií ako je napr. Diablo – v tom že vracajú fantazijný žáner naspäť ku kresťanstvu) je veľkou zbraňou v rukách Panny. Tam, kde sa kresťanstvo už len prežíva a stáva sa neatraktívnym, tam vystupuje nový, Pannu zachraňujúci fenomén: fantazijný žáner! Je to veľmi paradoxné, že miesto mýtu v ktorý sa dá skutočne veriť dnes mladí uprednostňujú mýty, ktorým vôbec neveria a vedia že neexistujú, ale predsa im celkom prepadnú.
Lebo fantazijný žáner: to je úžasne veľká panenskosť, atraktívna v tom, že každý si môže vybájiť ten fiktívny svet presne podľa svojich predstáv a podľa svojich meradiel dokonalosti! Darmo sa neviestky posmešne uškľabujú a vtipkujú, že prepadnutie tomuto žánru je príčinou nedobrovoľnej asexuality u „obetí“ – no a čo že je to pravda – veď o to aj ide! Veď načo iné hlboko veriaci katolík Tolkien napísal Pána Prsteňov než ako na to, aby čitateľa nepriamo priviedol k dodržiavaniu Božích prikázaní!
Kresťanstvo sa vskutku prežilo dvadsiateho tretieho novembra roku 2004, teda v deň, kedy Blizzard Entertainment vydali World of Warcraft.
 
Panna
Chladno-vlažná sféra kde strávený bol celý
Život, ty kedysi mnou unáhlene prekliata,
Už nezatracujem, lež pokorne vzývam ťa,
Teba pre ktorú v odriekaní sme prebdeli,
 
Pre ktorú márne vyšli Erosove strely,
Pre ktorú plod radosti nežrali prasatá, 
Lež sama vo večnú nevinnosť si zasiata
Plodiac stý (hoci imaginárny) plod zrelý.
 
Chváľme Vykupiteľa čo Neviestku zhubil
A tam, kde nešťastie v tme spájalo dal zrodu
Pre princíp odcudzenia či samostatnosti,
 
Štetky so smrťou a panny s životom snúbil,
So životom proti všetkému svetskému rodu
Zo svätej príčiny slabých zachránenosti.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář