Jdi na obsah Jdi na menu
 


Neviestka

17. 5. 2010
2. Neviestka
(Akási samoľúba a škodoradostná neviestka dopísala k Veľkej Obhajobe Panny tieto slová:)
Je to veľmi zaujímavý paradox, kresťania! Máte zakázané túžiť, je vám odporúčané vziať si kríž na plecia, byť nešťastní v tomto svete, ponižovať sa, ako keby to bolo niečo dobré, a vo vašom nešťastí bolo šťastie. Ale ak netúženie je sväté a túženie, ale nedostanie aspoň nie Bohu veľmi nemilé, tak ako to, že Ježiš vám sľúbil že „poslední budú prví a prví budú poslední“? Je vám vlastne sľúbené naplnenie po smrti! Ale nepohŕdate vy naplnením? Nečaká vás vlastne Peklo v Raji? Alebo to vy pôjdete do Pekla a hriešnici do Raja? Či v tom Raji dostanete to veľkolepé Nič, po ktorom ste mali túžiť celý život, a tí menej blažení sa budú aspoň utešovať tým, že ostanú vo večnej panenskosti? Tak je to?
Alebo pôjdete do Raja a v tom kráľovstve z iného sveta, kde už budete mať poklad, už prestanete byť pokrytci a uznáte, že Naplnenie je prvotné a slastnejšie a prirodzenejšie ako byť pannou je byť neviestkou?
 
Niet snáď nedocenenejšej, neoprávnene opovrhovanejšej a pomýlene zatracovanejšej bytôstky ako je neviestka. Lebo neviestky sú v skutočnosti nositeľkami radosti v tomto svete, sú nositeľkami radosti v tom, že rozkoši hovoria áno, a obšťastňujú svojím smilstvom ostatných, a čím ľahšie je si neviestku získať, tým viac skutočnej radosti by rozdala. Žijeme však v post-kresťanskej spoločnosti, ktorá však stále hľadí na neviestky ako na spodinu, pričom si neuvedomuje, že tie prostitútky na ulici sú len malé neviestky: skutočné veľké neviestky tohto sveta sa na nás usmievajú z roztancovaných popových klipov na MTV.
Neviestka je ultimátnym víťazom nad Kristom a nad jeho krížom, symbolom utrpenia, pretože tam, kde on sľuboval posmrtnú radosť jedincovi, tam neviestka vedela jedinca utešiť okamžite. Bez neviestok by bol tento svet miestom utrpenia, lebo nikto by bez nich nedokázal radosti povedať: áno, chcem si ťa vychutnať. Všetko pasívne utrpenie v tomto svete, všetko nešťastie ktoré je živnou pôdou pre náboženstvá súcitu, inštitúcie útechy a falošné ideológie sľubujúce raj na zemi, to všetko vie neviestka zmiesť zo svojho okolia šmahom ruky, jedným rýchlym pohybom, sťaby chtivo zhadzovala svoje šaty zo seba: tak jednoducho, nie je to nič ťažké, stačí len tam kde poslušne odriekajúce ovečky hovoria spanilej slasti „nie“ povstať nad stádo a povedať tej rozkoši „áno.“ Aj keď ťa spoločnosť zavrhne, skutočným plodiskom toho zavrhnutia bude pod hrubým nánosom pokrytectva ich závisť k tvojej slasti.
Tak prečo sa na necudnú a rozdávajúcu sa neviestku hľadí ako na čosi nízke? Uvedomme si, že radosť je čosi čo sa neprežíva kolektívne – keď sa radujeme, v skutočnosti každý človek si chce nechať radosť pre seba. Aj keď sa chválime našim blízkym s našimi radosťami, nie je to preto lebo im chceme spôsobiť radosť, „podeliť sa o ňu“ ako sa hovorí: je to preto, lebo sa chceme pred nimi (tajne, málokto si to prizná) vyťahovať a tým násobiť svoju radosť. Na druhú stranu o utrpenie sa vždycky chceme úprimne podeliť o čo najväčší kolektív, lebo „zdieľaná strasť je polovičná strasť,“ a sústrasť plodí strasť u iných, čo je skutočne jediná „moc bezmocných.“
Je preto jasné, že zakladatelia kráľovstiev, ak chceli mať svojich poddaných poslušne verných, museli v nich udržiavať nesamostatné, kolektívne myslenie, a to tak, že im nedovolia skutočne radovať sa: áno, malé radosti sa tolerovali, sem-tam dáky sviatok, hostina, slávnosti, aby sa nepovedalo, že žijeme v nešťastnom panstve, ale skutočné pôžitkárske oddávanie sa radosti sa nepovoľovalo. Nedbalé milovanie sa bolo nazvané smilstvom a neviestky kurvami, rozkoš hriechom a láska k žene nízkou láskou, a sex bol už len na plodenie detí, a elitou spoločnosti sa stali tí ktorí sa vzdali aj toho.
Preto už v Mojžišovom Izraeli, preto už v starom patricijskom Ríme, preto už v toľkých ambicióznych impériách sa pľuvalo na neviestky, pretože mocní potrebovali nie samostatne rozmýšľajúcich a radujúcich sa individualistov, ktorí svoju energiu vybíjajú v radovánkach, ale nerozmýšľajúce a trpiace stádo, ktoré svoju energiu vybíja pre dobro celku, spoločnosti. Všetky náboženská zapálenosť križiakov, všetka disciplína spartských vojakov, všetko pochodovanie, mávanie vlajkami, spievanie hymien, to všetko bolo plytvanie a vybíjanie energie, ktorá bola určená na radovánky.
Neviestka vždy vedela poddajnú ovečku chytiť za jej chvejúcu sa ruku, vyviesť ju preč zo stáda, a vtedy, keď sa najväčšmi bála vo chvíli svojej osamelosti, jej ukázať pravú radosť, a ak sa tá nezľakla dovtedy nepredstaviteľného gejzíru slasti, tak aj premeniť ovečku na samostatne mysliaceho nonkonformistu. Preto, ak má spoločnosť držať pokope, bude vždy brojiť proti neviestkam.
A aká je to hanba že niektorí ktorí majú tú možnosť brať si pôžitok z neviestok im pritom nadávajú do kuriev, ponižujú ich – veď to nie je chyba rozdávajúcich sa radostných žien, že spoločnosť tak na ne hľadí! Nie je to vina prostitútok že sa musia rozdávať za peniaze a sú dnom spoločnosti! Kebyže sa v spoločnosti rozdáva a je neodmietavá každá žena, prostitútkami, teda tými ktoré to budú môcť robiť za peniaze a dokonca žiť len z tohto príjmu, by mohli byť len tie najspanilejšie a najzručnejšie, a boli by skutku bohaté, elita spoločnosti! Keď však budete áno-vraviacim ženám nadávať, čo i len za ich chrbtom, do kuriev, nemyslite si, že tým bude na svete viac neviestok a ženy vo všeobecnosti budú povoľnejšie, a teda svet radostnejší – naopak, ženám môžu nadávať len absolútni ignoranti obrňujúci sa sexuálnym šovinizmom, predpokladajúcim, že oni majú akési právo vziať si od nej radosť!
Všetky vulgarizmy by sa mali prehodnotiť – obzvlášť tie v slovenčine. Je absolútne neprijateľné, aby štyri najoplzlejšie slová boli zostavené z výrazov pre pohlavné orgány, milostný akt a radostne sa rozdávajúci ženu, pričom ani to najhanebnejšie slovo označujúce exkrement nie je ani spolovice také tvrdé ako kurva.“ Toto je to dedičstvo tej našej slávnej tisícročnej kresťanskej kultúry na Slovensku: že sa urážame tým, že sa navzájom označujeme za nástroje radosti (rozumej: pohlavné orgány), naše najoplzlejšie sloveso zodpovedá radostnému milostnému aktu a žena rozdávajúca radosť má tiež vyhradenú svoju nadávku, ako keby mať funkčné rozmnožovacie orgány bolo čosi hanebné a radovať sa spoločne s  partnerom čosi pohoršujúce (v kresťanskej spoločnosti to vlastne pohoršujúce aj je). Navrhujem, aby sme si radšej nadávali do kresťanov, kňazov, mníšok, askétov a podobne.
Ale neberte slovo „neviestka“ do úst na darmo, lebo kebyže všetky ženy na svete sú cudné a majú sex len kvôli plodeniu detí, to by bol aký nešťastný tento svet?
Ultimátum
Cieľom týchto úvah nie je nič iné ako vyhlásenie vojny, a to absolútnej vojny, na všetkých frontoch umenia od pera k štetcu či k hudobným harmóniám alebo inak, a prostredníctvom všetkých prostriedkov ktorými disponuje ľudský duch. A Grand declaration of war.
Príliš dlho boli pred oči Človeka stavané príbehy postavené na nevinnosti, na nevinnosti ku ktorej sa autori museli uchýliť buď preto, lebo to bol proste trend alebo tradícia, alebo pretože nevedeli ako spraviť príbeh silným inak ako tak, že to najkrajšie na ňom nechali zhynúť. Dosť bolo príbehov o nenaplnení, o odriekaní, dosť bolo príbehov ktoré čerpali krásu z toho že Rómeo sa nedostal k Júlií! Americké happyendy nie sú náš spojenec – sú zgärbou horšou ako je náš nepriateľ. Naším vysneným ideálom je písať básne, príbehy, skladať piesne a maľovať obrazy absolútneho Naplnenia. Chcem, aby svet vedel o vznešených jedincoch ktorí idú stále za ďalším a ďalším naplnením, nenechávajúc nič nevyskúšané – snáď len to ako zotrvať pri niečom čo už bolo naplnené a hľadieť ako sa to mení v hnus. Doteraz boli známi len ako antagonisti, z tej odvrátenej stránky. Je čas ukázať, že tisíc radostí splýva do jednej a prekryje každé veľké utrpenie. Život takýchto jedincov je sťa plavba po rozbúrenom mori plnom nepriateľov a dobrodružstva, kým život panny je zas plavba po bezbrehom bezveternom súmračnom jazere obklopenom ponurou hmlou, ten istý nemenný výhľad od narodenia do smrti.
Chcem maľovať obraz mníšky v noci masturbujúcej s krucifixom. Chcem maľovať obraz dcéry kresťanskej moralistky užívajúcej si po súmraku plnohodnotný a uspokojujúci sexuálny život. Chcem písať o chlapcovi ktorí dostal tam kam chcel tú osobu, na ktorú mysliac tajne masturboval. To je len prvý krok. Chcem, aby sa takéto veci diali aj vo dne. Príliš dlho na námestiach a uliciach miest bol zobrazovaný len jeden sexuálny motív, dosť otrepaný a sado-masochistický: akýsi zbičovaný žid s fešnou tŕňovou korunou na hlave, trpiaci na kríži. Chcem, aby aj krajšie akty boli na očiach! Nie je nič krajšie ako splynutie dvoch tiel – možno snáď len splynutie viacerých tiel. Opelenie, objímajúca sa zamilovaná dvojica, dva vzájomne opätované pohľady, držanie sa za ruky a ejakulácia do Jej tela (alebo aspoň na Jej telo) sú všetko symboly tej istej idey. Inými slovami: Chcem maľovať obraz Babylonskej Neviestky víťaznej stojacej na mŕtvole Panny Márie. To je druhý krok.
Chcem aby prišla skutočná nielen sexuálna revolúcia. Aby sa všade legalizovalo šírenie simulovanej detskej pornografie, znásilnení, najvšemožnejších úchyliek a dokonca až absurdných sexuálnych výjavov. Japonci nech nám sú vzorom, svojou toleranciou k simulovanej pornografií, ktorej reálna podoba by bola ilegálna, vôbec všetci vzdajte úctu národu ktorí niečo také úžasné ako simulovaná pornografia a hentai vymyslel.
Nechcem aby to bolo tak ako v rokoch od narodenia Krista až dodnes, teda keď muž videl nádhernú ženu, pomyslel si: Kiežby som s ňou tak prežil zvyšok svojho života, alebo ak bol kňazom vládnucej ideológie tak sa na ňu pozeral ako na čosi hriešne. Chcem aby myslel na to ako s ňou strávi jednu nádhernú a intenzívnu noc, a ak je kňazom vládnucej ideológie, tak aby na ňu hľadel ako na sväticu (čím viac sa rozdáva, tým svätejšia) a ľutoval, že technika ešte nepokročila tak ďaleko že by mu umožnila dooperovať si ďalšie pohlavné údy, aby s ňou mohol súložiť súčasne na viacerých miestach. Aj tie svätice by mohli mať napr. viac vagín či pŕs!
Naším cieľom nie je vytvoriť nový morálny systém zakazujúci všetok smútok a panenskosť – jednak nechceme byť tyrani a jednak sa to nedá. Kto chce, nech si je pannou celý život. Naším cieľom nech je vytvoriť spoločnosť, kde má jedinec slobodne na výber medzi týmito dvoma možnosťami, ideálmi krásy, a nech si vyberie ktorúkoľvek, ani z jednej strany sa nedočká hrozby morálneho odsúdenia. Nech je do dôsledkov naplnený axióm „Do What Thou Wilt.“ Žeby som týmto odstavcom popieral predošlé odstavce Ultimáta? Kdeže! Pretože práve keď bude jestvovať takto slobodná a tolerantná spoločnosť, nikto sa nebude chcieť stať pannou aj (alebo len) preto, lebo sa tým dočká túženého morálneho odsúdenia, ktorú istí nonkonformisti môžu vyhľadávať, a bude to ďalšia vážna rana Panne, ktorá príde o uvedomelých a rozhľadených zástancov, ktorí odsúdenie seba samých budú musieť hľadať niekde inde! (prakticky v takej tolerantnej a slobodnej spoločnosti by bol odsúdený len ten kto by sa veľmi aktívne činil o to aby sa stala neslobodnou a netolerantnou) A prirodzenosť ľudí je byť neviestkou; ktorá slobodná duša by už len nechcela byť neviestkou?
Panenskosť nech jestvuje len preto, aby sa vedelo, že môže byť aj nenaplnenie, aby si každý svoje naplnenie viac vážil. Niekedy musíš okúsiť aj prehru aby si vedel, ako chutí víťazstvo. Nech je teda Panenskosť ako to povestné Augustínovo Zlo vo svete, ktorému my – Bohovia – dovolíme jestvovať len preto, aby Dobro – Naplnenie viac vyniklo!
Ihla, uvoľň havranie vlasy,
striebrom neviaž ich voľný let;
Reťaz zlatá, zamračila si
ľalíj hrdla snehový kvet;
diamant prsta, načo ty svietiš,
kde svet iskier oko tvorí? —
Granát chladný, čo k prsiam letíš,
kde posvätný plameň horí? —
Náramnice, putá zlaté,
buďte z pekných ramien sňaté!
Jest snáď krajších veršov radiacich nevinnosti, aby sa naplnila?
 
Jezebel
Ó ty mocná fénická kráľovná, ó ty mocná žena! Víťaziaca tam kde ani muži to nedokázali, v mužmi ovládanej zemi, šíriteľka Bálovho učenia na úkor mužmi ovládaného fanatického náboženstva! Tá, ktorú židia nazývajú Bálovou kurvou a myslia si, že ťa to uráža! Klaniam sa ti!
Ty antagonista každým skutkom popierajúci šestnásty verš tretej kapitoly Prvej knihy Mojžišovej! Ty víťazná manželka, matka & dcéra ktorá, tak ako tisícročia po tebe čachtická pani, dokázala že svet patrí mocným a radostným, a to nie len mužom, ktorí sa ťa za to vo svojej skazenosti báli! Báli sa ťa preto, lebo v nehostinnom svete si predsa dokázal zvíťaziť nad tými, ku ktorým bol prajný!
Ty obeť lží falošného proroka zastávajúceho náboženstvo smútku, náboženstvo panenskosti, ktoré sa radovalo, radovalo ako tá najväčšia neviestka, keď videlo teba, skutočnú Neviestku, hynúť! Obeť náboženstva ktoré pokrytecky hlása: „Nezabiješ!“ a Závisť má za jeden zo smrteľných hriechov! Ty obeť, na ktorú si deti dneška pamätajú len preto, lebo tak veľmi sú učení sa teba a tebe podobných báť!
Deti slobodných čias, ktoré ešte len nadídu a ktoré sa budú triasť na pri spomienkach na panenské časy v ktorých sme žili! Pomenujte svoje dcéry Jezebel!
 
Babalon vs. Mária
Babalon nepotrebuje obhajobu.
 
Babalon stačí, ak si hocikto prečíta jej kritiku, lebo ak niekto dokáže kritizovať archetyp života a radosti, cez svoju kritiku odhalí akurát svoju bigotnosť a opovrhovanie šťastím v tomto svete.
No aby sa neviestky necítili ukrivdene, čosi na obrany Babalon – ako komentár k jej kritike zaradenej do prvej polovice týchto spisov – pripíšme.
 
Ó manžel! Priznaj sa naozaj úprimne, či chceš mať za ženu večnú Pannu, ktorá by ti nasadila parohy s akousi nehmotnou, nesvetskou bytosťou? Vychovávať cudzieho syna sa ešte dá, ale prežiť celý život bez pohlavného styku s ňou... Dovoľ aby som utrúsil, že to je čin celkom popierajúci nielen život ako taký, ale aj tvoju dôstojnosť.
Ó rodina! Neboli ste zaliaty ničím iným ako krátkozrakými argumentmi, ktoré nedovidia ďalej ako po mravy v jednej dedine. Vedzte, že spoločnosť môže byť vybudovaná aj na iných princípoch a na individualizmus, promiskuitu, rovnosť pohlaví & radosť vo všeobecnosti sa môže v inej spoločnosti hľadieť aj ako na pozitívne hodnoty. To je na vás to najhoršie: Kristus vám síce odporúča nestarať sa do vecí iných ľudí, neodporovať zlému, utešuje vás, že aj ak sa váš nepriateľ naplní tak on mu to ešte spočíta, ale vy svojmu Kristovi aj tak neveríte (dúfam, že sa vám to počíta hriech!) a ako náhle vidíte naplnenie u niekoho iného, snažíte sa mu to prekaziť. Lebo predsa len nedokážete zniesť, že ktosi iný sa napĺňa.
To je celá tá panenskosť – je to len umelé nadsadzovanie hodnoty vecí, ktoré v skutočnosti veľkú hodnotu nemajú – je to vyvýšenie psychologickej hodnoty jedného panensky-stareckého pohladenia na hodnotu stovky orgazmov mladej neviestky. Panenskosť nie je nič iné ako pocit nedostatku, ktorý je pre všetko živé neželateľný a má byť odstraňovaný.
 
Cieľom týchto úvah nie je len poukázať na krásu Neviestky a nejakým spôsobom odporučiť čo najväčšiemu počtu jedincov, aby uprednostňovali cestu naplnenia a radosti. Ich cieľom je aj ukázať škaredosť Panny, lebo ak ju nebudú poznať, je veľmi pravdepodobné, že sa im stane to, čo sa neviestkam stáva od počiatku čias – že po niekoľkých neúspechoch alebo po tom čo sa im radosť zunuje a nebudú schopní nájsť adekvátnu náhradu zatrpknú, uprednostnia odriekanie pred naplňovaním, tak ako sv. Ignác či Mária Magdaléna. (Vlastne si myslím, že táto hlúposť, teda dobrovoľne sa odriekať, prišla až s človekom) Neviestky by mali vedieť o svojom protiklade, o zvláštnom fenoméne Panny, teda niekoho, kto túži, ale nekoná, radšej sa opájajúc predstavami o naplnení, a mali by vedieť aká je to faloš a lož. Kto chce niečo robiť, nech to aj spraví! Komu je nejaké konanie zasa odporné, nech sa mu vyhýba (aj robenie niečoho čo sa nám bridí z donútenia je panenské). Nepoddajte sa pobúreným reakciám panenskej spoločnosti! Ak neviestky o tomto svojom protiklade nebudú vedieť, je veľká šanca že mu po čase prepadnú. Panny vedia, že existujú aj neviestky, a veľmi im závidia. Len to, že neviestky nemajú pannám čo závidieť neznamená, že by o nich nič nemali vedieť.
Tiež je naším cieľom prinútiť ľudí, aby sa radšej venovali sexuálnej promiskuite ako panenskému hraniu World of Warcraft.
 
Absolútna Prvotnosť Naplnenia
Niet žiadnej pochybnosti o tom, že absolútne prvotným a teda aj najprirodzenejším stavom ľudskej bytosti je stav naplnenia, vykonania svojej vôle. Iba človek je zo všetkých živočíchov natoľko hlúpy, že by vedel uprednostniť nenaplnenie – človek je rakovinou prírody.
Dievča raz zatúžilo a cez svoju túžbu dalo zrodiť láske, ktorej cieľom a zmyslom bytie je naplniť sa. Všetko je podmienené naplnením.
Vždy, keď človek po niečom zatúži, dostane sa do stavu nenaplnenia, ekonómovia by povedali, že vzniká u neho pocit nedostatku a potreby, ktorý chce byť uspokojený. Takto sa rodí Panna, a Panna sa stáva Neviestkou až po tom, čo sa táto jej túžba čo ju zrodila naplní. Preto je panenskosť absolútne prvotná a Neviestka nerobí nič iné než to, že zo svojho lona rodí s každým svojím milencom ďalšie a ďalšie Panny. Preto je stav Neviestky absolútne prvotný a prirodzený a Panna nerobí nič iné než to, že sa snaží zabiť Neviestku a skrz ňu všetko skutočne krásne a živé. Ak by neostali nažive žiadne neviestky, svet by ovládol žiaľ panien, ktorý by všetko zhubil. Panny neplodia nič živé, síc´ sami sú často proti potratom, celé ich bytie je jeden veľký potrat, považujú život za utrpenie a svet za peklo, ich konečným cieľom je smrť všetkého, a cez to odstránenie utrpenia.
 
Napokon musím uznať, že ideály Panny a Neviestky sú na sebe závislé, jeden by bez druhého nejestvoval. Obe sú determinované naplnením. Každá Panna sa musí aspoň v čomsi naplniť, v základných životných potrebách, aby tak prežila a dovolila tak všetkým ostatným panenskostiam v sebe prežiť, množiť a šíriť sa. Absolútna panenskosť sa rovná tak silnému oddeleniu sa od sveta, zachovávaniu wu-vej princípu, že vedie k strate odvahy najesť a napiť sa, a teda k smrti hladom, resp. smädom. Božská panenskosť je udusenie sa v dažďovom pralese s najčistejším vzduchom na Zemi, a to pre neochotu konať – nadýchnuť sa. Nedobrovoľná panenskosť sa chce nadýchnuť a smeruje k Naplneniu, ak sa však nedá zastaviť váhaním a nerozhodnosťou – najlepšími spojencami Panny. Ideály Panny a Neviestky sú nesmierne premiešané a ťažko je vystihnúť jeden vo svojej najčírejšej podobe. Obe prežívajú len cez živé bytosti (v každej podobe – od primitívnych jednobunkových organizmov, ba až vírusov, dokonca snáď aj jednotlivé bunky v tele rozlišujú svoje naplnenie a nenaplnenie rovnako ako príslušníci druhu homo sapiens) ktoré vždy budú rozlišovať medzi naplnením a nenaplnením: neživá hmota nepozná rozdiel medzi vlastným naplnením a nenaplnením, ono ani nemá vlastné naplnenie, jej bytie nemá takýto vyšší zmysel.
Na druhú stranu, ideál Neviestky by nikdy nemohol jestvovať bez Panny. Vždy je to tak ako sa to píše v konkurenčnej úvahe v prvej časti knižky, že nenaplnenie prechádza naplneniu a cez seba mu dáva zmysel. Kebyže nenaplnenie nejestvuje a každé naše želanie sa okamžite splní, ľudia by boli absolútne nešťastní, hoc´ mocní ako bohovia. Rozdiel medzi obyčajným malým naplnením, napr. jediným bozkom a staním sa pánom sveta by sa zrelativizoval na bod absolútnej nuly, zmizol by, všetko veľké naplnenie by stratilo svoju hodnotu. Občas treba ochutnať aj porážku, aby sme vedeli ako chutí víťazstvo – ak nie porážku, tak aspoň deň pred víťazstvom ktoré príde večer. Stav naplnenia stojí a padá s tým že jestvuje kontrast – stav nenaplnenia, bez neho stráca všetko zo svojej krásy, tak ako Augustínovo Dobro bez Zla, Vykúpenie bez Zatratenia, Boh bez Diabla.
Na záver: každý veľký prorok by mal svojím ovečkám odporúčať, aby boli čo najpanenskejšie, aby nenaplňovali svoju vôľu a prenechávali tak cestu jemu. Treba vyhlásiť nasledovanie svojho vnútorného hlasu za ťažký hriech! Hoc´ sa tento prorok môže tváriť ako Panna panien, vskutku to bude Kurva Kuriev skrz svoju moc, ktorú cez svoje ovečky získa. Doposiaľ boli mnohé systémy v ktorých človek žil panenské, systémy obmedzujúce masy a prinášajúce naplnenie len niekoľkým Neviestkam na vrchole pyramídy. Naším cieľom nech je vybudovať spoločnosť Neviestky a hlásať evanjelium Neviestky, teda nikomu neodporúčať utiahnuť sa, ale každému odporúčať uchmatnúť si čo najviac. Keď Nietzsche písal o otrockej a pánskej morálke, v mojich ušiach to znie ako panenská a neviestkovská morálka.
 
Maľujem obraz Panny – obraz vagíny zašitej stehmi viery pod habitom asketicky žijúcej mníšky, opovrhovanej a zatracovanej svetom.
Maľujem obraz Neviestky – obraz sedemprsej ženy obloženej zlatom, drahokamami a odetej v drahých kožušinách, obdivovanej a velebenej svetom.
 
 
Winter Queen
Nakoniec sa ukázalo, že byť tvárou veľkej kapely nie je viac ako byť kapela sama. Síce nikdy nepriznala že to bol jej cieľ a ambícia, nepodarilo sa jej v obľúbenosti a v predajnosti prekonať svoju bývalú superkapelu.
Nemohla však povedať, že by teraz bola nešťastnejšia ako bola predtým. Čo sa to stalo po Hartwall Arene, to bolo najväčšie sklamanie v jej živote. Nikdy sa necítila byť tak strašne oklamaná a zneužitá. V retrospektíve piatich rokov je však rada, že sa to stalo, i keď sa to nemuselo udiať práve takto. Bolo to ako narodenie dieťaťa – proces narodenia, oddelenia sa od tela matky, je vždy pre obe strany strašný, no nič to nepopiera na kráse samostatného života.
Ona však mala krkavčiu matku ktorá ju odvrhla. Jej pôrod bol vlastne nepodarený potrat o ktorom sa dozvedela v tom istom momente, kedy aj milióny tých, medzi ktorými to nemalo byť riešené. Vtedy akoby na ňu spadol svet. A ten, koho mala rada a rešpektovala (mala ho rada ako brata, ale až doteraz si myslela že on ju mal rád inak, a z nenaplneného citu sa zrodili tucty gotických piesní a jedna nenávisť – k nej a jej manželovi) ju podlo zradil, majúc ten plán pripravený snáď mesiace vopred, a otočil celú verejnosť proti nej.
Ja že som bola namyslená? Ja som nikdy neriešila cez média, že Tuomas sa posledné roky správal ako nedorastené dieťa, čím viac rokov mal, tým bol stále mladším a mladším & nešťastnejším a nešťastnejším plačúcim chlapcom. Nerobil tým síce kapele skutočné problémy – naopak, bol medzi špinavými a večne opitými rockermi vzorom triezvosti a čistoty, nešpiniaci tourbus žiadnou násťročnou gotickou fanúšičkou ani hromadou zvratkov, a svojím správaním bol aj ostatným vzorom. Ale tou svojou smutnom tvárou, tou melanchóliou tam kde mala byť všade radosť – ešte snáď nikdy toľko ľudí nepočúvalo s radosťou hudbu skladanú takou nešťastnou dušou, ešte snáď nikdy toľko satanistov neobdivovalo takého kresťana.
On bol skutočne šťastný len keď bol nešťastný.
Ako to že tí štyria držali s ním? Pre peniaze. Verili v jeho talent a poznali jeho dobromyseľnosť a ústupčivosť, vedeli, že uňho dostanú viac. Napokon nech sa nečuduje, že s ním vydavateľstvá jednajú ako s odpadom, keď im to takto dovolí. Ona to bola, ktorá presadila ich kapelu, ktorá nenechala tých mocných aby ich okrádali! Bol to ich skĺbený talent, on, slabý v živote ale všemocný v snoch, a ona, mocná v živote ale stratená v ideách, ktorý tak spevnil Nightwish. Už nikdy s nikým nedokážu vytvoriť takú chémiu. Tá nová speváčka je zúfalstvo.
Ach, tento svet je taký pomýlený. Prečo toľko obdivuje trpiacich, keď tí ktorí chcú byť radostní sú hneď vedľa nich?
 
 
Porovnanie ideálov Panny a Neviestky v metalových subžánroch
Na ideály Panny a Neviestky je skutočne možné naraziť vo všetkých druhoch, formách & žánroch umenia. Predchádzajúci príbeh naznačil, že kde budeme porovnávať tieto ideály teraz.
Nezaujatému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že metalový žáner je textovo i hudobne snáď najkurevskejší žáner vôbec. Mysle, ktoré nedokázali svoje oplzlé či úchylné formy naplnenia vyjadriť v iných formách umenia našli vhodnú živnú pôdu pre svoje nonkonformné texty práve v metalovom žánri. V mnohých žánroch sa oslavuje naplnenie, či už získanie moci (peňazí), lásky, skvelé sexuálne zážitky, drogové opojenia atď., ale v nijakom inom žánri sa  neoslavujú aj také zvrátené formy naplnenia, ako zabitie nenávidenej osoby (popravde neraz aj radosť zo zabíjania pre samotné zabíjanie), znásilnenia, naplnenie iných rôznych úchyliek (od fetišizmu cez zoofíliu, akrotomofíliu, maiesiofíliu až k nekrofílií), šliapanie po hodnotách konzervatívnej spoločnosti, odpadnutie od stáda atď. Právom sa teda zdá, že metalový žáner je najpresiaknutejší krásou Neviestky.
Avšak aj tu sa našli odpadlíci, tí, ktorí ako tí čo žili vo sfére panny a cítili sa byť odcudzení od radostnej spoločnosti, a pri pohľade na rovnako odcudzený metalový žáner (ktorý však vo svojej podstate je súčasťou naplnenej, radostnej spoločnosti – i keď z neho často srší hnev, nenávisť, opovrhovanie & iné pocity ktoré môžu byť vnímané negatívne: to pretože hnev, nenávisť atď. vedú v konečnom dôsledku k naplneniu, nie k pasívnemu odriekaniu) našli v ňom svoju formu vyjadrenia svojich pocitov. Tam, kde kedysi boli skreslené gitary a disharmonické akordy použité na vyjadrenie pohľadu na ešte silne kresťanskú spoločnosť a na názor ktorý mala na naplnenie, tam teraz boli použité aby podporovali obraz Panny.
Konkrétne hovorím o gothic a doom metalovom subžánri, ktoré z hudobnej stránky dokonale odrážajú idey Panny. Sú to skutoční vojaci Edgara Allana Poea (nebolo snáď otvorene panenskejšieho básnika ako bol on!).
V 21. storočí dokonca nie je žiadny problém spraviť z veľmi panenskej kapely, ako hudobne tak i v textoch jednu z najznámejších metalových kapiel vôbec, vnímanú aj nemetalovým svetom. V konkrétnosti (a nadväznosti na predošlú kapitolu) hovorím o Nightwish.
Samozrejme veľký prínos tejto kapely možno vidieť v tom, nakoľko spopularizovala metalový žáner! Odkedy na scénu nastúpil hip-hop a elektronická hudba, žiadna skutočná metalová kapela nedokázala takto zaujať mainstreamové obecenstvo. Od čias Guns´n´Roses nebolo väčšej metalovej kapely ako je Nightwish (nu-metalové kapely nepokladáme pre tento účel za skutočné metalové kapely, pretože sa len zviezli na vlne záujmu o čiernu muziku: To čo hrali bol len rap s gitarami), a vidíme aj prečo: koncom dvadsiateho storočia už bolo mainstreamové umenie tak presiaknuté ideu Neviestky, že samozrejme hneď čo sa objavila prvá skutočná a chytľavá Panna na obzore, musela zožať úspech (Nightwish bol jedinou skutočnou pannou. Keď popové princezné spievajú nešťastné balady o nenaplnení, je to akurát neúprimné a na zvracanie). Je to veľmi zaujímavý paradox, že kapela zo žánru ktorý kedysi najviac spropagoval ideu Neviestky teraz zožala úspech práve na tom, že jej piesne boli nesmierne Panenské.
V konečnom dôsledku toto viedlo k tomu, že mnohí mladí fanúšikovia sa dostali aj za Nightwish, vypočuli si iné metalové kapely a tak sa dostali k pravej hudbe Neviestky. Napokon vždycky musí byť najskôr Panna, aby sa mohla naplniť a stať sa Neviestkou. Napriek tomu, že toľkí si nakoniec osvojili idey Neviestky, ešte stále nad nimi visí škvrna Nightwishu. Zdá sa, že vďaka Nightwishu snáď vyrastie veľmi skazená metalová generácia. Nakoniec je možno pre Neviestku aj prospešné, že Tarja bola vykopnutá, pretože novú tvár kapely mnoho fanúšikov zavrhlo, a spolu s ňou aj celú svoju lásku k Nightwishu, a teda aj k Panne. Vlastne to vykopnutie ani nemohlo byť lepšie načasované! Nightwish pravdepodobne práve vtedy dosiahol vrchol slávy ktorý mohol dosiahnuť, a tak ako sa aj Curt Cobain sa zabil v tom momente, tak aj oni spáchali samovraždu zbavením sa Tarje. Na druhú stranu, ak by taká silná osobnosť ako je ona mala ostať tvárou Nightwishu, málokto by to tej neviestke časom uveril – zakríknutá, nesmelá a trochu aj neschopná Anette, držiaca sa v kapele len vďaka súdržnosti a podpore ostatných členov oveľa lepšie reprezentuje skutočný Holopainenov Nightwish.
Ešte si skúsme na niekoľkých príkladoch potvrdiť, aká veľmi panenská kapela Nightwish vlastne je. Už len názvy piesní ako „Everdream,“ „Escapist,“ „Stargazers,“ „Wishmaster“ atď. o tom svedčia. Všimnite si, že nejde o skladby z jedného konkrétneho obdobia, ale táto idea sa ťahá celou tvorbou Nightwish, ale popravde, čím ďalej je hmatateľnejšia a jasnejšia: spočiatku aj Nightwish sníval (ale len sníval) o naplnení, viď Nymphomaniac Fantasia. Pre najrannejšie obdobie je však typické utiekanie sa do fantazijných tolkienovských svetov. Aj názov istého ich albumu jednoznačne odkazuje na utiekanie sa od sveta, na utiekania sa do zidealizovanej minulosti alebo vysnenej budúcnosti. Meno toho albumu je „Once“ (Raz).
Na druhú stranu, na svojom poslednom albume Nightwish sa už stavia do aktívnej opozície k idey Neviestky, s ktorou boli konfrontovaní v osobe svojej bývalej speváčky. Piesne „Whoever brings the Night“ a „Bye bye beautiful“ sú útokom na neviestky a skutočnú radosť! Podobné idey môžeme zaznamenať aj v napr. „Seven Days to the Wolves,“ ale aj hlavne v „The Poet & the Pendulum.“
No a čo dodať na záver? Je až smiešne koľko metalových kapiel je v súčasnosti úspešných (úspech je jediné skutočné meradlo Neviestky) na tom, že stavia na neustálom znásilňovaní idey Panny, spievajúc stále o takom istom nenaplnení. Operný vokál je vhodné použiť v metalovej hudbe len nato aby bol okamžite nato znásilnený deathovým chrapotom, stavať na krehkom ženskom hlásku je rúhanie pred metalovými bohmi! Niet pochýb o tom, že kapely ako Within Temptation či Epica sa len zviezli na vlne záujmu o Nightwish, a ich panenská hudba je pri pozornejšom prepočutí prinajmenšom neúprimná. Veď sú to kapely z Holandska, najslobodnejšej krajiny v Európe! Zdá sa, že ktosi sa tu opäť presýtil ideálu Neviestky. To nás vlastne opäť len privádza k tomu, že tak ako neviestky budú pre svoj nonkonformizmus vznešené v panenských krajinách, tak zas panny budú vznešené v krajoch Neviestky, tak ako boli vznešení prví skutoční odriekajúci sa kresťania v Neviestkou ovládanom starom Ríme. Aj Crowley vo svojej Knihe Lží 333 podobne napísal, že v puritánskom Anglicku skutočne hrdé ženy sú neviestky, zatiaľ čo v smilnom Francúzsku sú to mníšky.
Masochista
Ľudia si myslia, že stredovekí askéti prechádzali veľkým odriekaním, keď dobrovoľne podstupovali mučenie, niekoľkotýždňové pôsty a iné trýznenia tela & ducha – ja si však myslím, že sa mýlia. Masochisti tu však vždy boli a budú, a ani celé učenie rímskokatolíckej cirkvi nedokáže túto deviáciu vyhubiť – naopak, podporuje ju.
Ako kňaz rímskokatolíckej cirkvi o tom viem svoje. A rovnako ako masochista.
Skutočne si myslíte, že odriekanie mi spôsobuje utrpenie? Som deviant pre ktorého bolesť je slasť. Napriek tomu že odkedy som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil na teologickú fakultu som nemal sex, neznamená to že by som prišiel čo i len o kúsok zo svojich prirodzených túžob. Naopak, ešte vždy túžim po mladých dievčatách ktoré, ako vidím, v tejto dobe už matky násilne ťahajú na omše – ale túžim aj po tých matkách. Nikdy sa však neodhodlám premeniť svoj hriešny zámer na čin, išiel by som totiž sám proti sebe, lebo onen pocit nenaplnenia a odriekania je pre mňa ako masochistu najväčšou rozkošou, horko-sladkým nápojom ktorým sa opájam už desaťročia. Nikdy som nespáchal žiadny hriech, dokonca ani prikázanie „nebudeš túžiť po manželke svojho blížneho“ som neporušil, pretože ja som nikdy po naplnení s nimi nikdy skutočne netúžil. 
Verím, že medzi nami, kňazmi ktorí musíme dodržiavať celibát, je mnoho masochistov ako ja. Kedysi vraj ktosi povedal, asi to bol dáky ateistický filozof, že sexuálna abstinencia je najväčšia a najzvrátenejšia sexuálna deviácia zo všetkých. Asi na tom bude čosi pravdy, treba však dodať, že je to deviácia povolená, by dokonca vyvolená Bohom. Priznám sa, že je pravdou, že sexuálne konformný muž sa dnes už ťažko dobrovoľne stane katolíckym farárom, horšie však je keď sa k nám votrú tí „nevyvolení“ devianti – pedofili, nekrofili a podobne, a robia zlé meno Svätej cirkvi. Na tej ich úchylke, túžbe po nezdravých objektoch by nebolo nič hriešne, kebyže ju nechcú zároveň aj naplniť. Mňa by trebárs smel vzrušovať aj náš pán biskup, hlavne by som však nikdy nesmel túžiť po naplnení. (Niektorí luteráni zato tak doslovne vykladajú bibliu, že tvrdia, že podstatou svätého života je netúžiť vôbec)
Naplnenie by všetko len pokazilo.
Musím si pochvaľovať život v celibáte. Kebyže ma nezdržiava povinnosť voči Bohu, nikdy by som sa nedokázal zriecť naplňovania svojich túžob a bol by som večne nešťastný a neuspokojený, nevediac o tom, že jediný spôsob ako sa môžem uspokojiť je ten, že sa paradoxne neuspokojím. Kňazské sutany, celá cirkevná hierarchia a disciplína mi pripomína latexové obleky a sadomasochistické užívanie si ponižovania: akurát, že tu nejde o žiadnu hru.
Niektorí vravia, že kňazi ako ja sú popretím toho čo Kristus povedal – že mi by sme mali mať celibát zakázaní aby sme pre nášho Pána Ježiša podstupovali skutočné odriekanie – v našom prípade odrieknutie sa odriekania sa. Ja si však myslím, že to tak nie – myslím si, že Pán Ježiš bol masochista ako ja (kebyže mi to nezakazujú, aj ja by som sa išiel dať ukrižovať tam na Filipíny – skutočne tým mladým chlapcom závidím) a stvoril toto náboženstvo pre nás.
A či si želám aby niekedy toto pokrytectvo vymizlo? Nie, veď to je na ňom práve to najvzrušujúcejšie! Veď aj v Novom Zákone sa dozvedáme že sv. Pavol písal galatským: „Bratia, ak by niekoho aj pristihli pri nejakom poklesku, vy, duchovní, napravte ho v duchu tichosti.“ A u mňa, ako som ukázal, niet čo naprávať, stačí ostať v tichosti.
 
Úmyselné Odriekanie je len zvrátená forma Naplnenia
Predchádzajúci príbeh samozrejme nie je autentický, ale jedná sa o výplod mojej zvrátenej mysle. To však neznamená žeby sa takéto veci skutočne nediali – že mnohí svätci ktorí boli askéti v skutočnosti pre svojho pána Ježiša netrpeli, ale nechutne si užívali pretože bolesť im spôsobovala rozkoš, že mnohým kňazom odriekanie spôsobuje viac radosti pre odriekanie samé, a tiež sa ponúka úvaha že Ježiš si to na tom kríži náramne užíval – to všetko však zároveň za prudko negatívneho postoja všetkých cirkví k dnešným otvoreným sado-masochistickým praktikám.
Veď predsa oni to robia pre svoju slasť, sú to prakticky hedonisti, kým naši svätci trpeli pre Ježiša!
To môže byť pravda, ale to neznamená, že oní svätci si tie svoje mučeníctvo náramne neužívali (hlavne v prípadoch stredovekého dobrovoľného asketizmu a sebatrýznenia mi to zaváňa veľkým podvodom).
Cieľom tejto úvahy je teda poukázať na to, že naplnenie & odriekanie sú dva veľmi relatívne pojmy: čo je pre jedného naplnenie, to je pre druhého strašným odriekaním a naopak. Na toto už pred štyridsiatimi rokmi poukazoval LaVey a v tomto dávam za pravdu jeho veľkému prínosu. Sväťuškársky kňaz kážuci vodu môže v skutočnosti aj vodu piť, ale keď v jeho ústach chutí tá voda ako víno, platí aj na neho príslovie: „vodu káže, víno pije.“ Toto pokrytectvo si však tak skoro žiadna cirkev neprizná a sadomasochistov bude stále odsudzovať. Oni sú pre nich veľkou hrozbou pretože im relativizujú aj pojmy Neba & Pekla – veď taký sadomasochista by predsa chcel ísť do Pekla, lebo tam jednak za prvé: skrz bolesť dosiahne absolútnu slasť, a za druhé: nemusí sa tam vôbec obávať že si skutočne ublíži, keďže zomrieť tam už nebude môcť.
Či Boh myslel aj na to a peklo pre sadomasochistov bude vyzerať tak, že budú zavretí v klietkach a nad nimi bude stáť čert s bičom, ktorého budú prosiť: „Bi ma!“ a on ich bude trýzniť tým, že povie: „Nie!“? Ak je to tak, prečo potom cirkvi nenaordinujú povinný zákaz celibátu pre svojich masochistických kňazov, ktorých majú iste neúrekom?
Existuje legenda, že keď mal byť slobodomurár povýšený do najvyššieho stupňa, 34°(ak taký vôbec existuje), mal, tak ako pri postupovaní na každý vyšší stupeň, prejsť akýmsi ponižujúcim rituálom ktorý mu mal spôsobiť bolesť a naučiť ho pokore. Teraz to však malo byť naopak – mal sa opojiť vínom a v takom stave stráviť noc s krásnou mladou ženou. Ak by nedošlo k súloži, a to aj opakovanej, kandidát rituálom neprešiel a povýšený nebol. Síce je to pravdepodobne mýtus, zakladá sa však na pravdivej múdrosti, a to že ten, kto prechádzal všetkými rituálmi bolesti a mal pri tom ešte aj skrytú rozkoš, tak aspoň teraz na konci bude skutočne trpieť čímsi slastným – a ak skutočne trpel, aspoň teraz dosiahne naplnenie. Katolíci by mohli vymyslieť niečo podobné pri povyšovaní do stavu pápeža – aspoň by sa aj on nakoniec niečoho odriekol.
Treba si však uvedomiť ešte jednu, fatálnu vec. Ak to, čo je všeobecne považované za odriekanie spôsobuje u jedinca rozkoš, je to považované v jeho prípade za naplnenie. Avšak ak aj odriekanie spôsobuje u jedinca bolesť, musí byť považované za naplnenie, ak sa jedná o odriekanie dobrovoľné. Vysvetlím.
Ak by bol niekto skutočným askétom, teda napr. bičoval by sa a bolesť by mu nespôsobovala rozkoš ale skutočnú bolesť, ide tu len o tzv. falošné odriekanie: daný askéta si totiž sľubuje od svojho utrpenia posmrtnú satisfakciu. Sv. Augustín do ktorého som si rípol už na začiatku Panny tiež rozdal všetky svoje peniaze a poklady chudobným len preto, aby, ako sa dočítal v Biblií, mal poklad v Nebesiach. Aj taký krutý príklad, ako napr. niekto sa obetuje aby prežil druhý, je nutné považovať za zvrátenú formu naplnenia aj ak ten človek materialisticky neverí na posmrtný život, ale spravil to len aby uspokojil svoj „morálny cit pre vyššie dobro a spravodlivosť.“ Pretože aj teraz došlo k naplneniu, naplneniu tohto „pudu pre súcitnú povinnosť,“ ako by to snáď on sám nazval, ktorý dostal v jeho konkrétnom prípade prednosť pred naplnením pudu záchrany vlastného života – teda v prospech jednej veľkej nevinnosti.
Keď Tomáš Akvinský odohnal horiacim polenom neviestku zo svojej komnaty, týmto nenaplnením sa naplnil. Nie len naplnenie telesných túžob je absolútne Naplnenie – tým je naplnenie vôľových túžob, aj ak sú v úplnom protiklade k tým telesným. Asketicky nechcieť sa rovná získaniu všetkého vo svojom srdci (a ponechanie voľnej cesty tomu, ktorý naozaj chce získať a aj získa všetko, ale vo svojom srdci aj tak stráca čoraz viac a viac). Skutočná panenskosť neznamená netúžiť, ale túžiť, avšak nezískať, snívať, ale len sa prizerať, dychtiť po čine, ale nemať odvahu ho vykonať. Meradlom ideí Panny & Neviestky je voluntarizmus. I keď sa tak nezdá, Panna & Neviestka stoje úplne mimo dichotómie rozumu & citu.
Čo však potom je skutočné odriekanie? môže znie teraz položená otázka na mňa. Skutočné odriekania je nedobrovoľné, je to ten chlapec túžiaci po hračke vo výklade, Ona túžiaca po Ňom atď. Dúfam, že už konečne začínate rozumieť absolútnej prvotnosti Naplnenia. Žiadna panna nie je dobrovoľne pannou – každá chce byť neviestkou, len nesmiete tieto pojmy vykladať doslovne! Ak mníška v stredoveku (ale aj hocikedy inokedy) chcela úprimne prežiť celý život ako panna a aj to dokázala, tak teda naplnila sa, stala sa „neviestkou.“ Chvíľa, kedy sa jej zmocnili tatárski dobyvatelia a znásilnili ju, to bol veľmi panenský moment. (je veľmi zaujímavé že moje úvahy ma doviedli k tomu že znásilnenie na napokon pre znásilňovanú stranu čosi veľmi panenské). K nevinnosti vedie len neschopnosť dosiahnuť naplnenie, alebo omyl.
Ako sa tieto úvahy blížia ku koncu, zisťujeme v záverečnom rozuzlení, že kým bude človek človekom, Panna nikdy nezvíťazí nad Neviestkou: pretože aj keď sa zdá, že Paphos sa dobrovoľne zriekol toho že privedie Narcissu k životu, išlo o zvrátenú formu naplnenia (síce v prospech veľkej panenskosti, ktorá však bola závislá na tomto falošnom naplnení), rovnako ako keď sa Augustín zriekol svojho hedonistického života, ako keď Tomáš Akvinský dobrovoľne odmietol tú krásnu devu: pretože potom v Nebesiach sa k nemu vrátil státisíckrát, a už v súlade s Božou Vôľou.
Takisto však nikdy Neviestka ako symbol radosti nezvíťazí nad Pannou ako utrpením. Vždy totiž keď sa podarí Jemu dobyť Jej srdce, vždy tu budú snáď aj desiatky ďalších ktorí po nej túžili a takto celý ich vysnený vzťah riadni spannil (po starom by sa povedalo že skurvil, teraz však už sme prehodnotili svoje hodnoty). Rozdiel je len v tom, či vládne panenská morálka ktorá vystavuje na oči trpiacich a verných a plodí súcit, ktorá tieto panny utešuje a ľutuje ich a pľuje na neviestky, a predlžujúc tak vlastne utrpenie všetkým, aj tým pannám lebo o to hlbšie vtedy preciťujú svoje utrpenie, alebo či je vládnuca morálka morálkou neviestky ktorá vystavuje na oči úspešných, prelietavých a nestálych a plodí ambíciu a ktorá ukazuje, že ten neúspech (rovnako ako úspech) až tak veľa neznamená, pretože zajtra príde šance to napraviť. V tom je ďalší veľký rozdiel medzi pannou & neviestkou: kým panna každý svoj úspech a neúspech prežíva snáď aj celý život, neviestka svoje úspechy a neúspechy prežíva krátko, lebo vie že zajtra sa opäť rozdajú iné karty. Zaboril by som v takýchto chvíľach čepeľ sekery do hláv filozofov akým bol napr. Kierkegaard, ktorý nám budú tvrdiť že panny sú na akomsi vyššom, etickom či ba až náboženskom štádiu existencie, kým neviestky sú len estetické, pretože panny svoju skúsenosť tak hlboko prežívajú: mali by sme si všimnúť, že stupeň prežívania svojich vlastných skúseností sa priamo rovná zatrpknutosti a aj neschopnosti človeka, ktorá síce na jednej strane môže v sebe mať tú neopísateľnú chladnú krásu, ale na druhej mu bráni dosiahnuť svoje sny, dosiahnuť naplnenie, a takto vlastne chladná krása udržiava pri živote samu seba. Pritom na panenskosti nie je nič morálne ani etické, a dokonca aj neviestka môže byť nábožná – nepočuli ste o hierodulách?
Panny sú nešťastné, neviestky sú radostné. Cieľom panny je skry svoje utrpenie za dav alebo za nejakú falošnú ideu – je to kenóza, rozptýlenie jej ja v čomsi cudzom. Cieľom neviestky je vo svojej radosti oddeliť sa od všetkého cudzieho: sebazbožtenie, apoteóza. Sám proti sebe namietnem, že aj neviestky ktoré chcú dosiahnuť stále viac a viac zo svojich snov sú vlastne pri tomto napĺňaní svojich snov nešťastné a trpiace – ale to je aktívne a dobrovoľné utrpenie, s ktorým môžu skončiť kedy sa im len bude chcieť, skaziť sa a netúžiť dosiahnuť už viac, kým na druhej strane utrpenie panien je pasívne a nedokážu ho zastaviť, jedine tak že sa oddajú svojmu nenaplneniu a budú vedome naplňovať svoje sny len vo svojich snoch. A preto by sme mali v rámci Prehodnotenia Všetkých Estetických Hodnôt bojovať proti ideológiám & náboženstvám obhajujúcim pasívne utrpenie.
 
Marína
„List pre Máriu Pišlovú!“ volal mladý poslíček pred bránou pánskeho sídla. Sluha prebral list a bránu zatvoril.
Nemal už ani chuť napomínať ho o tom, že jeho pani sa už roky nevolá Pišlová. Beztak toto bol už niekoľký list v tomto týždni adresovaný Márií Pišlovej (niektoré boli dokonca adresované Maríne Pišlovej). Neochotne sa vybral splniť si svoju povinnosť a doručiť list svojej panej.
Odovzdávanie listov sa posledných niekoľko mesiacov stalo pre sluhu nočnou morou. Mal svoju pani úprimne rád, ale odkedy ten jej bývalý učiteľ uverejnil tú báseň o nej, trpela. Z čohosi, čo nikdy nemalo opustiť múry ich domu, teraz vedeli celé Horné Uhry. Báseň sa stala nesmierne populárnou & čítanou. Hrozné bolo, že prinášala len zlé meno rodine.
Našiel ju v jej spálni, bola ešte zrána neupravená. Aj po tých pôrodoch a rannej rozospatosti vyzerala stále mlado, sviežo a nádherne – boli to tieto listy a nechcená sláva, ktoré hyzdili jej tvár vráskami. Aj teraz hneď ako dopadol jej zrak v sluhovej ruke, videl ako jej poklesla nálada.
„Mám ho rovno spáliť, pani?“ spýtal sa pokorne sluha, tradične očakávajúci kladnú odpoveď. O to viac ho prekvapili jej slová: „Nie. Už som takmer mesiac do žiadneho nenahliadla. Chcem si tento pozrieť.“
Sluha teda neistým pohybom položil list na stôl. „Ako si želáte,“ oddane povedal a odkráčal.
Mária sa chcela najskôr upraviť a najesť a až potom si prebehnúť list, ten jej však nedovolil na nič sa sústrediť. Tajomný zapečatený list od celkom neznámej ženy kdesi od Martina stále zamestnával jej myseľ, hoci veľmi presne tušila, že čo bude jeho obsahom. Po chvíli svoju snahu odsunúť prečítanie si listu na neskôr vzdala, sadla si za stôl, zlomila pečať, vybrala list a čítala:
 
„Ctená Marína Pišlová!
 
 Iste sa čudujete, prečo Vám píše žena, ktorú nepoznáte. Vedzte však, že som s Vaším prenešťastným osudom veľmi dobre oboznámená a cítim k Vám skutočnú sústrasť. Viem o Vašej tajnej láske k Andrejovi Braxatorisovi Sládkovičovi, a o úkladoch Vašej rodiny proti nej! Ach, ctená Marína, naše osudy sú také podobné, veď aj pred viac než tridsiatimi rokmi mňa odtrhli od môjho milého a vydali ma za nechceného ženícha! Aj preto s Vami celkom súcítim. Vedzte však, že Váš drahý Andrej Vás ani po rokoch nezavrhol! Stále Vás, nešťastník, hlboko miluje, a ak sa vám dostali do ušú zvesti o tej básni čo nosí Vaše meno: ach, aké prekrásne je to len dielo! Okrem slovenčiny viem po maďarsky, česky, nemecky a čo to aj z latiny viem, a v každom z týchto jazykov som ja zbehlá v poézií, ale vskutku nič podobné Maríne som nikdy nikde za celý svoj život (a to už nie som žiadna mladucha!) nečítala!
 Vedzte, že s celou rodinou a priateľkami s vami súcítime, a dúfame že čas a viera v jediného spravodlivého Boha všetky rany na Vašom srdci zhoja. Modlím sa za to, aby som po Poslednom Súde raz v Nebesiach smela vidieť, ako si konečne padnete do náručia.
 
Ľudmila Kováčová, v Sučanoch 7.7.1847“
 
Mária odložila list a povzdychla. Ďalšia pomýlená a oklamaná myseľ. Ono to vôbec takto nebolo.
„Mamka, prečo si smutná?“ prekvapil ju zrazu hlas jej mladučkého syna.
Ihneď zakryla chmúry vlažným materským úsmevom. Vzala si synčeka na ruky a pohojdala ho. „To nič, zlatíčko. Mamička nie je smutná. Mamička je vždy veselá keď môže držať synčeka na rukách.“
To, čo povedala, myslela vážne. Dieťa jej bolo takou útechou, že celkom zabudla na to čo ju trápilo. Zdalo sa, že synček vo svojej detskej mysli pochopil to čo mu povedala. Po chvíli zadumania na ňu však vyhrkol s otázkou:
„Mamka, prečo si bola smutná kým som tu nebol?“
Ach, tie zvedavé deti! Až tak ľahko sa nedajú oklamať. Môžete si myslieť, že máte nad nimi navrch, ale oni vždy budú túžiť po poznaní. Nakoniec vám neostane nič iné, ako povedať im pravdu.
„Bola som smutná pretože mnoho ľudí si o mne myslí niečo, čo nie je pravda,“ povedala. „Myslia si, že neľúbim tvojho ocka, ale niekoho iného.“
Pochopí to jej chlapec? Dúfala, že áno. Nebol ešte vo veku v ktorom by mu mohla vyčerpávajúco vysvetľovať, že kedysi jej učiteľ Andrej Braxatoris, skrývajúci sa za pseudonymom Sládkovič, ju platonicky miloval a mylne sa domnieval, že jeho láska je tajne opätovaná. Raz jej vyznal svoju lásku – ach, to bol taký trápny moment! – a ona vtedy spravila chybu, ktorú už veľakrát oľutovala.
Klamala.
Klamala mu o tom, že ho ľúbi tiež, ale jej rodičia jej už vybrali ženícha. To nebola pravda. V skutočnosti si bohatého a príťažlivého, hoc´ staršieho ženícha vybrala sama, a tešila sa, že prežije s ním život v hojnosti a pohodlí, tak ako na to bola zvyknutá. Čo však mala robiť s polozblázneným učiteľom, ktorý jej v chvíli nepredvídanej samoty začal spievať piesne a recitovať básne ktoré zložil o nej a o tom, aká je nebesky nádherná a dokonalá! Veď tam boli aj slová: „Možno mi seba samého zhubiť!“ Čo ak by sa bol zahlušil? Alebo ju? Mohla by aj kričať, ale kým by dorazila nejaká pomoc, už by ju mohol zmárniť! Preto klamala.
Teraz sa jej tá lož vrátila aj s úrokmi. Rodičom už vtedy vysvetlila, že čo Andrejovi nahovorila a tí sa pre ochranu svojej dcéry rozhodli hrať to divadlo, vykopli Braxatorisa a nechali ho ísť kade ľahšie. Manželovi o ňom nehovorila. Až keď s ním žila pod jednou strechou a skutočne sa do neho zamilovala, Andrej publikoval tú svoju nešťastnú báseň a začali sa šíriť klebety, musela s pravdou von. Bol nerád, ale pochopil to.
Mnohí z ich okolia si dnes mysleli, že ona je sťa unesená princezná vo vysokej murovanej veži kde je každú noc znásilňovaná krutou a vášnivou beštiou. Niekoľkým sa aj pokúsila vysvetliť že aká je pravda, ale keď im zlomila ich ideály, mali ju za krutú štetku a neviestku ktorá zlomila srdce chudákovi nevinnému Sládkovičovi. Po dohode s rodinou sa teda rozhodla, že budú ďalej hrať svoje divadlo, veď jej rodičia čoskoro a umrú a jej manželom, vzdialení spoločnosti „uvedomelých Slovákov“ to nejako znesie. Hlavne, nech ona netrpí.
Ale teraz trpela kvôli nim. Skutočne bola taká zlá? Skutočne má veľký hriech za to, že odmietla Andreja? Za to, že sa rozhodla dať prednosť želaniam svojim a svojej rodiny pred jeho? Veď on by ju hneď prestal milovať, čo by ju, rozmaznanú, ubytoval kdesi u seba v nejakej chatrči! Veď ona bola v práve! Má možnosť sa rozhodnúť za seba! Tak prečo by ju za pravdu každý odsúdil?
Môžu za to mravy a spoločnosť? Je na vine náboženstvo, ktoré ľutuje tých ktorým sa nedostalo, ktoré utešuje trpiacich, a miesto toho aby sa radovalo spolu s tými ktorým sa dostalo na nich pľuje, pripomína im že „prví budú poslední & poslední budú prví“ snáď len preto, aby uľahčilo tým porazeným, tým platonicky, nie skutočne milujúcim? Ak je to tak a kresťanský Boh je skutočne taký (nikdy sa však veľmi nevenovala Písmu svätému, tak si nebola istá), tak kresťanský Boh nie je skutočný Boh.
Uvedomila si, že sa odmlčala na príliš dlho a pridlhé ticho by mohlo jej synčeka vydesiť. Ukončila teda svoju spoveď slovami:
„Bola som smutná, pretože ľudia v tejto krajine a snáď aj ich deti si budú o mne myslieť niečo, čo nie je pravda, a budú z toho vyvodzovať nesprávne súdy.“
Chlapec sa na ňu zadíval prekvapeným pohľadom: „To len preto si bola smutná? Ja som si myslel, že si sa udrela, a treba ti pofúkať bobo.“
Ach, tie múdre deti! Žiaľ & nárek trpiacich a odriekajúcich je im španielskou dedinou. Oni vedia, že tento svet bude vždy patriť smejúcim a radujúcim sa, ktorí nechcú mať pred očami zbytočné pasívne utrpenie. Kto je na vine, že dospelí to zabudli?
 
Naplnenie na jednom mieste plodí panenskosť na druhom
Je potrebné mať stále na pamäti, že naplnenie na jednom mieste plodí panenskosť na druhom. Keď Marína v predchádzajúcom príbehu naplnila svoj vzťah s bohatým grófom zložením manželského sľubu, na druhej strane ostal pohrdnutý Sládkovič u ktorého neuspokojený rozmnožovací pud spôsobil, že splodil veľbáseň oslavujúcu panenskosť. Ak sa jeden študent dostane na prestížnu fakultu, za ním bude dvadsať tých čo nemali to šťastie (o to väčšie však je aj naplnenie víťaziaceho, ak nechá toľko porazených za sebou. „Niekedy musíš ochutnať porážku, aby si poznal chuť víťazstva). Ak má byť víťaziaci, musí byť aj porazení, a porážka pôsobí všetko pasívne utrpenie vo svete.
Kým bude svet svetom, vždy to bude tak. Rôzni utopisti, Platón, Moore, Marx či aj sám Bohočlovek sa snažili dať ľuďom recept na to, aby odstránili utrpenie. Podľa nich táto cesta viedla cez odstránenie individuality človeka, vzdaní sa svojich prirodzených túžob, ctižiadosti a mocibažnosti (ktoré sú inak najsilnejšie motory na ceste za víťazstvami) a hlavne v zahubení závisti. Ak by Sládkovič nezávidel svojmu sokovi, nebol by trpel a skutočne úprimne by doprial Maríne aby s ním žila. Alebo Platón išiel cestou skolektivizovania všetkého, majetku, detí aj manželiek.
To sú však lži, ktoré všetky idú proti ľudskej prirodzenosti. Človek bude vždy egoistický, mocibažný & majetnícky. A vždy bude schopný milovať, a milovať znamená čosi pokladať len za svoje, privlastniť si to a nedovoliť nikomu inému s tým nakladať. Aj preto bohovia a mocní nám úprimne vravia že nás milujú, ale v skutočnosti tým majú na mysli niečo celkom iné ako máme my.
Ježiš zas tvrdil aby sme milovali každého. Ale nie je to mrhanie láskou? Nie je láska živená tým, že existuje jej kontrast: nenávisť – tak ako sv. Augustín tvrdí, že Zlo bolo Bohom stvorené preto, aby vyniklo Dobro?
Aké riešenie teda ponúkam ja, vidiaci svet prezieravými očami, nie očami utopistu? Predovšetkým by sa mali zvrhnúť všetky svetonázory a ideológie súcitiace s trpiacimi a nenaplnenými a haniace víťaziacich. Mimo to, že vo svojej podstate sú to len pokrytecké systémy založené na získaní moci pomocou ich lži, tieto názory (zvyčajne náboženské) nerobia nič iné ako to že rozširujú pocity utrpenia, smútku, falošnej viery a akéhosi dedičného hriechu, a paradoxne tvrdia, že k ultimátnej radosti (či už ju nazývajú Vykúpením, Zmŕtvychvstaním, Nirvánou, alebo inak...) sa dá dostať len a len ďalším odriekaním podľa inštrukcií ich viery. Preč s takýmito žvástami!
Je preto potrebné prehodnotiť svoje hodnoty a vybudovať spoločnosť na radostnej, nie trpiacej morálke. Marína ťa odmietla, Andrej? My ťa nebudeme utešovať rečami o nebíčku ako kresťania, radšej ti ukážme všetky ostatné ženy na tomto svete! Pravoverní kresťania vo svojom skepticizme nad týmto svetom tvrdili, že žiadne víťazstvo nič neznamená, pretože aj tak sa nakoniec obrátiš v prach. Ja haním tieto slová: naopak, žiadna porážka neznamená nič iné ako to, že sa máš opäť pokúsiť o víťazstvo. Neprežívaj tak hlboko svoje porážky a zlyhania, na tie hneď zabudni, prežívaj svoje víťazstvá! A ak ti to, Andrej, pomôže, tak vedz, že to najvzácnejšie čo si získame na tomto svete si berieme aj zaňho. Pozri sa do histórie: svet si pamätá víťazov a nie porazených. Ak však ale svoj poklad rozdáš chudobným a porážaným, tebe neostane nič a oni aj tak nezvíťazia, a až premrhajú tvoje dary, iste na teba zabudnú.
Taktiež koncept monogamie a „lásky na celý život“ by mal byť prehodnotený, lebo v praxi vôbec nefunguje a je tu len na to aby podporoval panenský princíp spôsobujúci utrpenie. Ľudia sú prelietaví a držať ich vo väzení jedného manželstva je vhodné skutočne len na to, aby pred svojím životom niekam utiekali – snáď aj preto Kristus tvrdil, že po smrti manželstvo už netrvá, aby kresťania mohli odovzdane dožiť svoj život v tomto väzení. Tiež manželstvo ako také by malo byť prehodnotené – nie však zrušené či opovrhované! Niekto snáď nájde lásku na celý život, väčšina manželstiev však po piatom roku nie je harmonická. Najhoršie je vzdať sa, „zvyknúť si,“ „zmieriť sa s tým.“
„Jeden muž v Spojených Štátoch vykastroval sám seba, pretože jeho žena už stratila svoj záujem o sex s ním a on jej nechcel byť neverný. Bol to dobrý kresťan a má sa zato, že vykonal altruistický, bohumilý skutok.“ Toto je presne také zmýšľanie ktoré je potrebné nahlas odsúdiť, a nie velebiť. Nikto nemá od druhého právo vyžadovať vernosť, ak ho sám odmieta alebo nedokáže uspokojiť! Ale nie – muž ktorý mohol prežiť ešte 30 rokov plnohodnotného sexuálneho životu s niekým iným zohyzdí sám seba, pretože mu to odporúča ideológia oslavujúca odriekajúcich a porážaných, tak svoje odriekanie navždy spečatil, a to ešte za dojatia tisícov manželiek pri televíznych obrazovkách, vraviacich si: „Ten môj by to pre mňa nespravil.“ A napokon, nemáme záruku či manželka nášho eunucha neodmietala mať sex len s ním.
Vráťme sa ešte raz k počiatočnému axiómu „naplnenie na jednom mieste plodí panenskosť na druhom.“ Kto bol vždy najväčšou víťaziacou neviestkou, vždy schopnou naplniť svoju vôľu? Paradoxne Boh! Ten istý Boh kážuci proti neviestkam a naplneniu je uctievaní kresťanmi – pannami. Domnelý Boh kážuci vodu a opájajúci sa vínom všemocnosti. Je len dôkazom toho, že naplnenie na jednom mieste plodí panenskosť na druhom, ale aj toho že keďže panny oslavujú neviestku, tak princíp neviestky je prirodzene nadriadený panne. Kebyže sa mi ešte chce provokovať, napísal by som do Neviestky stať s názvom „Ja, Boh,“ ale to snáď až niekedy inokedy.
Majte na pamäti že každé naplnenie je úderom plodiacim panenskosť tomuto žiarlivému Bohu. Obhajoba panenskosti vedie k tomu, že ľudia nie sú schopní naplniť svoje sny a túžby, a preto tzv. Boh panenskosť podporuje – chráni len sám seba!
Vedzte, že neviestky sú radostné víťaziace, kým panny sú trpiace porážané. Tých, ktorí nie sú schopní sami naplniť ani svoje najnižšie želania, nechajte zhynúť v ich mizérií! Tých čo s nimi súcitia sú opovrhnutiahodní! Nesúciťte s tými, čo sa odriekajú, nechváľte ich! Radujte sa spoločne s víťaziacimi, záviďte víťaziacim a spravte všetko preto, aby ste taktiež zvíťazili – to nech je váš kľúč k radosti tohto sveta!
 
Profesor filológie
Bol jeden profesor filológie, ktorý sa veľkými písmenami zapísal do boja Panny proti Neviestky. Tento profesor filológie už zamladi skúmal idey Panny & Neviestky, hoc´ on ich videl ako antických bohov, synov Dia, ako Apolóna & Dionýza.
Autor tohto spisu však musí konštatovať, že jeho Panna sa nie celkom prekrýva s Nietzscheho Apolónom, rovnako ako Neviestka s Dionýzom. Sú tu dve hlavné rozdiely.
I.                   Svetlo a temnota, princípy jasnosti a zastretosti. Nietzsche tvrdil, že opojný Dionýz je ten temný, zastretý, nejasný, kým snový Apolón je princíp svetla a jasných hrán. Toto v prípade Panny & Neviestky nesúhlasí. Panny vnímame ako tie nejasné – bolo to až kresťanstvo ktoré dodalo Pannám sebavedomie a drzosť ukazovať svoju ohyzdnosť na svetle, a zahnalo neviestky do temnoty. Pozície, v ktorých ich vidí Nietzsche, nie sú ich prvotné pozície – vo svojich pôvodných pozíciách, ešte v starom Babylone boli neviestky stavané na svetlo a ich radostná smelosť zobrazovaná jasnými hranami, kým panny sa krčili v tieni.
II.                Druhá námietka úzko súvisí s prvou. Podľa Nietzscheho Apolón je zástanca principium individuationis a Dionýz zas súvisí s „pravekou jednotou.“ Opäť nesúhlasím a používam predošlý argument. Chvíle, kedy sa človek chce oddeliť od stáda a chvíle kedy s ním chce splynúť, skryť sa za neho, sú totožné s chvíľami kedy sa neviestka chce predvádzať na slnku a panna zas schovať v temnote (lebo samota a stratenie sa za „dav“ nič iné ani nie je). Opäť je tu potrebné vychádza zo stavu radostnej, alebo aspoň nepanenskej spoločnosti, z čias predtým ako Kristus dodal pannám odvahy vykročiť zo stáda (nikdy sa mu to ale celkom nepodarilo) a nadviazať „osobný kontakt s Bohom,“ čo bol základný kameň Kristovho princípu osamostatnenia sa (následne včas popretý a dodnes popieraný katolíckou cirkvou).
Musím sa priznať, že veľmi blízke k ideám Panny & Neviestky vidím aj idey Nevinnosti & Skúsenosti, tak ako ich opísal v rovnomenných piesňach William Blake.
 
...
 
Panenskosť je aj nezrozumiteľnosť, a nezrozumiteľnosť ponúka mnoho panenských úvah a výkladov. Obrysy neviestky sú vždy jasné a len najskeptikejšie mysle o nich môžu pochybovať. Tak ako Boh je človeku v každom veľkom náboženstve nezrozumiteľný aby o ňom mohlo vzniknúť mnoho výkladov a názorov, z ktorých si už každý nájde ten sebe vlastný, tak aj vám sa môže zdať nezrozumiteľný tento spis. Môže vzniknúť mnoho úvah o tom, ako boli myslené moje slová, čo presne som sledoval. Pre niektoré panny toto bude hádam prorocká kniha. Ak mi však dovolíte trošku okomentovať vlastné dielo, poviem vám, že „Panna & Neviestka“ je len predohra k druhej časti Prehodnotenia Všetkých Estetických Hodnôt – až tam bude všetko objasnené, Mária sa konečne zíde v rozhodujúcom súboji s Babalon a nájde sa víťaz. „Panna & Neviestka“ nie je nič iné ako komentár snažiaci sa vyjasniť to, čo napíšem v Druhej časti, akési vysvetlivky pre lepšie pochopenie toho, čo som mal (či budem mať) na mysli.
Panenskosť, to bola tá myšlienka, že „o čom teda bude ten druhý diel, ak má byť ešte nezrozumiteľnejší?“ Či toto ťa nenapadlo, čitateľ? Výsadou neviestky je aj skepticizmus, nedôvera, nerobenie si falošných ilúzií či veľkých nádejí o niečom, čo nemôže ovplyvniť. Inak je veľmi paradoxné, že sa snažím napísať knihu obhajujúcu Neviestku nezrozumiteľným, panenským jazykom. A to vám nezaručujem, že druhý diel bude zrozumiteľnejší!
 
 
 
Neviestka
Kde kedysi mladé loná snili v samote
A túžby húževnatých zahnili v driemote
Tam dnes nová, pevná modla stojí:
Šarlátom zdobená vojvodkyňa premocná
Strhávajúca vše váhania a nemocná,
V koži odetá, v zlatej zbroji,
 
Ó Najvyššia, noblesná Babalon, vyveď vše
Z tvojich krás späť tam, kam patrí, na svetlo predšie
Než sa v ňom kúpu bledé panny,
Ó nech opálenosť a prekrásna nahota
Rozoženie cudné, obmedzujúce mrákotá,
Spáli najposlednejšie zábrany,
 
Potom možno v tvojej kozmopolitnej ríši
Zíde vše nešťastie z očí (síc´ žijúc v skrýši)
A každému sa to dostane,
A z najtrpších veršov Petrarcových sonetov
Ostanú len tiene nostalgických momentov
Na dve tisícročia zbabrané.
3. Dohra
Narcissa
Rozzúrený Paphos zahnal cudzinca do lesa. V diaľke znel šum neopatrne bežiaceho muža uháňajúceho Troodosským lesom ako o život, kým divoch, otočený čelom k lesu a chrbtom k svojej žene v hneve, lapal po dychu. Na Narcissu akoby zabudol. Vedela, že toto je jej jediná príležitosť ak chce ujsť a prežiť. Bola síce nahá, slabá, vo svete sa nevyznala a nevedela ako sama prežiť v divočine, určite jej to ale dávalo väčšiu šancu dožiť sa nasledujúceho rána než ako ostať tu so šialeným Paphosom. Jedinú šancu.
Premárnila ju. Z dôvodov ktoré by vedel vysvetliť profesor psychológie, sexuológie, ale snáď aj každá obyčajná súcitná žena, Narcissa neutiekla, naopak, rozhodla sa prijať súd dvoch mocných rúk, ktoré ju kedysi vytvorili a teraz ju pravdepodobne zhubia.
Paphos sa otočil. Výraz v jeho tvári bol pre Narcissu ten najneočakávanejší – plakal. Až keď nariekajúci divoch spravil dva nesmelé kroky smerom k nej, rozpoznala, že sú to slzy šťastia. Nerozumela tomu, bola zmätená, ale akosi radostná.
„Neviem, či som skutočne potreboval jeho súcit k tomu, aby si bola zo sochy premenená na ženu,“ hovoril Paphos utierajúc si slzy. „Aj ak, nemal žiadne právo tu byť, vidieť ako si ťa prvýkrát vezmem do náručia. Možno by ho získal ak by preukázal odvahu a bránil by ťa. Síce som mu nesmierne vďačný, ty si len moja, a konečne si živá, a ani Boh nemá právo uzrieť moje – prepáč, naše šťastie ak mu to nedovolím.“
Objal ju. „A dnes to ešte nikomu nedovolím.“
Opis ich prvého vzájomného bozku by roztápajúce sa srdce mohlo opisovať aj na niekoľko strán. Takéto opisy však do tohto spisu nepatria – chcem vás čo najskôr oboznámiť s pointou, čiže vypustenie opisu tohto vyvrcholenia tisícročnej túžby mi musíte odpustiť.
Sadli si na čistinku, Paphos ju zakryl kožušinou ktorú pred mnohými rokmi nachystal do neďalekej skrýše pre práve takýto moment, až Narcissa ožije. To, že to bolo už viac ako pred sto rokmi a že sa to na kožušine prejavilo, nič – napriek všetkým jeho rečiam stratenej dokonalosti predstáv – nič to neubralo z nádhery toho momentu.
„Slová, ktorými som odohnal toho cudzinca, som si nevymyslel tu, na mieste,“ priznal sa Paphos. „Veľmi dlho som sa skutočne obával, či ma prijmeš ak ožiješ, a či všetko bude také dokonalé, či ma tie chybičky krásy neomrzia. Teraz ale cítim, že na ničom z toho nezáleží, lebo jedno veľké naplnenie stojí za všetky tie sklamania. Nežil som celý život v odriekaní. Ten, kto žije celý svoj život v odriekaní, ten sa skutočne môže obávať naplnenia: Ten, kto verí v Boha ktorého nikdy vlastnými očami nevidel skutočne stratí vieru až ho uvidí. Teba zachránilo, Narcissa, že som ťa už kedysi živú miloval – mal som mladú manželku ktorá mi bola vzorom pre teba. Až keď tragicky umrela, vymodeloval som teba. To ťa jediné zachránilo a, prosím ťa, nehnevaj sa za to na mňa.“
„Nehnevám.“
Paphos sa zasmial.
„Už viem, prečo som tisícročia žil v samote! Skutočne som bol v sfére Apolóna, ale teraz už cítim opojný mok Dionýza. Ak sa totiž smeješ, raduješ sa a si naplnený, raduje sa s tebou celý svet. Nie ľudia, tí pokryteckí, zatrpknutí ľudia, ale svet. Ak budeš plakať a odriekať sa, budeš to robiť celkom sám, pretože aj rmútiace stádo s ktorým splynieš je len beztvára, neosobná masa v ktorej v skutočnosti nik nie je. Je veľmi zaujímavé, že po tie storočia čo som tu sám sťa mizantrop žil v lese a snil o tebe, bol som vlastne šťastný vo svojom nešťastí. Je to ale skutočne tak, že radosť spája s celkom, kým melanchólia s individualizáciou? Musí si jeden zachovať smútok v sebe – aktívne utrpenie, ako by povedal Antagonista – aby bol nezávislý od stáda? Či je to blud a jeden sa dokáže radovať – byť skutočne šťastný v šťastí – aj tu, uprostred divočiny?“
„Poklad, ja nechcem filozofické debaty o oprávnenosti nášho vzťahu,“ prerušila ho Narcissa. „Ja chcem sex. Čakala som na to tisícročia.“
Paphos súhlasil.
 
Tak jest, čitateľ – vieš, ako spoznáš, či si panna, alebo neviestka? (Varujem vopred že toto pravidlo neplatí absolútne) Ak si panna, tak po prečítaní tejto knihy budeš ďalej uvažovať o zmysle ideálov Panny & Neviestky, budeš ich velebiť alebo kritizovať, prečítaš si tento spis ešte niekoľkokrát tak ako som ti to odporučil v úvode, a aj tak si nebudeš istý či mu rozumieš správne.
Ak si neviestka, zahodíš túto knihu konečne do kúta a už nikdy na ňu nepomyslíš. Lebo tak je to – aby si naplnil svoje sny a túžby, nepotrebuješ to filozoficky a morálne odôvodniť – stačí, ak to jednoducho a proste spravíš. Naplnenie – najjednoduchší a najefektívnejší argument. Nedaj sa zastaviť úvahami panien. Dobýjaj – to stačí.
Lebo napriek tomu ako veľmi opovrhujem pannou, je skutočne neviestkovské byť šťastní aj v nešťastí lebo aj to je forma naplnenia, a panna ktorá chce byť pannou je neviestka, a neviestka ktorá nechce byť neviestkou je panna, i keď oba prípady sú zvrátenosti ako Panna sama. Ale to sú opäť len drísty panny, ktorá chce byť neviestkou a bráni Neviestku.
 
 
KONIEC PRVÉHO DIELU Z DVOCH
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář