Jdi na obsah Jdi na menu
 


Markíz De Sade - ODPLATA

Preklad: Ophagor

Cnostný občan Pikardie, potomok snáď jedného z tých význačných trubadúrov z brehov Oise alebo Somme, ktorých ťarbavá existencia bola zachránená z tieňov pred nejakými desiatimi alebo dvanástimi rokmi nejaký veľkým spisovateľom našich čias, odvážny a čestný občan, opakujem, žil v meste Saint-Quentin, tak slávnom pre veľkých mužov, že sa dostalo aj do literatúry. Žil v honosnom sídle, on, jeho manželka a sesternica z tretieho kolena, mníška z kláštora v meste. Sesternica z tretieho kolena bola malá bruneta, svetlo-oká, so šibalskom malou tvárou, dohora namiereným nosom, a štíhlou postavou; trpela pod bremenom dvadsiatich dvoch rokov, a bola mníškou už štyri z nich. Sestra Petronilla, lebo tak sa volala, mala navyše milý hlas a oveľa väčšie predpoklady k láske ako k náboženstvu. Čo sa týka pána d´Esclaponville, ako sa náš občan volal, bol to skvelý žoviálny chlapík asi vo svojich dvadsiatich ôsmich, ktorý miloval svoju sesternicu skvele a madam d'Esclaponvilleová nič nemilovala tak veľmi, ako keď s ňou spával, pomaly je to už desať rokov, a zvyk trvajúci desať rokov bol dosť vražedný k plameňom jej panenskej blany. Madam d'Esclaponvilleová – keďže je nevyhnutné opísať ju, spisovateľ by bol opovrhovaný ak by nezobrazil ľudí vo veku kedy len ich obrazy sú potrebné, a keď aj tragédia by ostala neprijatá ak by lahôdkári nenašli aspoň pol tucta zaujímavých subjektov v nej - Madam d'Esclaponvilleová, ako som vravel, bola čosi ako špinavá blondína, ale s veľmi bledou pokožkou, s peknými očami, správne svalnatá, a s takými veľkými bacuľatými lícami ktoré sa obvykle opisujú slovami: „akurát na stlačenie.“
Až doteraz madam d'Esclaponvilleová nevedela že je nejaký spôsob, akým by sa mohla pomstiť nevernému manželovi. Slušne vychovaná, ako jej matka, ktorá žila tridsaťosem rokov s tým istým mužom bez toho aby mu čo i len raz bola neverná, stále bola príliš naivná a príliš priama na to, aby ho podozrievala z toho hrozného zločinu, ktorí kazuisti nazývajú smilstvo, ale láskavý ľud ktorý všetko zjemní to proste nazýva záletníctvo. Ale zradená manželka  čoskoro vymyslí spôsoby pomsty zo svojej vlastnej rozhorčenosti, a tak ako sa nikomu nepáči ostať na ocot, tak niet ničoho čo by spravila kedykoľvek by to bolo možné, len aby sa dostala z hanby. Madam d'Esclaponvilleová konečne spozorovala, ako jej drahý manžel a pán navštevuje svoju sesternicu z tretieho kolena predsa len akosi pričasto. Démon žiarlivosti sa rozhorel v jej duši, ležala čakajúc, vyšetrovala, kým napokon nezistila, že len máločo v Saint-Quentine je tak isté, ako aféra medzi jej manželom a sestrou Petronillou. Istá si týmito faktami, madam d'Esclaponvilleová konečne vykričala svojmu manželovi toto správanie ktoré rezalo jej dušu, že osoba ako ona si nezaslúžila také zaobchádzanie, a že sa modlí aby zanechal takéto nepravidelnosti.
„Nepravidelnosti?“ odpovedal jej manžel, flegmaticky. „Ty teda nevieš, moja drahá priateľka, že tým, že spávam so svojou sesternicou mníškou, sa zachraňujem? Že duša je očistená v takej svätej afére, že sa stotožňuje s Najvyššou Bytosťou, že sa začleňuje do samotného Ducha Svätého: nie je to vôbec hriech, moja drahá, s osobou tak zasvätenou Bohu, lebo oni očistia všetko čo sa ich dotkne, a robiť to s nimi často znamená, vskutku, otvoriť bránu čo vedie k nebeskej blaženosti.“
Madam d'Esclaponvilleová, nijako nevediac o budúcom úspechu jej  výčitiek, nepovedala nič, ale prisahala hlboko vo svojom vnútri, že nájde prostriedky výstižnejšie, presvedčivejšie... Diabol v tom je, že ženy vždy majú jedno právo poruke: akokoľvek škaredé môžu byť, stačí im povedať jedno slovo, a pomstitelia sa zvalia zo všetkých strán.
V meste bol istý kňaz známy ako I'Abbé du Bosquet, silný, statný chlap okolo tridsiatky, ktorý behal za všetkými ženami a menil čelá Saint-Quentinských manželov na les parohov. Madam d'Esclaponvilleová si vybavila stretnutie s kňazom, a neočakávane kňaz potvrdil stretnutie s madam d'Esclaponvilleovou, a napokon ich vzájomné stretnutie bolo tak dokonalé, že mohli navzájom vymaľovať jeden druhého od hlavy po päty bez najmenšej šance omylu. Ku koncu mesiaca každý prišiel gratulovať nešťastnému d'Esclaponvilleovi, ktorý sa doteraz chvastal, že jediný ostal ušetrený ľúbostných eskapád kňaza, a že v celom Saint-Quentine bola jeho hlava jediná, z ktorej ten mrchožrútsky vták ešte nezobal.
„To nemôže byť pravda,“ povedal d'Esclaponville tým ktorí mu priniesli tieto novinky. „Moja manželka je slušná ako Lukrécia. Môžete mi to povedať stokrát, a ja vám neuverím.“
„Poď s nami teda,“ povedal jeden z jeho priateľov, „poď a nechaj ma presvedčiť ťa tvojimi vlastnými očami, a potom uvidíme či ostaneš bez pochybnosti.“
D'Esclaponville dovolil aby ho odviedli, a jeho priatelia ho vzali pol míle od mesta k osamotenému miestu kde Somme, zakliesnená medzi dvoma kvetmi posiatymi ohradami, vytvárala rozkošné kúpalisko pre obyvateľov mesta. Ale keďže stretnutie sa konalo asi hodinu predtým ako sa hocikto ide obyčajne kúpať, náš úbohý manžel bol zarmútený tým, že videl ako jeden po druhom prišli, jeho cnostná manželka a jeho rival, a nebolo tam badať šancu náhodného stretnutia od ani od jednej zo strán.  
„Nuž,“ povedal jeden priateľ d'Esclaponvilleovi, „ešte ťa nesvrbí čelo z toho, ako ti rastú parohy?“
„Ešte nie,“ povedal náš občan, podvedome škrabajúc si ho aj tak. „Možno sa sem prišla vyspovedať!“
„Tak tu teda ostaňme až do vyvrcholenia,“ povedal priateľ. Netrvalo to dlho. Ledva pán I'Abbé du Bosquet dorazil do rozkošného tieňa vonnej ohrady predtým než zo svojho tela odstránil všetko čo by mohol zavadzať zmyselným kontaktom ktoré plánoval, a všetko oddane pripravil svojim prácam vyúčtovania si za, snáď už tridsiaty krát, splnenie si d'Esclaponvilleových manželských povinností.
„Nuž, teraz mu už veríš?“ spýtal sa priateľ.
„Vráťme sa,“ povedal d'Esclaponville zatrpknute. „Lebo inak by som bol schopný zabiť tohto prekliateho kňaza, a to by ma mohlo stáť viac, než som ochotný zaplatiť. Vráťme sa, môj priateľ, a uchovaj si toto moje tajomstvo, prosím ťa.“
D'Esclaponville sa vrátil domov vcelku zmätený, a krátko nato jeho útla manželka dorazila a navrhla povečerať si pri jeho cudnom boku.
„Počkaj chvíľku, moje zlatíčko,“ povedal zúriaci gentleman. „Keď som bol dieťa, prisahal som otcovi, že nikdy nebudem večerať so štetkami.“
„So štetkami?“ odvetila madam d'Esclaponvilleové, vľúdne. „Také označenie ma šokuje, môj priateľ, čo mi teda tým chceš vyčítať?“
„Že čo! Ty hŕba skazenosti, to čo ti vyčítam je to, čo si robila toto popoludnie na kúpalisku s naším kňazom!“
„Ó nebesia,“ odpovedala jeho manželka, jemne, „no ak to je všetko, čo mi máš povedať...“
„Preboha! Čo myslíš tým, že ak je to všetko...?“
„Ale priateľu, veď som sa len držala tvojich rád. Nevravel si mi, že ty si neriskoval nič tým, že s spával so služobníkmi cirkvi, že duša je očistená takou posvätnou intrigou, že to bolo stotožnenie s Najvyššou Bytosťou, že vďaka tomu posvätný Duch do teba vstúpil, a vskutku pre teba otvoril bránu ktorá vedie k nebeskej blaženosti... Nuž, môj drahý, ja som spravila len to čo si mi odporučil spraviť, a teda som svätá a nie štetka! A môžem ťa uistiť, že ak hociktorá z požehnaných duší Božích mala na to aby otvorila bránu čo vedie k nebeskej blaženosti, iste to bol I'Abbé, lebo ešte som nevidela taký obrovský kľúč.“
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář