Jdi na obsah Jdi na menu
 


Madam Edwarda



 

Madam Edwarda*



 

 *Georges Bataille napísal Madam Edwardu pod pseudonymom Pierre Angélique



 

Predslov



 

Smrť je najstrašnejšia zo všetkých vecí; na pochopenie jej diela je treba najviac síl. Hegel



 

 



 

Autor tejto knihy ma sám utvrdil v dôležitosti toho, čo chce svojím dielom povedať. Beztak by bolo potrebné podčiarknuť toho vážnosť, už len kvôli rozšírenému zvyku osvecovania spisov, ktoré sa zaoberajú sexuálnym životom. Nie žeby som dúfal – alebo dokonca chcel –zmeniť niečo na zvykoch, ktoré sa vžili. Pozývam však čitateľa tohto predslovu k tomu, aby svoje myšlienky na chvíľu obrátil k postoju, ktorým sa tradičný človek zvyčajne stavia k slasti (ktorá, v sexuálnych hrátkach, nadobúda divokú intenzívnosť, šialenosť) a k bolesti (nakoniec dovŕšenej smrťou, samozrejme, pričom tá svojím príchodom vybičuje bolesť k jej vrcholu). Kombinácia týchto dvoch pocitov nás privedie k takému obrazu ľudstva, akým by malo byť, a v tomto obraze človek nevidí žiadny rozdiel medzi extrémnou slasťou a extrémnou bolesťou: veď najbežnejšie sociálne obmedzenia sú, s rovnakou silou, namierené ako niektoré proti sexuálnemu životu, tak niektoré proti smrti, s konečným dôsledkom, že z obidvoch sa stáva akási posvätná doména, akási skrytá oblasť ktorá leží pod správou náboženskej vrchnosti. Väčšie problémy nastali, keď zákazom spojeným s okolnosťami sprevádzajúcimi zmiznutie života jednotlivca bol ako jediným povolený charakter vážnosti, kým dotyk okolností ktoré sprevádzajú zrod života – teda úplnosť genitálnej aktivity – sa už neberie vážne. Nie je to protest proti hlbokému všeobecnému sklonu ktorý mám na mysli: tento sklon je ďalším prejavom ľudskej osudovosti, ktorá spravila z našich rozmnožovacích orgánov terč posmechu. Ale tento posmech, ktorý zdôrazňuje kontrast slasti a bolesti (bolesť a smrť si zaslúžia rešpekt, kým slasť nie je hodná ani smiechu, ale len pohŕdania), taktiež podtrháva ich fundamentálne príbuzenstvo. Reakcia človeka už viac nevzbudzuje rešpekt: jeho smiech je znakom averzie, zdesenia. Smiech je ten kompromisný postoj ktorý si človek adaptuje keď čelí niečomu, čoho prítomnosť sa mu hnusí, ale čo mu práve v tom čase nepríde smrteľne dôležité. A preto keď sa k erotike pristupuje s vážnosťou, s tragickosťou, tak sa jedná o kompletný obrat zvyčajnej situácie.



Chcem hneď a zaraz vyjasniť absolútnu presýtenosť tých tak často opakovaných stanovísk, ktoré sa dotýkajú sexuálnych zákazov, ktoré nie sú nič iné než predsudky a u ktorých je najvyšší čas, aby sme sa ich zbavili. Hanba, cudnosť pociťovaná v spojení so silným zápalom slasti je, tak znie môj argument, len dôkazom spiatočnosti a nerozumnosti. To sa rovná tomu, že by sme povedali, že niekto by si mal dôkladne prečistiť dom, zapáliť ho a popol zaniesť do lesa, vracajúc sa tak k starým dobrým dňom animalizmu, žrania kohokoľvek koho len chceme a dokážeme. To sa rovná tomu, že zabudneme na to, čo znamená slovo „ľudkosť,“ „ľudstvo,“ a čo sa rovná priamemu dôsledku burcujúcich, vskutku násilných sklonov, alternatívam odporu a priťahovania, s ktorými zmyselnosť a rozumnosť sú neoddeliteľne spojené. Ale bez želania v hocijakom zmysle po ovládaní smiechu, ktorý je vyvolaný myšlienkou alebo pohľadom na necudnosť, môžeme sa legitímne vrátiť – čiastočne vrátiť – k postoju, ktorý zvykol pominúť úkonom smiechu.



Je skutočne na smiech, že Zadosťučinenie sa nám vždy zdá najlepšie len v podobe odplaty, klebety. Smiech nás spúšťa na cestu, ktorá vedie k zmene princípu zákazu, k nevyhnutnej a povinnej mravnosti, k železnému pokrytectvu, k nedostatku pochopenia či nevôle k pochopeniu toho, o čo sa tu jedná. Extrémna svojvôľa ruka v ruke so žartovnou náladou je spojená s odmietaním podtrhávania pravdy eroticizmu vo vážnosti: vážnosťou myslím v jej tragickosti.



 Rád by som z tohto predslovu spravil príležitosť na patetické apelovanie (v najsilnejšom zmysle); nakoľko v tejto drobnej knižke eroticizmus je zľahka odhalený ako brána k istému výhľadu na úzkosť, ako k istému sužovanému vedomiu nepokoja. Nie že by som si myslel, že je to prekvapivé, keďže myseľ sa často uzatvára od tohto nepokoja do seba samej, a takpovediac sa mu otáča chrbtom, vo svojej zatvrdilosti sa stáva karikatúrou svojej vlastnej pravdy. Ak človek potrebuje lži... tak čo, nechajte človeka klamať. Veď tu napokon sú ľudia, ktorí sú dosť pyšní na to aby sa nechali utopiť v indiferentnosti anonymnej masy... Ale je tu aj vôľa, so svojimi mocnými a nádhernými kvalitami, ktorá naplno otvára oči, aby celkom a plne videli čo sa deje, čo je. A nebolo by tu žiadne povedomie o tom, čo sa skutočne deje, ak by nikto nevedel nič o extrémnej radosti, ak by nikto nevedel nič o extrémnej bolesti.


 

Teraz nech je v tomto jasno. Pierre Angélique je dosť opatrný na to, aby povedal: nič nevieme, tak sme upadli do hlbín temnoty ignorancie. Ale aspoň vidíme, že čo nás tak klame a zvádza, čo nás odťahuje od poznania nášho nepokoja, od poznania, či presnejšie, že radosť je to isté čo utrpenie, to isté čo umieranie, čo smrť.



To, pred čím nás srdečný smiech chráni, to, čo odoženie oplzlý vtip, je identita, ktorá existuje medzi tým najvyhranenejším v slasti a najvyhranenejším v bolesti: tá identita medzi bytím a nebytím, medzi žitím a živorením, medzi poznaním, ktoré jedného privedie pred mätúce definitívne precitnutie, zahrňujúce temnotu. Aby sme si boli istí, nie je nemožné, že táto pravda sama osebe prebúdza finálny smiech; ale náš smiech tu je absolútny, idúci ďaleko za pohŕdavý výsmech niečoho, čo snáď je odpudivé, okrem znechutenia ktoré kope hlboko pod našu kožu.



 

Ak to nasledujeme celú cestu až po poslednú extázu, po ktorej stratíme seba samých v milostných hrátkach, tak musíme neustále mať na mysli, čo sme si nastavili ako hranicu okamžitej extázy: zdesenie. Nielen že bolesť ktorú ja alebo iní cítia, ťahajúca ma do bodu kde zdesenie ma prinúti cúvnuť, umožňujúc mi dosiahnuť stav v ktorom sa radosť strhne do delíria; ale kde zdesenie sa už nedokáže potlačiť, zničiť objekt ktorý ho priťahuje, potom zdesenie násobí okúzľujúcu silu objektu. Nebezpečenstvo paralyzuje; ale, keď nie je neúprosne silné, nebezpečenstvo môže prebudiť túžbu. Neprisávame sa k extáze okrem tých niekoľkých momentov pred možnou smrťou, toho, čo nás ničí.



 Človek sa líši od zvieraťa v tom, že je schopný prežiť isté senzácie, ktoré ho rania a roztopia až k jadru. Tieto senzácie sa rôznia v spojitosti s indivíduom a jeho špecifickým spôsobom života. Avšak, napríklad, pohľad na krv, pach zvratkov, ktorý v nás prebúdza strach zo smrti, niekedy uvádza akýsi nechutný stav, ktorý bolí krutejšie než bolesť. Tieto senzácie spojené s najvyšším dávaním, s konečným kolapsom, sú neznesiteľné. Veď nie sú tu nejaké osoby ktoré tvrdia, že dajú prednosť smrti pred tým, aby sa dotkli čo i len absolútne
neškodného hada? Zdá sa, že jestvuje doména kde smrť symbolizuje nie len
chorobu a vytratenie, ale i neznesiteľný proces ktorým sa strácame napriek nám samým a všetkému, čo môžeme spraviť, i keď, za každú cenu, nemusíme sa vytratiť. Je to presne toto napriek nám samým, za každú cenu, ktorý odlišuje extrémnu radosť od neopísateľnej, ale zázračnej extázy. Ak nie je nič, čo presahuje naše sily a naše chápanie, ak nepochopíme nič väčšie ako sme my sami, väčšie než napriek nám samým, niečo čo za každú cenu nemusí tak potom byť, tak potom nedosahujeme bezcitný moment za ktorým dychtíme všetkou silou čo máme, a ktorý sa zároveň snažíme zo všetkých síl odvrátiť.



Slasť by bola malinká aféra kebyže nezahŕňa tento preskok, toto prekvapujúce prestrelenie znamenia, ktoré sedliacky rozum fixuje – preskok, ktorý nie je obmedzený len na sexuálnu extázu, ale je dostupný aj k mystike rôznych náboženstiev, nadovšetko ku kresťanským mystickým skúsenostiam,
a je okúsený tým istým spôsobom. Akt preciťovania existencie – je nám
predkladaný ako neznesiteľné plynutie bytia, akt o nič menej neznesiteľný ako umieranie. A keďže v smrti bytie je od nás vzaté v tej istej chvíli ako je nám dané, nesmieme v tom hľadať pocit umierania, v tých neznesiteľných momentoch v ktorých sa nám zdá, že umierame, pretože existencia v nás počas
týchto medzihier existuje len prostredníctvom ničoho udržujúceho a ruinujúceho vytrženia, keď plnosť zhrozenia a radosti sú jedno.


 

Pochody našich myslí nikdy nedosiahnu svoje konečné vyvrcholenie, ak nedosiahnu vytrženie. Čo, ak dáme nabok symbolizmus vytrženia, čo pravda značí, ak nevidíme ďalej ako za roh, to ktoré je neznesiteľné na pohľad ako keď v extáze je neznesiteľné poznanie slasti? Čo, ak nemáme na mysli to, čo presahuje možnosti myslenia?...(1)



 Blížiac sa ku koncu tejto patetickej meditácie – ktorá s nárekom odčiňuje samu seba, odhaľujúc sa až k utopeniu sa v sebazhnusení, nakoľko je neznesiteľná pre seba samú – znovuobjavujeme Boha. To je zmysel, to je enormita tohto
nezmyslu –
tohto šialenstva – knihy: knihy, ktorá privádza Boha na javisko;
Boha v mnohosti jeho atribútov; a tento Boh, napokon, je čo? Verejná
štetka, v ničom neodlišná od inej verejnej štetky. Ale čo mysticizmus
nemôže povedať (vo chvíli keď to začalo vyslovovať svoj odkaz, vstúpilo to –
vstúpilo to do tranzu), eroticizmus sa povedať nebojí: Boh nie je nič ak On nie
je, v každom zmysle, vše-prevýšením Boha: v zmysle bežného každodenného bytia, v zmysle zhrozenia, strachu a nečistoty, a, napokon, v zmysle ničoty... Nemôžeme len tak nedôsledne zahrnúť toto slovo do našej reči, to slovo prevyšujúce ostatné slová, slovo Boh; ak by sme to spravili, tak toto slovo, presahujúce samo seba, vymaže minulosť svojej definície a jej obmedzujúcich limitov. To čo toto slove je sa nezastaví nikde, nie je ničím kontrolované, je to všetko a, všade, je nemožné ho vzťahovať na niečo iné. A ten kto toto tak veľmi podozrieva veľmi rýchlo stíchne. Alebo, hľadajúc cestu von, a uvedomujúc si, že uzamyká samého seba ešte hlbšie do väzenia, radšej teda hľadá v sebe samom to, čo by bolo schopné ho zničiť, navracia ho to k podobnosti s Bohom, k podobnosti s ničím.(2)



 V kurze neopísateľného výletu na ktorú nás táto najnehanebnejšia zo všetkých kníh pozýva, mali by sme snáď učiniť ešte niekoľko objavov.



 Napríklad, podľa možnosti, o šťastí, o potešení...



 A tu vskutku radosť vyhlasuje samú seba v perspektíve smrti (a teda radosť je tu aby niesla masku svojho opaku, smútku).



 Podľa možností, ktoré sú mi dané, rozhodne nerozmýšľam nad smilnou slasťou ktorá je esenciálnou vecou v tomto svete. Človek je viac než len kreatúra limitovaná k svojim genitáliám. Ale ony, tie jeho najnepochopenejšie časti, ho učia jeho tajomstvu.(3) Keďže intenzívna slasť závisí od prítomnosti ničivej vízie pred vnútorným okom, je pravdepodobné, že budeme pokúšaní k tomu, aby sme skĺzli akousi spiatočnou cestou, snažiac sa ako len vieme, aby sme získali slasť cestou, ktorá nás udrží tak ďaleko, ako len môže, od strachu. Obrazy, ktoré urýchľujú túžbu alebo provokujú kritické kŕče sú zvyčajne dvojznačné, louche: ak je to zhrozenie, ak je to smrť týchto prítomných obrazov, vždy sa javia podvodne. Dokonca aj v Sadeho vesmíre, smrť sa nikdy netýka jeho, ale jeho partnera, obete, toho druhého – a, kontradiktórne, Sade ukazuje tyrana ako v tom najvyššom, najslastnejšom potvrdení života. Sféra eroticizmu je bez možnosti úniku prilepená k duplicite a ľsti. Objekt ktorý láka Erosa k tomu, aby sa objavil prichádza prezlečená ako niečo iné než to, čím v skutočnosti je. A tak sa zdá, že v otázke eroticizmu to sú asketici, ktorí majú
pravdu. Krása je pasca ktorú nastražil Diabol: a len krása ospravedlňuje
znesiteľnú potrebu po neporiadku, ženúc slepé vytrženie života až po samý okraj smrti. Asketikovo ničivé odsúdenie, uznanlivo, je neohrabané, je zbabelé, je kruté, ale je v súlade so strachom a chvením bez ktorých blúdime ďalej a ďalej od pravdy ktorú temnota oddeľuje. Niet oprávnenia k pripisovaniu sexuálnej lásky k úplnosti, ktorú len celok život má, ale, znova, ak by sme zlyhali v nesení svetla až k tomu jedinému bodu kde noc padá, ako by sme vedeli, že kým sme, čím budeme, potomkovia, dôsledok toho že sme boli nahrnutí do strachu? Toho, že sme skočili strmhlav do chorobnej prázdnoty, do samotnej ničoty ktorej za každú cenu je treba sa vyhnúť...


 

Istotne nič nie je strašnejšie než tento pád. Aké nezmyselné sa zmysli pekla nad portálmi kostolov  musia zdať! Peklo je naničhodný pojem, ktorým Boh nedobrovoľne tituluje Seba samého. Vyžaduje si to však možnosti neobmedzenej skazy, aby sme objavili triumf bytia – keďže tam nikdy nechýbalo nič, okrem zhody k impulzu, ktorý by inak bol pominuteľný. Prirodzenosť nášho bytia nás pozýva na náš vlastný popud k tomu, aby sme sa zúčastnili strašného tanca, ktorého rytmus končí kolapsom, a ktorý nemusíme prijať ako to, čím je a čím má byť, poznajúc len zhrozenie s ktorým je v perfektnej harmónií. Ak nás odvaha opustí, ak sa odovzdáme, tak niet väčších múk. A moment mučenia sa nikdy neomešká: ako, v jeho neprítomnosti, by sme ho mohli len prestáť? Ale tá otvorená duša – otvorená smrti, mučeniu, radosti – tá otvorená duša, otvorená a umierajúca, trpiaca a umierajúca a šťastná, stojí v akomsi zahalenom svetle: to svetlo je božské. A plač ktorý vyráža z prekrútených úst môže prekrútiť toho, kto ho kričí, ale to čo vraví je
nesmierne aleluja, odplávané do nekonečného ticha, a stratené tam.



 

Georges Bataille



  

Poznámky k predslovu



 

1 Ľutujem, že musím dodať, že táto definícia bytia a vytrženia nemôže utíšiť, na filozofickej báze, vytrženie presahujúce akúkoľvek základnú bázu: vytrženie nie je nič iné než pocit, keď
bytie je prvýkrát pozdvihnuté nad všetky mysliteľné obmedzenia. Bytie je tiež, bezpochyby, podmienené inými obmedzeniami: keby tak nebolo, nemohli by sme vôbec rozprávať (ja tiež rozprávam, ale kým rozprávam, nezabúdam len na to, že reč mi raz utečie, ale tiež že mi uteká už teraz). Tieto metodicky rozmiestnené vety sú možné (v širokom spektre možností je to skôr výnimka než pravidlo, keďže vytrženie je to skvostné, to zázračné...; a vytrženie označuje to
príťažlivé, ak nie to strašné, príťažlivosť, ak nie strach – označuje všetko čo je viac než to čo je, čo vôbec jestvuje), ale ich nemožnosť je taktiež fundamentálna. A preto: žiadne putá ma nikdy nespútajú, nikdy nie som zotročený, podriadený, vždy si stojím za svojou suverenitou, suverenitou nad všetkým okrem svojej smrti – ktorá bude len demonštrovať moju neschopnosť limitovať seba samého bez vytrženia. Neupadám, nemením stav svojho vedomia, nebudem sa sťažovať, že nemám o čom písať, ale táto ruka ktorá píše už umiera od smrti, ktorá jej sľúbená, táto ruka uteká pred svojimi limitmi, ktoré prijíma pri písaní (limity prijaté rukou ktorá píše, ale  odmietnuté druhou, ktorá umiera).


 

2 Toto teda je hlavný teologický postoj ktorý by bol ponúknutý mužom, pre ktorého smiech je osvietením, a ktorý opovrhuje stavaním obmedzení, alebo ich prijímaním: tým, ktorý vie, čo to obmedzenie je. Ó poznačte si deň keď ste ich utopili v ohni, vy ktorí ste bledli v zlosti nad spismi filozofov! Ako sa môže niekto vo vytržení snažiť supokojiť v sebe tieto hlasy, ak nie tým spôsobom, ktorým to bude pre ne prijateľné?



 

3 Tiež by som mohol dať do pozornosti, že vytrženie je samotným princípom a motorom sexuálnej reprodukcie: vskutku, vznešená Prozreteľnosť tomu chcela aby sme v jej prácach našli tajomstvo nepreniknuteľné! Bolo by potom možné ušetriť človeka niečoho? Ten istý deň keď on, všimnúc si, že zem sa prepadla pod jeho nohami, je mu povedané, že mu bola len prozreteľne odstránená! Ale mal by odvahu na toto rúhanie, teda rúhanie, teda pľutie pohŕdaním na obmedzenia, teda rúhaním sa z úst, ktoré robia z ich majiteľa Boha.



 

 
 
Úzkosť je jediná absolútna suverenita. Kto je suverénny, už viac nie je kráľom: skrýva sa v stokách veľkých miest. Zahaľuje sa do ticha, schovávajúc svoj smútok. Krčiac sa takto zakrytý, tam čaká, čakajúc na príchod toho, kto udrie veľkým strachom; ale medzitým sa zatiaľ jeho nešťastie zatrpknuto vysmieva
všetkému, čo má prísť, a všetkému, čo je.



 

Tam – prišiel som na roh ulice – náhla, mätúca úzkosť zaborila svoje nechty do mňa (snáď preto, lebo som zízal na pár zakrádajúcich sa štetiek pri schodoch verejných záchodov). V takých momentoch ma vždy prepadne hrozná potreba sa vysušiť. Cítim, že sa musím buď obnažiť ja, alebo vyzliecť tie štetky po ktorých dychtím: až vo vlažnom teple zostarnutého tela nájdem útechu. Ale teraz som sa uspokojil so slabším odvarom: vypýtal som si v krčme pernoda, vypil pohárik na ex, a potom šiel ďalej a ďalej, z krčmy do krčmy ... až kým noc celkom nepadla.



 

Začal som blúdiť ulicami – tými priaznivými – ktoré sa tiahli medzi Boulevard Poisonniére a Rue Saint-Denis. Samota a temnota napínali moje opité očakávania stále viac a viac. Chcel som šukať nahý sťa noc v tých prázdnych uliciach: dal som si dolu nohavice a pokračoval v ceste, majúc ich prehodené cez plece. Ľahostajný ku všetkému som sa plavil na vlnách všepremáhajúcej sily, a všimol som si, že sa mi postavil. Rukou som si teda za chôdze dráždil svoju vztýčenú pýchu.



 

(Začiatok je vždy ťažký. Rozprávam o týchto veciach surovo. Mohol som sa tomu vyhnúť tak, aby to vyznelo prijateľne. Bol by som vyzeral „páčivo“, odbočky by boli na môj prospech. Ale takto to proste musím, a začiatok nie o utápaní sa v odbočkách. Idem pokračovať ... a bude to tvrdšie.)



 Neželajúc si problémy, obliekol som si nohavice a vydal sa v ústrety Zrkadlám. Vkročil som a ocitol som sa opäť vo svetle. Uprostred kŕdľa dievčat Madam Edwarda, celkom nahá, vyzerala unudene k smrti. Uchvacujúca, bola presne tou sortou ktorú som hľadal. Tak som si ju vybral. Prišla ku mne a sadla si vedľa mňa. Ani som si nedal tú námahu odpovedať jej keď sa spýtala, že čo to bude, a vsunul som to do nej: naše dve ústa sa stretli v chorom bozku. Izba bola naplnená mužmi a ženami, a to bola pustatina, v ktorej sme šli rozohrať svoju hru. Potom, v jednej chvíli, sa moje ruky prešmykli nadol, ja som vyvrcholil, a sťa rozbíjajúce sa sklo som zastriekal svoje šaty. Moje ruky sa držali Madam Edwardiných poliek a ja som cítil ako sa zlomili napoly v tej istej chvíli: a v jej zmätených, blúdiacich očiach strach, a v jej krku dlhý, tlmený ston.


 

Potom som si spomenul na svoju túžbu po pohromách, či po škandalóznosti, ktorá mi za každú cenu musela patriť. Začal som smiať tak hlasno, že som sa prebil cez hurhaj hlasov, lesku a dymu. Na ničom už viac nezáležalo. Stisol som Edwardu v svojich rukách; okamžite, paralyzovaný, som bol zmätený ďalším šokom. Odkiaľsi vysoko zhora sa akési ticho prehnalo mnou a zastavilo ma. Bolo to, akoby som bol zdvihnutý do vzduchu, do letu bezhlavých a netelesných anjelov, tvorených len odťatými krídlami, ale bolo to ešte omnoho jednoduchšie. Cítil som sa nešťastne a bol som bolestivo zatratený, tak ako je každý v prítomnosti BOHA. Bolo to horšie a skôr som to musel nechať pominúť, ako snažiť sa s tým vyrovnať. A hneď nato som bol naplnený
neznesiteľným smútkom, keď som si pomyslel, že táto hrozná, veľká grandióznosť dopadajúca na mňa odplašila rozkoš, ktorú som dúfal, že dosiahnem s Edwardou.


 

Povedal som si, že sa správam ako decko. Edwarda a ja sme si zatiaľ nevymenili ani slovo, a ja som bol zaplavený hroznou úzkosťou. Nemohol som dýchať ani trošku v tom stave, v ktorom som bol, pretože noc uprostred zimy sa okolo mňa obopla. Bojujúc s tým, chcel som kopnúť do stola a vyšmariť poháre až po prekliaty strop, ale tým stolom sa nedalo pohnúť, musel byť prikovaný k podlahe. Nemyslím si, že opilcovi sa môže stať niečo komickejšie. Všetko sa odplavilo z dohľadu. Madam Edwarda bola preč, a spolu s ňou aj miestnosť.



 

Zo svojho omámeného zmätenia som bol vytrhnutý príliš ľudským hlasom. Madam Edwardin tenučký hlások, ako aj jej štíhle telo, boli obscénne: „Myslím si, že to, čo chceš, je ten starý zdrap a haraburda,“ povedala. Držiac sa za kraj stola oboma rukami, otočil som sa k nej. Bola usadená, jednu nohu držala vo vzduchu, a otvárala svoju kundu stále viac dokorán, kým prstami rozťahovala pysky kože. A tak ma Madam Edwardin „starý zdrap a haraburda“ lákal, chlpatý a ružový ako bol, tak plný života, ako aj hocijaká odpudivá handra. „Prečo,“ spýtal som sa tlmeným tónom, „prečo to robíš?“ „Veď sa na to pozri,“ povedala, „ja som BOH.“ „Idem sa zblázniť -“ „Ó nie, musíš sa pozrieť, aha...“ Jej drsný, hádavý hlas sa upokojil, stala sa veľmi detinskou, unavenou, s nekonečným úsmevom zabudnutia: „Ó, počúvaj, priateľu! Zábava ktorú som mala...“



 

Nepohla sa zo svojej pozície, jej noha stále visela vo vzduchu. Jej tón sa zmenil na panovačný: „Poď sem.“ „Čo tým myslíš,“ protestoval som, „pred všetkými týmito ľuďmi?“ „Iste,“ povedala, „prečo nie?“ Chvel som sa keď som sa na ňu pozeral: nehybná, usmiala sa na mňa tak nežne, že mnou striaslo. Konečne, otáčajúc sa, som skĺzol na svoje kolená a horúčkovito prisal pery k tej vlhkej, roztápajúcej sa rane. Jej obnažené stehno nežne hladkalo moje ucho, zdalo sa mi, že počujem zvuk revúceho mora dunieť, a bol to ten istý zvuk, ktorý počujete keď si dáte ucho k veľkej morskej lastúre. V neviazanom chaose nevestinca a v atmosfére stúpajúcej absurdity som dýchal (zdalo sa mi však skôr, že som sa dusil, že som sa topil, že som sa potil), som visel zvláštne ponížený, skoro ako keby sme sa v tej istej chvíli my, Edwarda a ja, strácali vo vetrom zaviatej noci, na kraji oceánu.



 

Začul som iný hlas, ženský, ale hrubý. Bola to robustná a nádherná osoba, a úctyhodne vstala. „Nuže, moje deti,“ povedala ľahkým, hlbokým tónom, „hore s vami.“ Druhá najvyššie postavená v tomto dome si vzala odo mňa peniaze. Vstal som a nasledoval som Madam Edwardu, ktorej pokojná nahota už napĺňala miestnosť. Ale tento bežný prechod medzi stolmi, pomedzi tlačenicu klientov a dievčat, tento hulvátsky rituál „slečny idúcej nahor“ s mužom ktorý ju chcel, nebol v tej chvíli nič o nič ukrátený od halucinujúcej úcty voči mne: Madam Edwardine ostré opätky klopkali o naleštenú podlahu, a pohľad na jej obscénne telo, ten otupný pach ktorý som po dúškoch pil, ten pach radujúcej sa ženy, to nahé telo ... Madam Edwarda šla predo mnou, povýšená až do samotných oblakov ... Izba hlasne odzdravovala jej šťastie, vyrovnané klopkanie jej krokov, a to bolo kráľovské vysvätenie a triumfálny sviatok: smrť sama bola hosťom na tej hostine, a v žargóne nahoty bordelu bola mäsiarovým bodnutím..................................................................................................................................................................................................................................................................................................................
zrkadlá ktoré boli na všetkých stenách a na strope tiež vrhali rôzne odrazy
tej páriacej sa zvieracej svorky, avšak, s každým jedným pohybom, naše
tlčúce srdcia sa otvárali dokorán aby uvítali „prázdnotu nebies.“



 

Konečne sme oslobodili tú lásku. Na nohách sme na seba triezvo zízali: Madam Edwarda ma mala očarovaného, nikdy som nevidel krajšie dievča – a ani nahejšie. Jej oči odmerane túžili po mne, kým si vyberala dve biele, hodvábne pančuchy zo šuflíka na stole, a sadla si na kraj postele aby si ich
obliekla. Strašná radosť z toho, že je nahá ju náhle posadla: opäť
rozhodila nohy, roztvorila kundu, a silný závan jej tela a moje stoporenie nás oboch vzájomne dostalo v tej istej chvíli do tej istej úplnej vyčerpanosti sŕdc. Nasadila si biele bolero, a plášťom dominy zakryla svoju nahotu. Kapucňa dominy zahalila jej hlavu, čierna, zamatová maska, zašnúrovaná pod bradou, skryla jej tvár. Tak ustrojená, odtrhla sa odo mňa a povedala: „Teraz poďme.“



 

„Poďme? A nechajú ťa ísť?“ spýtal som sa. „Pohni si, fifi,“ odpovedala nežne, „ty nemôžeš ísť vyzlečený.“ Vytiahla moje šaty a pomohla mi dostať sa do nich, a kým to robila, z rozmaru mi tu tam čosi naznačila, jedno malé žmurknutie sa zabodávalo medzi jej telo a moje. Dolu sme šli po rovno schodišti, a nestretli sme nikoho okrem upratovačky. Keď sme zastali v nepreniknuteľnej temnote ulice, zistil som, že Edwarda sa mi snaží utiecť, utopená v černote. Utekala, vyhýbala sa mi, a maska ktorú na sebe mala ju menila na zviera. Vzduch síce nebol chladný, ale chvel som sa. Edwarda, čosi cudzie; nad našimi hlavami hviezdnatá obloha, šialená a hlboká. Myslel som, že sa mi zatočí hlava a spadnem, ale nestalo sa tak, a šiel som za ňou.



 

 
V tej hodine bola nočná ulica už opustená. Náhle zošalená a nemá, Edwarda utekala vpred sama. Keď Porte Siant-Denis čnelo už pred ňou, zastala. Ja som zastal tiež, a počkala na mňa pod klenbou – bez pohybu, rovno pod klenbou. Bola celkom čierna, proste tam, vyčerpaná sťa prázdnota, sťa diera. Uvedomil som si, že nekonala zo žartu, zo srandy, a že vskutku pod tým svojím prestrojením bola bez zmyslov: vo vytržení, nepríčetnosti. Potom, keď všetka tá opitá vyčerpanosť ma náhle opustila, uvedomil som si, že Ona neklamal, že Ona bola BOH. Jej prítomnosť na tomto mieste mala práve tú rozumom nepostihnuteľnú jednoduchosť kameňa uprostred mesta. Mal som pocit akoby som sa práve nachádzal v horách v noci, stratený v neživej, prázdnej samote.



 

Cítil som, že som sa od Nej oslobodil – bol som sám, akoby tvárou v tvár čiernej skale. Triasol som sa, keď som zrel pred sebou to, čo je vo svete to najneúrodnejšie, to najponurejšie. Ani trochu pred mnou neunikol komický strach mojej situácie: Ona, pohľad ktorý ma zmrazil, chvíľu predtým než som ... Tá premena prebehla tak, ako keď niečo plachtí. V Madam Edwarde, zármutok – zármutok bez sĺz či bolesti preplachtil do ľahostajného ticha. Nič to nemenilo na tom, že som chcel zistiť, či to je skutočne ona: tá žena, tak nahá ešte pred chvíľou, ktorá ma s ľahkým srdcom nazvala „fifi“ ... Prekrížil som jej cestu, úzkosť ma varovala aby som sa nepribližoval, ale nezastal som.



 Nehovoriac nič, vykĺzla mi, utekajúc k pilieru naľavo. Dva kroky ma delili od tej monumentálnej brány, keď prekĺzla pomedzi t ie skaly, keď sa tá domina nehlučne vyparila. Zastavil som, počúvajúc, zadŕžajúc dych. Ohromilo ma, že to dokážem všetko zachytiť tak jasne: keď ušla, vedel som, že bez ohľadu na všetko ona musela utekať, zastať pod oblúkom, a keď zastala, tak tam musela visieť v tom akomsi tranze, ďaleko od hnevu a celkom mimo možnosť smiechu. Už som ju viac nemohol vidieť: smrteľná temnota sa vyplavila zo skrýše. Bez toho aby som si to premyslel, „vedel“ som, že obdobie agónie sa pre mňa práve začínalo. Súhlasil som s tým, že budem trpieť, a túžil som po utrpení, po tom, aby som šiel ďalej, až pokiaľ ma „prázdnota“ sama, aj ak mám byť porazený, nezničí. Chcel som to poznanie, lebo som dychtil po jej tajomstve a ani na chvíľu som nepochyboval o tom, že to bolo kráľovstvo smrti.



 Stonal som pod kamenným stropom, a potom, zhrozený, som sa zasmial: „Zo všetkých ľudí, zo všetkých nôh ktoré prešli pod týmto oblúkom!“ Chvel som sa pred myšlienkou, že by mohla lietať, ujsť predo mnou navždy. Chvel som sa ako som tú myšlienku prijímal, ale odhliadnuc od toho, že som si predstavoval ako šaliem: pridržal som sa pilieru a prebehol okolo neho. Hneď ako som prebehol okolo piliera, už bola preč. Nemohol som tomu uveriť. Ostal som zasiahnutý smútkom pred portálom a ponáral som sa do posledného zúfalstva, keď na opačnom konci námestia pred sebou som zazrel dominu, nehybnú, len biedne viditeľnú v tom tieni: stála vzpriamene, ešte šialená, zasadená tam pred stolmi a stoličkami kaviarne zatvorenej takto v noci. Priblížil som sa k nej: zdala sa byť celkom pomätená, akási cudzia existencia, príšera evidentne z iného sveta, a, v uliciach sťa bola táto, bola ešte menej než fantóm, menej než
hmla. Jemne sa stiahla predo mnou až kým vo svojom úteku nezavadila o stôl
na prázdnej terase. Drobný hluk. Ako som k nej prikročil, slabučký hlas sa ozval: „Kde to som?“



 

 
V zúfalstve som prstom ukázal na prázdnu oblohu nad nami. Pozrela sa nahor a na malý moment znehybnela, jej nejasné oči za maskou, jej pohľad stratený v poliach hviezd. Podoprel som ju, a to veľmi dehonestujúcim spôsobom pre dominu, keďže oboma rukami objala moje stehno. Začala sa triasť, kŕčovito sa zmietať. Trpela. Myslel som, že plače, ale bolo to, akoby svet a nepokoj v nej ju stláčali, jej bránili v tom, aby vytriezvela. Odšuchotala sa odo mňa, stisnutá v beztvarom zhnusení; náhle zas šalejúca, vystrelila napred, na chvíľu zastala, vyhrnula si svoj plášť, ukázala mi svoje pozadie, pleskla sa po zadku, potom sa vrátila a vrhla sa na mňa. Vybuchla v nej víchrica temného divošstva, zúriaca, odtrhla sa odo mňa a udrela ma do tváre, vrazila mi so zaťatými päsťami, unesená svojím dementným pudom túžiacim po násilí. Zatackal som sa a spadol. Ona ušla.



 

Ešte stále som len vstával na nohy – popravde som bol na kolenách – keď sa vrátila. Kričala prekrúteným, priam nemožným hlasom, jačala na oblohu a, zhrozene, jej krúžiace ruky blúdili v prázdnom vzduchu: „Už nemôžem viac stáť,“ vrieskala, „ale ty, ty falošný kňaz. Seriem na teba -“ Ten zlomený hlas uťal v hluku, hej vystreté ruky sa poskladali, a potom sa zrútila.



 

Na zemi sa trhala, zmietaná kŕčmi dýchania. Prehol som ju a musel som jej dať dolu masku, lebo ju žuvala a snažila sa ju prehltnúť. Jej zdrapy z nej spadli a ostala nahá, jej prsia sa roztiekli po jej bolere... uzrel som jej ploché, bledé brucho, a nad jej pančuchami na mňa zízal jej chlpatý rozkrok. Táto nahota teraz nemala žiadny zmysel a v tom istom čase tryskala zmyslom smrti. Zo všetkého najpodivnejšie – a najznepokujúcejšie – bolo ticho ktoré obopínalo Edwardu – klaňajúca sa bolesti v ktorej bola, ďalšia komunikácia s ňou sa
stala nemožnou a ja som sa nechal pohltiť touto neporovnateľnou neplodnosťou – touto čiernou nočnou hodinou v ktorej som svoje bytie prežíval až v jeho jadre, v hodine, ktorá nebola o nič menej prázdna či opustená než tá prázdna obloha. Spôsob, ktorým sa jej telo hodilo ako ryba na suchu, nečestný hnev vyjadrený znechutením sršiacim z jej tváre sa zabodával do mňa, a vysušil sa až po usadeniny odtiahnutia sa.



 

(Dovoľte mi vyjadriť sa. Nemá žiadny zmysel ironizovať to, že budem hovoriť o Madam Edwarde ako o BOHU. Ale BOH sa stal verejnou štetkou a zošalel – to, ak sa na to pozrieme očami „filozofie,“ nedáva vôbec žiadny zmysel. Nevadí mi, že sa mi budú z môjho zármutku vysmievať, ak sa mi teda musia vysmievať, ale len ten ma správne pochopí, koho srdce krváca ranou, ktorá je nezahojiteľná, kto nikdy, za nič, nijakým spôsobom sa nevylieči... A ktorý muž, ak by bol tak zranený, by chcel niekedy zomrieť pre akúkoľvek inú bolesť?)



 

Uvedomenie si mojej nenapraviteľnej skazy nebolo v tú noc, keď som kľačal vedľa Edwardy o nič menej jasné a o nič menej imponujúce ako je teraz, keď píšem. Edwardino utrpenie bolo vo mne zabodnuté ako rýchla pravda šípu: jeden vie, že mu pretne srdce, a že smrť priletí v závese s ním. Čakal som na svoje zničenie, všetko, čo vo mne ostávalo, malo byť konečne rozliate nad mojimi životnými neúspechmi. Zoči-voči tichu tak čiernemu, cítil som čosi visieť v hmlách svojho ťažkého zúfalstva. Edwardine kŕče ma odtrhli od seba, a vrhli ma do púšte mimo mňa, hodili ma tam vôbec sa o mňa nestarajúc, bezcitne, asi tak ako niekto hádže živé telo katovi.



 

Muž, ktorý je odsúdený na smrť, keď po dlhých hodinách čakania konečne dorazí v jasnom svetle pred tú hrôzu ktorá je preňho pripravená, vidí tie prípravy, vtedy jeho srdce akoby s každým úderom malo vybuchnúť; pred tým rovným horizontom, ktorý je jeho, každý objekt, každá tvár je odetá v tom najťažšom skrytom zmysle a pomáha stiahnuť povraz hriechu, keďže niet času a ani miesta na útek. Keď som videl Madam Edwardu stonať na chodníku, dostal som sa do podobného stavu pohltenia, ale necítil som sa uväznený tou zmenou, ktorá sa vo mne udiala. Horizont ktorý predo mňa postavila táto Edwardina chorobnosť zo mňa spravila utečenca, utekajúceho sťa toho, koho chce úzkosť celkom premôcť. Roztrhnutý tam napoly, istá sila sa vo mne prebudila, sila, ktorá by mohla byť moja, kebyže sa rozhodnem nenávidieť sa. Škaredosť premáhala všetko vo mne. Kruté rezanie, ktoré ma delilo na kúsky, otvorilo prospekt indiferentnosti, záujmov, túžob, na ktoré som sa viac už nemusel pýtať: v tomto bode už extáza vysušujúcej horúčky zo mňa kradla všetky schopnosti sebazáchovy.



 

(Ak musíš súložiť celkom nahý, tak vtedy sa nemôžeš hrať so slovami, zdržiavať s natiahnutými vetami. Ak sa nikto nedostane pod kožu toho čo som povedal, tak potom teraz píšem zbytočne. Edwarda nie je vynálezom nejakého sna, ale jej skutočným potom nasiakol môj rukáv, pretože tak veľmi bola skutočná, že keď som sa ňou už raz nechal viesť, chcel som ju teraz viesť ja. Táto knižka má svoje tajomstvo, a ja ho neodhalím. Dosť bolo slov.)



 Konečne sme tú krízu prekonali. Jej kŕče ešte chvíľu pokračovali, ale s vytrácajúcou sa zúrivosťou, začala znova dýchať, jej rysy sa upokojili, prestala byť ohavná. Olúpený o všetku silu, ľahol som si na cestu vedľa nej. Zakryl som ju svojím oblečením. Nebola ťažká a rozhodol som sa, že ju zdvihnem a ponesiem. Neďaleko stál taxík. Ona bez odporu ležala na mojich rukách. Kým som sa tam však dostal, trikrát som musel zastať a oddýchnuť si. Prebrala sa naspäť k životu keď sme sa dostali na miesto, kde chcela, aby som ju pustil. Postavila sa na vlastné a zakolísala sa. Zachytil som ju, držal ju, držal ju tak, aby som jej pomohol sadnúť si do auta. Slabučko mi povedala: „Ešte nie... povedz mu, aby počkal.“ Povedal som vodičovi aby počkal. Polomŕtvy od únavy, vliezol som z druhej strany dnu tiež a rozvalil som sa vedľa Edwardy.



 Dlhý čas sme sa zaobišli bez toho, aby sme niečo povedali. Madam Edwarda, vodič a ja, nehybní vo svojich sedadlách, akoby sa auto sa už valilo dopredu. Konečne ku mne Edwarda prehovorila: „Chcem, aby nás vzal k Les Halles.“ Zopakoval som jej pokyny vodičovi a vyštartovali sme. Prevádzal nás cez temnotou zatiahnuté ulice. Pokojná a odovzdaná, Edwarda si uvoľnila svoj plášť, a ten sa z nej zošuchol. Taktiež si dala dolu masku, odstránila aj svoje bolero a, podľa vlastných, zamrmlaných slov, bola „nahá ako beštia.“ Zaklopala na sklo deliace nás od vodiča, dosiahla zastavenie auta, a vystúpila. Prešla dookola k vodičovi a keď bola dosť blízko na to, aby sa ho dotkla, povedala: „Vidíš... mám holú riť, ty kretén. Poďme jebať.“ Bez pohybu sa vodič pozeral na tú beštiu. Odsúvajúc sa o kúsok, zdvihla svoju ľavú nohu, chcúc mu ukázať svoje lono. Bez slova a bez zbytočného ponáhľania muž vystúpil z auta. Bol to obor, solídne vypracovaný. Edwarda sa prilepila
k nemu, prisala svoje ústa k tým jeho, a s jednou voľnou rukou siahla pod jeho nohavice. Bol to veľký, ťažký úd, ktorý vytiahla cez jeho rázporok. Rozopla mu nohavice a stiahla mu ich po členky. „Poď na zadné sedadlo,“ povedala mu. Sadol si vedľa mňa. Vkročiac dnu po ňom, osedlala a spútala ho. Unesená erotickým zápalom, vlastnými rukami si vrazila tú tvrdú palicu do svojej diery. Sedel som tam, bez života a len sledujúci: jej slizké pohyby boli pomalé a prefíkané a zľahka si z nich brala nervy-otriasajúce blaho. Vodič jej to rovne oplácal, bojujúc s tou krutou, nadvihujúcou sa silou; zrodené z intímnosti ich nahých tiel, trošku po troške sa to objatie zmáhalo k finálnemu úderu slasti, pri ktorom srdce vyhasína. Vodič sa zosunul dole, premožený a blízko mdloby. Ja som zapálil svetlo v taxíku. Edwarda sedela vzpriamene nad jeho stále pevným údom, jej hlava zaklonená dozadu, jej vlasy rozpustené. Držiac ju za šiju, pozrel som sa do jej očí: trblietali sa belosťou. Zatlačila proti ruke ktorá ju držala vystretú, a napätie len spevnilo múr v jej hrdle. Jej oči sa pretočili doprava potom začala zľahka rásť. Uzrela ma, a z jej pohľadu, potom,
v tej chvíli, vedel som, že sa vracia domov z „nemožnosti“ a že vo
svojich najskrytejších hĺbkach som mohol rozoznať omámenú ustálenosť. Mliečny výlev putujúci cez ňu, jej prúd striekajúc až po strop, zaplavujúci ju
blaženosťou, sa znova vyronil v jej radostných slzách: horiacich slzách
tečúcich z jej dokorán otvorených očí. Láska bola mŕtva v tých
očiach, ale mali v sebe ranný, éterický chlad, osvietenie, v ktorom
som mohol čítať listy smrti. A všetka tá potopa zanikla v tom zasnenom
pohľade: dlhý úd, bodajúce prsty zabárajúce sa do krehkého mäsa, moja úzkosť, a znovustretnutie hnusom zaplavených pier – nebolo tam
nič, čo by neprispievalo k tomu slepému umieraniu až ku kompletnému
vymretiu.



 

Edwardina rozkoš – fontána vriacej vody, sršiaci, zúriaci príliv – tryskal a tryskal, nekonečne; ten prúd luxusu, vo svojom prenikavom obrate, nezmazateľne glorifikoval jej bytie, robiac jej nahotu nezmazateľne nahejšou, jej smilnosť ešte intímnejšou. Jej telo, jej tvár roztopené v extáze boli stratené tomu nevysloviteľnému zmáhaniu sa chveniu, a vo svojej sladkosti tam vystrúhala úsmev: videla ma až do dna mojej vyschnutosti, z dna mojej dezolácie som pocítil prúd jej radosti celkom sa vyslobodiť. Pre svoju úzkosť som odolával blaženosti, ktorú som vtedy mal pre seba hľadať. Edwardino bolesťou skrivené blaho ma naplnilo vyčerpávajúcim dojmom toho, že
som mal šancu byť svedkom zázraku. Moje vlastné rozrušenie a horúčka sa mi
zdali ako drobnosti. Ale to bolo to čo som cítil, to boli jediné veci ktoré mi
dali odpoveď na vytrženie tej, ktorú som v hĺbkach toho ľadového ticha
nazýval „moje srdiečko.“



 

Pár posledných záchvevov sa jej zmocnilo, keď sa potom konečne upokojila – a tam v temnote sa natiahla na vodiča, preciťujúc jeho kŕče. Stále som držal Edwardu hore, moje ruky stále za jej hlavou, penis z nej už vykĺzol, pomohol som jej ľahnúť si, očistil som jej tlo. Jej oči boli mŕtve, vôbec sa nebránila. Vypol som svetlo a ona zaspala, sťa ospalé dieťa. Tá istá ospalosť musela dopadnúť na všetkých troch z nás, na Edwardu, na vodiča, aj na mňa.


 

(Pokračovať? To nemienim. Ale teraz  mi to je jedno. Stratil som záujem. Napíšem teda to, čo ma tlačí v tomto momente písania: „Nebolo by to všetko
absurdné? Alebo dávalo by to vôbec nejaký zmysel?“ Už som celkom ochorel
z rozjímania nad tým. Zobúdzam sa každé ráno – práve tak ako to robia
milióny, milióny chlapcov a dievčat, batoliat a starcov, ich driemoty
rozptýlené navždy... Tieto milióny a ich driemoty nemajú žiadny zmysel.
Skrytý zmysel? Skrytý, áno, „očividne“! Ale ak nič nemá nijaký zmysel, tak
potom niet žiadnej pointy v nijakej mojej snahe o niečo. Odprosím si
to. Využijem všetky podlé metódy, aby som sa toho zbavil, a na konci sa
odovzdám nezmyselnosti, nonsensu: to je vrah človeka, ten, ktorý mučí
a zabíja, a nenechá ani záblesk nádeje. Ale čo ak je nejaký zmysel?
Dnes neviem, čo to môže byť. Zajtra? Zajtra, kto to vie? Zistím, že čo to je?
Nie, nedokážem precítiť nijaký iný „zmysel“ než „moju“ úzkosť, a čo sa
týka jej, viem o nej všetko. A čo sa týka času bytia: nonsens. Monsieur Nonsens píše a rozumie tomu, že je šialený. Je to hnusné. Ale jeho šialenstvo, táto nezmyselnosť – aké „vážne“ sa to zrazu stalo! – mohlo by to mať, nebodaj, zmysel? (Nie, Hegel nemal nič spoločné s „apoteózou“ šialeného dievčatka.) Môj život má len dovtedy zmysel, kým nijaký nemá: ó, ale dovoľte mi byť šialený! Urobte niečo z tohto blábolu, vy čo ste toho schopný, pochopte to, vy kto umierate, a kde žijúce ja pretrváva, nevediac prečo, a jeho zuby drkocú v rozpútanom vetri: tá nesmiernosť ktorú noc obklopuje a, všetko z vypočítavosti, to žijúce ja tam je práve z jej vôle... „nevedieť.“ Ale BOH? Čo k tomu môžeš povedať, Monsieur Rétor? A ty, Monsieur Bohabojca? BOH, keby On vedel, bol by sviňa.* Ó Ty môj Pane (v svojom rozrušení k Tebe volám svojím srdcom), Ó zbav ma zlého, oslep ich! Ten Príbeh – ako ho dokončím?)



 

Ale som sám.



 

Z driemot ktoré tak krátko napĺňali priestor v taxíku, som sa prebudil, aby som otvoril oči... zvyšok je irónia, dlhé, otravné čakanie na smrť...



 

 



 

 



 

*Povedal som „BOH, keby On vedel, bol by sviňa.“ On (On, predpokladám, by bol práve
v tej chvíli v akomsi zmätení, jeho parochňa celkom rozstrapatená) by celkom pohltil tú ideu... ale čo by na ňom bolo potom ľudské? Mimo, mimo všetkého... a ešte ďalej, a dokonca ešte ďalej ... ON, v extáze,
nad prázdnotou... A teraz? CHVEJEM SA.



 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář