Jdi na obsah Jdi na menu
 


Lord Auch - Histoire de l'oeil 2

9.      Smilné zvieratá

Aby sme sa vyhli policajnému vyšetrovaniu, okamžite sme sa vydali do Španielska, kde Simone počítala s naším vyparením sa vďaka pomoci rozprávkovo bohatého Angličana, ktorý jej ponúkol pomoc a viac než kto iný prejavoval záujem v našej tiesni.

Vilu sme opustili uprostred noci. Nemali sme žiadny problém s krádežou lode, doplavením sa na vzdialené Španielske pobrežie, spálením plavidla s pomocou dvoch sudov paliva ktoré sme si vzali so sebou z garáže vily. Simone ma nechala cez deň skrytého v lese a šla hľadať Angličana v San Sebastiane. Vrátila sa so zotmením, avšak riadiac veľkolepé auto, s kuframi plnými drahých šiat.

Simone povedala, že Sir Edmund sa k nám pripojí v Madride, a že celý deň ju zavaľoval tými najzvedavejšími otázkami o detailoch Marcellinej smrti, dokonca ju nútiac kresliť obrázky a skeče. Nakoniec prikázal sluhovi, aby kúpil voskovú figurínu s blonďavou parochňou, ktorú potom položil na zem a poprosil Simone, aby sa vyšťala na jej tvár, na jej otvorené oči, v rovnakej pozícií v akej sa vyšťala aj na mŕtvolu: po celý ten čas sa jej však Sir Edmund ani nedotkol.

Každopádne sa však so Simone udiala veľká zmena po Marcellinej smrti – často sa len tak zahľadela do prázdna, pričom vyzerala akoby patrila niečomu inému ako pozemskému svetu, na ktorom ju všetko nudilo: alebo ak stále bola spojená s týmto svetom, tak len vďaka orgazmom, ktoré boli zriedkavé, ale rozhodne omnoho násilnejšie ako predtým. Tieto orgazmy sa veľmi líšili od zvyčajných vyvrcholení, takpovediac ako veselosť divokých Afričanov sa líši od radosti Európanov. Popravde, síce sa divosi vedia niekedy zasmiať tak umiernene ako belosi, tiež majú aj dlho trvajúce kŕče, so všetkými časťami tela v násilnom uvoľnení, a zvíjajú sa chtiac-nechtiac, divoko kopúc a udierajúc okolo seba, natriasajúc svoje bruchá, krky, hrude, strašne sa rehotajúc a glgajúc. Čo sa týkalo Simone, tá teraz len neisto otvorila oči, a v jej očiach bol akýsi smilný, zasmušilý pohľad...

Napríklad, Sir Edmund mal jeden skrčený, bezokenný prasačí chliev, kam jedného dňa zamkol drobnú a pôvabnú pouličníčku z Madridu, ktorá, majúc na sebe mal len spodnú bielizeň, spadla do jazera tekutého hnoja pod zadkami chrochtajúcich svíň. Keď už boli dvere raz zatvorené, Simone ma prinútila jebať ju znova a znova pred tými dverami, zabárajúc si svoju riť do blata, obaja pod silným náporom dažďa, kým Sir Edmund si na nás honil.

Dychčiac a vykĺzajúc mi, Simona zdrapila svoje pozadie do oboch rúk a zaklonila si hlavu, ktorú potom dravo zaborila do zeme: pár sekúnd ju držala v blate bez nadýchnutia sa, všetkou silou si otvárajúc svoju riť s rukami zaborenými hlboko medzi jej polkami, a potom si jedným trhnutím vymanila hlavu z blata a zrútila sa celá sťa bezhlavé kura na zem, ubližujúc si strašným nárazom o prah dverí. Sir Edmund jej podal svoje zápästie aby sa mala do čoho zahryznúť aby zmiernila kŕč ktorý ňou triasol, a videl som ako jej tvár bola pokrytá jej vlastnými slinami a krvou.

Po týchto obrovských nespútanostiach sa vždy vrátila aby sa uhniezdila v mojom náručí, usadzujúc svoj malý zadoček do mojich veľkých rúk, ostávajúc tam dlhý čas bez hnutia či hláska, ukolísaná ako malé dievčatko, na ktorej je však vždy čosi temné.

Sir Edmund rozkúskoval svoju nehanebnosť tým, že nám náhodne ukazoval obscénne výjavy, z ktorých však Simone preferovala býčie zápasy. Na býčich zápasoch boli tri veci, ktoré fascinovali Simone: prvou bolo ako sa býky vytrmácali zo stajní sťa obrovské krysy, druhá zas keď sa ich rohy celé zaborili do boku jalovice, a tretia keď sa tá smiešna, tlstá jalovica preháňala arénou, rútiac sa bez rozumu a vláčiac za sebou v prachu obrovský, hnusný zlepenec čriev visiaci jej spomedzi stehien tých najstrašnejších tmavých farieb, perlovito bielej, ružovej a sivej. Simonino srdce udieralo najrýchlejšie keď zo zmrzačeného utekajúceho tela vypadli explodujúce obličky, postrekujúc všetok piesok naokolo močom a krvou v jednom náhlom pľasnutí.

Bola na špičkách od začiatku až do konca býčich zápasov, v zhrození (ktoré popravde skôr zakrývalo jej násilnícke túžby) pri myšlienke na to ako uvidí toreádora nabodnutého na jedno z monštróznych ostrí rohov keď býk robil svoje nekonečné, slepé údery do červenej plachty. A ešte čosi by som mal povedať: keď býk robí tie rýchle, brutálne rany znova a znova do toreádorovej plachty, sotva vidiac vzpriamené obrysy tela, každý pozorovateľ má pocit, že vidí úplný a opakovaný pohlavný styk. Hmatateľná prítomnosť smrti totiž vyvoláva presne rovnaké pocity vzrušenia. Ale chvíle takýchto obdivuhodných spojení sú zriedkavé. Preto vždy keď sa objavia, vypustia autentické delírium do arény, a je dobre známe, že v takýchto napätých chvíľach si ženy trú stehnami o seba.

Apropo býčie zápasy, Sir Edmund raz povedal Simone, že až donedávna niektorí odvážni Španieli, zväčša príležitostní mladí toreádori, sa zvykli spýtať správcu arénu na to, či by im nedoniesol čerstvé, upečené semenníky jedného z býkov, čo bol určený na zabitie. Dostali ich u svojich sedadiel, v prvej rade arény, a zjedli ich kým sledovali vraždenie býkov. Simone veľmi zaujal tento príbeh, a keďže sme sa šli pozrieť na prvý veľký býčí zápas tohto roka v nasledujúcu nedeľu, žobronila Sira Edmunda o to, aby jej zohnal semenníky prvého býka, ale pridala jednu podmienku: museli byť surové.

„Povedz mi,“ povedal Sir Edmund, „načo ti už len budú surové gule? Určite nechceš jesť surové gule, či chceš?“

„A dones mi ich na tanieri,“ dodala Simone.

10.      Granerovo oko

Siedmeho mája roku 1922 toréadori La Rosa, Lalanda a Granero mali bojovať v aréne v Madride: poslední dvaja boli považovaní za najlepších matadorov v Španielsku, a na Granera sa vo všeobecnosti pozeralo ako na nadradeného Lalandovi. Len nedávno slávil dvadsiatku, bol pekný, vysoký a stále akosi detinsky jednoduchý. Simone javila hlboký záujem o jeho príbeh, a, výnimočne, prejavila ohromnú radosť keď Sir Edmund oznámil, že tento oslavovaný býko-vrah súhlasil, že bude s nami dnes po zápase večerať. 

Granero vytŕčal z rady zvyšku matadorov pretože na ňom nebol nič mäsiarske: vyzeral ako veľmi mužný Princ Krasoň s dokonale elegantnou postavou. Navyše k tomu matadorov kostým bol veľmi uchvacujúci, nakoľko zdôrazňoval rovnú líniu vystreľujúcu tuho hore a vztýčene vždy keď sa dychtiaci býk tesne obtrel o jeho telo, a tiež preto, lebo tesné nohavice sa mu tak veľmi zabárali do zadku. Jasnočervené šaty a elegantný meč (v kontraste s umierajúcim býkom ktorého chrbát sa paril v pote a krvi) dopĺňal metamorfózu, ukazujúc ten najúchvatnejší prvok celej hry. Tiež by sa nemalo zabúdať na typicky suchú španielsku oblohu, ktorá však nikdy nemá farbu či trpkosť ako by si niekto predstavoval: je proste dokonale slnečná s omamným avšak jemným leskom, horúcim, zakaleným, niekedy aj celkom neskutočným keď kombinácia svetla a tepla dovádza človeka k slobode jeho zmyslov.

Teraz táto extrémna neskutočnosť slnečnej žiari bola spojená so všetkým čo sa odohralo ohľadom toho býčieho zápasu siedmeho mája, že jediné veci ktoré si jasne pamätám je okrúhly zvyšok papiera, napol žltý, napol modrý, že Simone mala v ten deň malú ilustrovanú brožúru s popisom všetkých okolností čo mohli počas zápasu nastať a niekoľkými fotografiami. Neskôr, počas nalodenia, malý príručný kufrík s oboma týmito suvenírmi bol zahodený do mora, a bol vylovený Arabom s dlhou udicou, čo je príčina toho, prečo sú tieto predmety dnes v tak hroznom stave. Ale potrebujem si tieto spomienky napraviť až po koreň zeme, konkretizovať ich až na presný geografický bod a presný dátum, túto udalosť, ktorú si moja predstavivosť naliehavo pamätá ako jednoduchú víziu solárnej delikátnosti. Prvý býk, ten ktorého gule Simone dúfala že dostane surové a na tanieri, bol akými čiernym monštrom, ktorý vystrelil z ohrady tak rýchlo, že napriek všetkej snahe a výkrikom okamžite vypitval troch koňov v rade ešte predtým, ako sa mal zápas vôbec začať: jeden kôň a jeho jazdec boli spoločne vyhodení do vzduchu, hlasne padajúc dole za rohy, čo ich vyhodili. Ale keď Granero zbadal býka, súboj sa začal s ohnivosťou a gradujúcim napätím za šialenstva povzbudzujúcich výkrikov. Mladý muž lákal zúriacu šelmu uháňajúcu okolo neho na svoju červenú plachtu: jeho telo sa vždy nadvihlo v akomsi špirálovitom prúde, a len tesne sa vyhol hroznému nárazu. Nakoniec bola smrť solárneho monštra vykonaná čiste, kým šelma bola zaslepená zdrapom červenej látky, s čepeľou meča zaborenou hlboko v zakrvavenom tele. Neskutočné ovácie sa rozozneli keď býk sa zložil na kolená s neistotou opilca, zrútil sa s nohami vystreľujúcimi do vzduchu, a umrel.

Simone, ktorá sedela medzi Sirom Edmundom a mnou, sledovala to zabitie s rozjarenosťou aspoň tak silnou ako som zažíval ja, a odmietla si znova sadnúť keď zdĺhavé ocenenie mladého muža potleskom sa skončilo. Vzala ma bez slova za ruku a odviedla ma do vonkajšieho nádvoria tej špinavej arény, kde zápach konského a ľudského moču nás priam dusil kvôli neznesiteľnej horúčave. Zdrapol som Simone za jej piču, a ona sa zmocnila môjho zúriaceho kokota cez moje nohavice. Vkročili sme do smrdiaceho hajzľu, kde sa obrovské muchu vírili v lúčoch svetla. Stojac tam, obnažil som Simoninu piču, a do jej krvavočerveného, smilného mäsa som vboril svoje prsty, potom svoj penis, ktorý sa stratil v tej jaskyni krvi kým prsty zabáral do jej zadku, noriac svoj kostnatý prostredník hlboko dovnútra. Zároveň sa naše ústa spolu topili vo vzájomnej búrke slín.

Býčí orgazmus nie je silnejší než ten ktorý sa dreli cez naše bedrá aby nás roztrhal na kusy, ale bez toho aby vytiahol môj penis z tej vlhkej pošvy, ktorá pretekala ejakulátom.

Naše srdcia stále búchali v našich hrudiach, ktoré rovnako horeli a rovnako túžili vyjsť celkom nahý v ústrety mokrím, nenásytným rukám, a Simonina piča bola stále tak nenásytná ako predtým a môj kokot stále rovnako vztýčený keď sme sa vrátili do prvej rady v aréne. Ale keď sme sa vrátili na naše miesta k Sirovi Edmundovi, tam, v jasnom svetle na Simoninom sedadle, ležal  tanier na ktorom boli dve ošúpané gule, žľazy vo veľkosti a v tvare vajec, a v svojej perlovitej belosti, omamne zakrvavenej, boli sťa očné bulvy: práve ich vybrali z prvého býka, tej čiernosrstej príšery, do ktorej Granero zaboril svoj meč.

„Tu sú tie surové gule,“ Sir Edmund povedal Simone so svojím britským prízvukom.

Simone už kľačala pred tanierom, zízajúc naň s absorbujúcim záujmom, ale v akejsi bezradnosti. Zdalo sa, že čosi chce spraviť, ale nevie ako na to, čo ju rozzúrilo. Zdvihol som tanier aby si mohla sadnúť, ale vydrapila mi ho s bezpodmienečným „nie“ a posadila ho naspäť na kamenné sedadlo.

Sira Edmunda a mňa tiež už štvalo sústredenie sa pozornosti našej susedky na tanier, keď býčí zápas bol práve v najlepšom. Naklonil som sa a spýtal sa Simone, čo to do nej vošlo.

„Idiot!“ odvrkla. „Čo nevidíš, že si chcem sadnúť na tanier, kým sa všetci títo ľudia pozerajú?!“

„To je úplná kravina,“ odpovedal som, „sadni si.“

V tej istej chvíli som zobral tanier aby si mohla sadnúť, a pozrel som sa na ňu tak aby vyrozumela, že si pamätám na tanier s mliekom, a že táto pripomenutá túžba ma roznecuje. Od tej chvíle sa už ani jeden z nás neprestal vrtieť, a tento stav nepokoja bol dosť nákazlivý na to, aby pochytil aj Sira Edmunda. Mal by som spomenúť, že zápas začal byť nudný, neútočiace býky čelili matadorom ktorí nevedeli, čo s nimi ďalej robiť: a navrch toho všetkého, keďže Simone si vyžiadala sedadlá na slnku, boli sme uväznení v akejsi nesmiernej pare ľahkého a zablateného svalstva, ktorá vysušovala naše hrdlá kým na nás pomaly dopadala.

Skutočne sa nedalo diskutovať o tom, že by si Simone nadvihla šaty a zaborila si obnažený zadok do taniera so surovými guľami. Mohla akurát držať tanier vo svojom lone. Povedal som jej, že rád by som ju pojebal predtým ako sa Granero vráti aby bojoval so štvrtým býkom, ale odmietla, a sedela si tam, radostne vtiahnutá do deja v aréne, napriek všetkému zmrzačeniu koní, a najmä, ako detinsky zdôraznila, zaujatá „smrťou a deštrukciou,“ menovite spleťou čriev.

Kúsok po kúsku, žiara slnka nás vysala do nereality ktorá zodpovedala našej nepokojnosti – tej nevysloviteľnej a bezmocnej túžbe vstať a robiť... čosi. Zazreli sme po sebe, pretože naše oči boli zaslepené a pretože sme boli smädní, naše zmysli boli skreslené, a nebolo šance aby sme mohli ukojiť naše chúťky. My traja sme sa rozhodli zdieľať úbohé zúfalstvo, ktoré nezanechá nijakú harmóniu medzi všakovakými kŕčmi tela. Boli sme už tak ďaleko preč, že ani Granerov návrat nás nemohol prebrať z nášho otupujúceho stavu. Navyše, býk pred ním bol nedôveryhodný a vyzeral, že si ho nevšíma, a súboj pokračoval práve tak úboho, ako všetky ostatné pred ním.

Udalosti čo nasledovali boli bez sledu alebo spojitosti, nie preto, že by v skutočnosti vôbec spolu nesúviseli, ale pretože moja pozornosť bola tak mimo, že si ich vôbec nedokázala dať dokopy. Len za pár sekúnd najskôr Simone zahryzla do jedného zo surových vajec, na moje veľké zdesenie: potom Granero vyrazil v ústrety býkovi, mávajúc svojou šarlátovou plachtou, a potom, takmer súčasne, Simone s krvavočervenou tvárou v dusiacom smilstve odhalila svoje biele stehná až po samu svoju vlhkú  pošvu, do ktorej pomaly a isto vsadila druhú bledú býčiu žľazu – Granero bol vtedy odhodený nabok býkom a nabodol sa na balustrádu: rohy ho na balustráde nabrali ešte trikrát v plnej rýchlosti, a pri treťom údere, jeden roh sa vnoril do pravého oka a prešiel cez hlavu. Krik neskrývanej hrôzy a krátky Simonin orgazmus, ktorá bola nadvihnutá z kresla len aby spadla naspäť s krvácajúcim nosom, to všetko pod zaslepujúcim slnkom: muži okamžite trielili aby dostali Granerovo telo z býkovho dosahu, kým pravé oko viselo von z hlavy.

11.      Pod Sevillským slnkom

Takto teda boli dva okrúhle predmety rovnakej veľkosti a konzistencie súčasne pretočené opačnými smermi. Jeden, biely semenník býka, bol strčený do „ružovej a temnej“ piče ktorú Simone odhalila pred publikom: to druhé, ľudské oko, ovísalo z Granerovej hlavy rovnako ako spleť vnútorností z jeho brucha. Táto náhodná súvislosť, spätá so smrťou a akýmsi močovitým skvapalňovaním oblohy, nám najskôr pripomenula Marcelle vo chvíli ktorá bola tak náhla a takmer nepodstatná, ale tiež tak neľahko živá, že som spravil krok dopredu sťa námesačník, ktorý sa práve cítil akoby sa jej mal dotknúť na úrovni jej očí.

Netreba pripomínať, že všetko sa rýchlo vrátilo k normálu, aj keď nad každým viselo zaslepujúce posadnutie v hodine po Granerovej smrti. Simone mala tak blbú náladu, že povedala Sirovi Edmundovi, že už nevydrží zotrvať ďalší deň v Madride: veľmi chcela vidieť Seville kvôli jeho povesti mesta slasti.

Sir Edmund mal bezhlavú rozkoš z plnenia rozmarov „najjednoduchšej a najnebeskejšej bytosti ktorá kedy kráčala po Zemi,“ a tak nás na druhý deň vzal do Seville, kde sme boli konfrontovaní s ešte kvapalnejšími teplotami ako v Madride. Bohatý nádel kvetov v uliciach, germánií a ruží, nám pomohol v udržaní našich zmyslov v tomto svete.

Simone kráčala nahá pod svojimi bielymi šatami ktoré boli dosť priehľadné na to, aby som rozoznal jej červený pás, v istých pozíciách, dokonca aj jej kundu. Navyše, všetko v tomto meste jej napomáhalo v tom aby vyžarovala toľkú zmyselnosť ako sme kráčali rozpálenými ulicami, že som neraz zbadal stoporené kokoty pod nohavicami.

Popravde, my sme ani na chvíli neustali v praktizovaní sexu. Vyhýbali sme sa orgazmom a stále sme sa presúvali, lebo to bol jediný spôsob ako nemať môj penis vkuse zaborený pod jej vaginálnym ochlpením. Každopádne nevyhýbali sme sa príležitostiam keď sme boli vonku. Opustili sme jedno vhodné miesto, vždy len s cieľom nájsť mu nejaké podobné. Prázdna miestnosť v múzeu, schodisko, záhradná cestička lemovaná vysokými kríkmi, otvorený kostol, opustené aleje po večeroch – presúvali sme sa až kým sme nenašli to správne miesto, a v momente ako sme ho našli, otvoril som bránu do jej tela tým, že som jej nadvihol jednu nohu a vrazil jej svoj kokot do piče jedným rýchlym, naučeným pohybom. O pár chvíľ neskôr som vytiahol svojho neúnavného žrebca zo stajne, a naša promenáda ďalej bezcieľne pokračovala. Väčšinou nás Sir Edmund prenasledoval z diaľky a neraz nás prekvapil: vtedy sa vždy začervenal, ale nikdy k nám neprišiel príliš blízko. Aj ak masturboval, robil to tak diskrétne, nie kvôli tomu aby snáď niekoho nepohoršil, ale pretože on nikdy nič nerobil bezcieľne, ibaže by bol celkom izolovaný a takmer úplne pokojný, so strašným stiahnutím svalstva.

„Toto je veľmi zaujímavé miesto,“ povedal raz pred kostolom, „je to kostol Dona Juana.“

„A čo s tým?“ odvrkla Simone.

„Ostaň tu so mnou,“ povedal mi Sir Edmund. „A ty, Simone, by si sa mala prejsť okolo tohto kostola celkom sama.“

„Aký hrozný nápad!“

Avšak, nech to bol nápad hrozný ako len chcel, vzbudil jej zvedavosť, a šla teda celkom sama kým my sme čakali na ulici.

O päť minút neskôr sa Simone znovu objavila pred prahom kostola. Stáli sme otupení a celkom nemí: nie len že si šla vyrehotať svoju hlavu z krku, ale nemohla ani hovoriť či prestať sa smiať, a tak, čiastočne kvôli nákazlivosti a čiastočne kvôli páliacemu svetlu, som sa začal smiať práve tak silne ako ona, a čiastočne sa rozosmial aj Sir Edmund.

„Prekliate dievča,“ vravel, „môžeš nám to vysvetliť? Keď sa to tak vezme, rehoceme sa tu práve nad hrobom  Dona Juana!“

A smejúc sa ešte viac, ukázal na veľký mosadzný kostolný príklop pri našich nohách. Bol to hrob zakladateľa kostola, a náš sprievodca neúnavne tvrdil, že to bol Don Juan: po tom, čo oľutoval svoj život, sa nechal pochovať práve pod týmto poklopom ktorý mal navždy zapečatiť jeho mŕtvolu, aby jeho duch už viac nestrašil po svete.

Po tomto sme sa začali chichotať desaťnásobne. V našom šialenstve si Simone trochu ocikala nohu, a drobný prúd moču stiekol na mosadz.

Zbadali sme aj ďalší následok jej drobnej nehody: úzke šaty, teraz premočené, sa prisali na jej telo, a keďže už boli celkom priesvitné, jej príťažlivé bruško a stehná boli odhalené s odvážnou smilnosťou, vrátane čiernej nášivky medzi červenými stužkami na jej podväzkoch.

„Môžem akurát ísť do kostola,“ povedala Simone trochu pokojnejšie, „kým to nevyschne.“ Tak sme vkročili do väčšieho priestoru, kde som so Sirom Edmundom márne hľadal tú smiešnu vec, ktorú nám to dievča nevedelo vysvetliť. V kostolnej sieni bolo relatívne chladno, a svetlo dopadalo cez okná, riedené cez závesy jasnočerveného priezračného kretónu. Povala sa skladala z drevorytín, múry boli pokryté a zaťažené nábožnými čačkami, ktoré boli viac alebo menej pozlátené. Celý zadný múr bol pokrytý od podlahy až po strop obrovským barokovým retablovým oltárom z pozláteného dreva: jeho skrivené dekorácie vykúzlili Indiu hlbokých tieňov a zlatých žiar, a celý oltár vyzeral veľmi záhadne a bol práve tým najlepším miestom na sex. Na oboch krídlach vchodových dvier viseli dve slávne plátna maliara Valdèsa Leala, obrazy hnijúcich mŕtvol: zaujímavé bolo, že z jednej z očných dutín sa von prehrýzala krysa. Avšak na ničom z toho, čo sme videli, nebolo nič smiešne.

Skôr naopak: to celé miesto bolo prepychové a zmyselné, so svojou hrou tieňov a svetiel spoza červených závesov, so svojím chladom a dráždivou arómou kvitnúceho oleandru, a ešte aj so šatami prilepujúcimi sa na Simoninu kundu – všetko ma roznecovalo k tomu aby som sa odpútal a zrazil tú mokrú piču na zem, keď som zrazu zbadal pár hodvábnych topánok v spovednici: pravdepodobne na nohách kajajúcej sa ženy.

„Chcem vidieť ako odídu,“ povedala Simone.

Sadla si predo mňa, nie ďaleko od spovednice, a všetko, čo som mohol robiť, bolo hladiť jej krk a prameň jej vlasov na jej pleci svojím kokotom. To je však tak veľmi rozhnevalo, že povedala, že nám ísť so svojím penisom preč, inak sa oňho bude trieť až kým sa nespravím.

Musel som si teda sadnúť nabok a len sa pozerať na Simoninu nahotu cez jej vlhké šaty, a potom aj bez tejto prekážky, keď si chcela osušiť svoje mokré stehná keď ich roztiahla a nadvihla si šaty.

„Teraz niečo uvidíš,“ povedala.

To bol dôvod prečo som trpezlivo čakal na kľúč k tejto skladačke. Po dosť dlhom čakaní veľmi krásna mladá bruneta vykročila zo spovednice, jej ruky prekrížené, jej tvár bledá a blažená: s vlasmi prehodenými dozadu a očami bielymi a uvoľnenými, pomaly prešla cez sieň ako operný duch. Niečo na tej celej veci bolo tak neočakávané, že som sa zúfalo pritlačil ku svojim nohám aby som sa nerozosmial, keď sa dvere spovednice otvorili: ktosi iný odtiaľ teraz vyšiel, plavovlasý kňaz, veľmi mladý, veľmi pekný, s dlhou úzkou tvárou a s bledými očami svätca. Ruky mal držal prekrížené na hrudi, a stál vo dverách búdky, zízajúc na akýsi bod na stene oproti nemu akoby sa pred ním vznášal nejaký nebeský výjav.

Kňaz sa potom pohol tým istým smerom ako tá žena, a pravdepodobne by nám ušiel kebyže Simone, k môjmu veľkému prekvapeniu, ho rázne nepriviedla naspäť. Pochytilo ju čosi neuveriteľné: zdvorilo pozdravila tohto vizionára a požiadala o spoveď.

Kňaz, stále utápajúci sa vo svojej extáze, naznačil kajúcničke aby šla do spovednice, a sám šiel späť do svojho svätostánku, jemne a bez slova zatvárajúc dvere.

12.      Simonina spoveď a Edmundova omša

Určite si už viete predstaviť tlak v mojich nohaviciach keď som sledoval ako si Simone kľakla pred vitrínou žalostného spovedača. Kým sa spovedala zo svojich hriechov, čakal som, nesmierne netrpezlivý po tom, aby som videl výsledok jej neočakávaného výstrelku. Predpokladal som, že tá odporná nábožná kreatúra v spovednici vzplanie, vrhne sa na to bezbožné dievča, a zbičuje ju. Už som bol dokonca pripravený udrieť toho fantóma zozadu a uštedriť mu pár kopancov: ale nič také sa nestalo: spovednica ostala zatvorená, Simone sa stále spovedala a spovedala cez malé, zamrežované okienko, a to bolo všetko.

Vymieňal som si ostré, zvedavé pohľady so Sirom Edmundom keď veci začínali byť jasnejšie: Simone si pomaly začala škrabať svoje stehno, rozťahovať svoje nohy, nechávajúc jednu nohu na modlitebnej podložke, druhú nohu zdvihnutú na dlážke, a čoraz viac a viac odhaľovala zo svojich nôh, kým stále niečo mrmlala kňazovi. Z času na čas sa dokonca zdalo, že masturbuje:

Pomaličky som sa prikradol bližšie a snažil som sa zbadať, čo sa tam deje: Simone skutočne masturbovala, a jej ľavá tvár bola opretá o mreže pri kňazovej hlave, jej nohy boli napnuté, jej stehná roztiahnuté, jej prsty sa zabárali hlboko pod prales jej ochlpenia: nedokázal som sa jej dotknúť, a zízal som na chvíľu na jej piču. V tej chvíli som vzdialene počul ako hovorí:

„Otče, ešte stále som nepriznala ten najhorší zo všetkých hriechov.“

Pár sekúnd ticha.

„Najhorší zo všetkých hriechov je ten, že sa tu ukájam, kým s vami hovorím.“

Ďalšie sekundy akéhosi šeptania, a nakoniec veľmi hlasné a jasné:

„Ak mi neveríte, môžem vám to ukázať!“

A vskutku, Simone vstala a roztiahla stehná pred zamrežovaným oknom kým sa ukájala rýchlou, istou rukou.

„No dobre, ty kňaz,“ nariekala Simone, trieskajúc rukou o steny spovednice, „čo tam robíš v tej svojej búde? Tiež si honíš?“

Ale kňaz neodpovedal.

„Tak ja sa na teba idem pozrieť.“

A Simone vyvalila dvere.

Vo vnútri ten vizionár, stojac so sklonenou hlavou, si utieral potom presiaknuté obočie. Dievča sa zmocnilo jeho kokota pod sutanou: on nepohol ani brvou. Vysunula špinavú čiernu suknicu aby mohutný kokot mohol vykĺznuť von, ružový a napnutý: vše, čo spravil bolo, že sa hodil dozadu s grimasou, a zasyčanie mu uniklo cez stisknuté zuby, ale nebránil sa pred Simone, ktorá si strčila jeho monštrum do úst a silne a dlho sa k nemu prisávala.

Sir Edmund a ja sme ostali nehybní v našom úžase. Čo sa týkalo mňa, bol som očarený celkovým nadšením, a nevedel som čo viac robiť, keď záhadný Angličan rezolútne nakráčal do spovednice a, hneď ako odstrčil Simone nabok tak jemne, ako len mohol, vytiahol toho červa z jeho diery za zápästia, a brutálne ho zahodil k mojim nohám: chlípny kňaz tam ležal ako mŕtvola, nevydávajúc jediný ston. Svižne sme ho preniesli do modlitebne.

Jeho rázporok bol rozopnutý, jeho kokot sa hompáľal sem a tam, jeho tvár bola sinavá a presiaknutá potom, nebránil sa, ale zhlboka dýchal: posadili sme ho do veľkého dreveného kresla s vyrytými dekoráciami.

„Seňori,“ ten naničhodník zafňukal, „musíte si myslieť, že som pokrytec.“

„Nie,“ povedal Sir Edmund s bezpodmienečnou intonáciou.

Simone sa spýtala: „Ako sa voláš?“

„Don Aminado,“ odpovedal.

Simone vyfackala tú pánbožkársku sviňu, čo ho ešte len viac vzpružilo. Strhali sme z neho všetky šaty, a Simone sa zohla a vyšťala sa na ne ako kurva. Potom honila a fajčila tú sviňu kým ja som močil do jeho nozdier. Konečne, ako koruna všetkej tejto radosti, som začal jebať Simone do riti kým ona násilne lízala jeho kokot.

Medzitým Sir Edmund, rozjímajúc sa nad scénou ktorú mal pred sebou s jeho typickou kamennou tvárou, opatrne prezeral miestnosť do ktorej sme sa ukryli. Zbadal drobný kľúč ovísajúci z kľučky na drevorezbe.

„Načo je tento kľúč?“ spýtal sa Dona Aminada.

Z výrazu hrôzy na kňazovej tvári, Sir Edmund si uvedomil, že je to kľúč od svätostánku.

Angličan sa o chvíľu vrátil, nesúc cibórium zo zavinutého zlata, dekorovaného kvantom anjelov nahých sťa Amor. Prekliaty Don Aminado vyvalil oči na túto nádobu posvätených hostií na podlahe, a jeho nádherne imbecilná tvár, už teraz skrivená pretože Simone ho ukájala jeho kokot svojimi zubami a jazykom, teraz celkom syčal a fučal.

Potom ako zabarikádoval dvere, Sir Edmund presnoril skrine až kým konečne nenašiel obrovskú čašu, pri ktorej nás vyzval aby sme na chvíľu dali tomu chudákovi pokoj.

„Pozri,“ vysvetľoval Simone, „tu je hostia eucharistie v cibóriu, a tu čaša do ktorej vlievajú biele víno.“

„Páchnu ako semeno,“ povedala Simone, privoniavajúc k nekvaseným oblátkam.

„Presne tak,“ pokračoval Sir Edmund. „Hostia, ako vidíš, nie je nič iné ako Kristov spermat v podobe malých chlebíčkov. A čo sa týka vína ktoré sa dáva do čaše, tak cirkevníci tvrdia, že je to krv Kristova, ale očividne sa mýlia. Ak by si naozaj mysleli, že je to krv, tak by použili červené víno, ale keďže používajú iba biele víno, demonštrujú, že v hĺbke svojich sŕdc si sú vedomí toho, že je to moč.“

Jasnosť tejto logiky bola tak presvedčivá, že ani Simone, ani ja sme už nepotrebovali žiadne ďalšie vysvetlenie. Ona, držiaca čašu a ja cibórium, sme nakráčali k Donovi Aminadovi, ktorý stále sedel vo svojom kresle, mdlo sa chvejúc slabou triaškou po celom tele.

Simone začala vrážaním podstavca čaše o lebku kňaza, čo ním otriaslo a celkom ho omráčilo. Potom ho opäť začala fajčiť, čo prebudilo jeho neslávne chrapotanie. Po tom, čo sme prebrali jeho zmysli k zúrivosti s mojom a Edmundovou pomocou, ona ním prudko zatriasla.

„To nie je všetko,“ povedala hlasom ktorý nepripúšťal žiadne námietky. „Je čas vyšťať sa.“

Opäť mu vrazila do tváre čašou, ale v tej istej chvíli sa pred ním celkom obnažila kým ja som ju prstoval.

Pohľad Sira Edmunda, fixovaný na omámené oči mladého kňaza, bol tak panovačný, že ten sa neodvážil na nijaký odpor: Don Aminado sa hlasne močil do čaše, ktorú Simone držala pod jeho kokotom.

„A teraz pi!“ prikázal Sir Edmund.

Omámený chudák vypil svoju vyhriatu špinavú extázu na jeden dlhý, nenásytný dúšok. Simone ho znova fajčila a honila, kým on zatiaľ kloktal svoj moč zúfalo, a zabávala sa na tom. S dementným výrazom na tvári hodil posvätnú čašu o múr. Štyri robustné ruky ho nadvihli a, so stehnami roztiahnutými, s telom napnutým, kým pišťal sťa sviňa pred zabíjačkou, rozosial svoje semeno na hostie v cibóriu, ktoré Simone držala pred ním kým mu ho honila.

13.      Nohy muchy

Pustili sme to prasa a on sa strieskal na zem. Sir Edmund, Simone a ja sme boli chladne oživení tým istým cieľom, spoločne s neskutočnou ľahkosťou a zaujatosťou. Kňaz tam ležal s ochabnutým kokotom, jeho zuby sa zabárali do dlážky v hneve a zahanbení. Teraz, keď jeho gule boli vysiate, jeho hrozné činy sa zjavili pred jeho očami vo svojej plnej strašnosti. Počuteľne zasipel:

„Ó, nebohé oplátky...“

A bľabotal iné nerozoznateľné poľutovania nad svojou existenciou.

Sir Edmund ho drgol svojou nohou: to monštrum sa prevrátilo a stiahlo sa, revúc s tak smiešnym hnevom, že my všetci sme sa na ňom schuti zasmiali.

„Postav sa na nohy,“ Sir Edmund mu prikázal, „Ideš pojebať toto dievča.“

„Prekliati...“ Don Aminado sa nám vyhrážal s trasúcim sa hlasom. „Španielska polícia... väzenie... garota...“

„Ale zabudol si, že je to tvoje semeno,“ pripomenul mu Sir Edmund.

Rozzúrená grimasa, chvejúca sa sťa tvár zvieraťa zahnaného do kúta, odpovedala: „Jedna garota aj pre mňa. Ale vy traja... pôjdete prví.“

„Úbohý blázon,“ zaškeril sa Sir Edmund. „Vraj prví! Myslíš si, že ťa necháme čakať tak dlho? Vraj prví!“

Ten imbecil sa tupo zahľadel na Angličana: nesmierne trápny výraz sa uhniezdil na jeho inak krásnej tvári. Čosi ako absurdná radosť mu začala otvárať ústa, prekrížil svoje ruky na svojej nahej hrudi a nakoniec sa nový plameň extázy objavil v jeho očiach. „Mučeníctvo...“ zamrmlal si hlasom ktorý bol náhle mdlý, avšak trhaný ako vzlyk. „Mučeníctvo...“ akási bizarná nádej na očistenie v bolesti sa zmocnila tohto zúfalca, zapaľujúc jeho oči.

„Najskôr ti ale poviem príbeh,“ Sir Edmund mu povedal pokojne. „Vieš, že muži ktorí sú obesení alebo gatovaní majú tak tuhé kokoty vo chvíli keď je ich dych odťatý, že ejakulujú? A ty budeš mať tú česť byť umučený kým budeš jebať toto dievča.“

A keď sa vystrašený kňaz postavil aby sa bránil, Angličan ho brutálne položil na zem, vykĺbiac mu pri tom ruku.

Potom Sir Edmund, prešmykujúc sa pod svoju obeť, mu chytil ruky za jeho chrbtom kým ja som mu zapchal ústa a zviazal jeho nohy opaskom. Angličan, držiaci jeho ruky v smrtiacom stisknutí, tiež chytil kňazove nohy svojimi vlastnými. Kľačiac zozadu, držal som jeho hlavu svojimi stehnami.

„A teraz,“ povedal Sir Edmund Simone, „skroť si tohto malého žrebca.“

Simone sa vyzliekla a čupla si na brucho tohto nebohého mučeníka, jej piča hneď pri jeho ochabnutom kokote.

„Teraz,“ pokračoval Sir Edmund, „Stlač jeho krk, a pritlač rovno pod ohryzkom, silným, zvyšujúcim sa tlakom.“

Simone stlačila, a strašná triaška prebehla telom nášho nemého imbecila, celkom znehybňujúca celé telo, a kokot sa postavil sťa vztýčená vlajka. Vzal som ho do rúk a nemal som vôbec žiadny problém zasunúť ho do Simoninej pošvy, kým ona neustávala v jeho škrtení.

Nesmierne omámené dievča neustávalo v trení jeho kokota dnu a von, sediac na tele ktoré sa chvelo v našom smrteľnom zovretí.

Napokon pritlačila tak silne, že ešte mocnejší kŕč prebehol telom jej obete, a nechala semeno striekať do svojej piče. Teraz sa ho pustila, zrútiac sa dozadu v búrke radosti.

Simone ležala na podlahe, bruchom nahor, jej stehná pokryté semenom mŕtveho muža ktoré vytieklo z jej pošvy. Natiahol som sa aby som ju znásilnil a pojebal na oplátku, ale mohol som ju akurát objať vo svojom náručí a pobozkať ju na ústa, pretože akési zvláštne vnútorné znehybnenie ma zastavilo, zrejme spôsobené mojou láskou k dievčaťu a smrťou tej neopísateľnej príšery. Nikdy predtým som nebol tak spokojný.

Neprestal som ani keď ma Simone začala odtláčať nabok aby si prezrela svoje dielo. Opäť sa posadila na nahú mŕtvolu, prehliadajúc si už fialovú tvár s tým najdetinskejším záujmom, a dokonca aj utrela pot z jeho čela a ohľaduplne odohnala muchu bzučiacu v lúči svetla a nekonečne znova a znova sadajúcu na kňazovu tvár. Z ničoho nič Simone vydala tichý nárek. Stalo sa čosi dosť bizarné a aj celkom záhadné: teraz si ten hmyz sadol na oko mŕtvoly, a naťahoval svoje dlhé nohy na tejto zvláštnej guli. Dievča chytilo hlavu mŕtvoly do rúk a zatriasla ňou, sama sa chvejúc, a potom sa zdalo, že sa ponorila do priepasti mŕtvych spomienok v kňazových očiach.

Zaujímavé bolo, že ani trochu nás netrápilo, čo by sa nám mohlo stať. Predpokladám, že keby nás niekto vyrušil, ja a Sir Edmund by sme mu nedali mnoho času na to, aby šíril o nás zlé zvesti. Ale na tom nezáleží. Simone sa pomaly dostávala zo svojho šialenstva a hľadala ochranu v rukách Sira Edmunda, ktorý stál nehybne, opretý chrbtom o stenu: počuli sme ako mucha bzučí nad mŕtvolou.

„Sir Edmund,“ povedala, obtierajúc si svoje líce jemne o jeho plece, „Chcem, aby ste niečo pre mňa spravili.“

„Spravím hocičo čo budeš chcieť,“ on odpovedal.

Prinútila ma prísť k mŕtvole, potom si kľakla a celkom otvorila oko na ktorá si mucha sadla.

„Vidíš to oko?“ spýtala sa ma.

„No a?“

„Je to vajce,“ dodala vo všetkej svojej jednoduchosti.

„Dobre,“ poháňal som ju, nesmierne rozrušený, „a kam tým mieriš?“

„Chcem sa hrať s týmto okom.“

„Čo tým myslíš?“

„Počúvaj, Sir Edmund,“ konečne sa dostala k veci. „Musíš mi ho hneď a zaraz dať, vytrhni ho, lebo ja ho chcem!“

Sir Edmund mal stále takú istú kamennú tvár ako vždy, ibaže celkom sfialovela. Ani nepohol brvou, ale krv sa narinula do jeho tváre. Vybral si jedny pekné nožnice zo svojej peňaženky, zohol sa, a potom chytro vsunul prsty ľavej ruky do očnej jamky aby ho vybral, kým pravá ruka odstrihávala prekážajúce svalstvo. O chvíľu nám ukázal drobné biele oko na ruke potrieštenej krvou.

Simone uprela pohľad na tú absurdnosť predtým ako si ho konečne vzala do rúk, celkom bez seba, aj tak však bez akéhokoľvek váhania, a okamžite sa začala ukájať hýčkaním svojich stehien a vsúvaním si tohto očividne tekutého objektu. Pohladenie oka o jej kožu bolo tak veľmi, tak nezvyčajne jemné, a tá senzácia bola tak bizarná, že to malo čosi spoločné s hrozným kikiríkaním kohúta.

Simone sa medzitým vsunula klzké oko medzi svoje polky, a po tom čo si ľahla na chrbát a zdvihla svoje nohy a zadok, snažila sa udržať oko tam proste tým, že si svoje polky stiahla. Zrazu však vyskočilo ako jadierko ktoré pri dobrom stisku vyskočí z čerešne, a dopadlo na chudé brucho mŕtvoly, asi palec alebo tak od kokota.

Medzitým som nechal Sira Edmunda vyzliecť ma, aby som sa mohol vrhnúť celkom nahý na skrčené telo dievčaťa: celý môj kokot sa vyparil do jej chlpatej skrýše, a jebal som ju tvrdo kým Sir Edmund sa hral s okom, kotúľal si ho medzi prekrivením našich tiel, na koži našich brúch a hrudí. Na chvíľu bolo oko ukliesnené medzi našimi pupkami.

„Polož mi ho na riť, Sir Edmund,“ Simone zakričala. Sir Edmund s potešením skotúľal oko medzi jej polky.

A celkom nakoniec sa Simone odo mňa odpútala, zmocnila sa oka z rúk vysokého Angličana, a s rozvážnym a rovnovážnym tlakom svojich rúk si ho strčila do svojho smilného tela, pod prales v jej rozkroku. Potom ma zhodila na zem, držiac môj krk pevne v rukách a útočiac svojimi perami tak tvrdo na tie moje, že som ejakuloval bez toho aby som sa jej vôbec dotkol, a moje semeno ostriekalo celý jej rozkrok.

Teraz som vstal a, kým Simone ležala na boku, roztiahol som jej stehná, a zbadal som niečo, o čom som si predstavoval, že som na to celý život čakal asi rovnako, ako gilotína čaká na to, že uzrie krk ktorý má preťať: Cítil som sa akoby moje oči mali vyskočiť z mojej hlavy, tak zhrozené tým, čo videli: v Simoninej zachlpenej vagíne, som uzrel bledomodré oko Marcelly, hľadiace na mňa, oko mojej nevesty, plačúce moč miesto sĺz. Množstvo semena v rozkroku pridalo mojej zasnenej vízií príchuť katastrofické smútku. Držal som stehná od seba kým Simone cikala, a páliaci moč tryskal spod oka na stehná pod ním... Nemohol som inak ako vraziť svoj kokot do Simoninej piče ešte predtým ako domočila, vtláčajúc oko dnu, a utápať sa v tej najnadpozemskejšej rozkoši ako môj žaluď radostne a mocne prirážal o oko, ktoré na konci priepasti jej pošvy nemalo kam predo mnou ujsť.

 

O dve hodiny neskôr, Sir Edmund a ja sme mali na sebe falošné čierne brady, a Simone bola vyfintená v obrovskom, smiešnom čiernom klobúku so žltými kvetmi a dlhým šatami sťa šľachtičná z provincií. Takto prezlečení sme si prenajali auto a opustili Seville. Obrovské príručné kufríky nám dovolil zmeniť naše identity na každom kroku nášho úteku, vďaka čomu sme preľstili policajných vyšetrovateľov. Sir Edmund spozoroval smiešnu duchaplnosť v týchto okolnostiach: tak sme napochodovali do hlavnej ulice malého mesta zvaného Ronda, on a ja sme sa prezliekli za španielskych kňazov, nesúci malé chlpaté pletené klobúky a kňazské plášte, a mužne sme si uťahovali z veľkých cigár: čo sa týka Simone, ktorá kráčala medzi nami v kostýme Sevillskej seminaristky, tá vyzerala ešte anjelskejšie ako hocikedy inokedy. Takto sme mizli a znova sa objavovali po celej Andalúzií, krajine žltej zeme a žltej oblohy, pre moje oči nesmiernej komnaty zaplavenej slnečným svetlom, kde každý deň, ako celkom iný človek, som znova a znova znásilňoval rovnako transformovanú Simone, zvlášť okolo poludnia, na zemi a pod rozpáleným Slnkom, pod krvou podliatymi očami Sira Edmunda.

Na štvrtý deň pri Gibraltári Angličan zaobstaral jachtu, a my sme vyplávali v ústrety ďalším dobrodružstvám s posádkou negrov.

Časť druhá: Pozadie príbehu

Kým som písal toto čiastočne vymyslené dielo, všimol som si niekoľko náhod, a keďže nakoniec nepriamo viedli k tomu, aby som si uvedomil zmysel príbehu, čo som napísal, rád by som vám tieto „náhody“ opísal.

Začal som písať bez toho, aby som mal stanovený nejaký presný cieľ, bol som proste len hnaný túžbou zabudnúť, aspoň na ten čas, keď som písal, na to, čím môžem byť alebo čo môžem robiť v skutočnosti. Preto, spočiatku, som si myslel, že postava rozprávajúca príbeh v prvej osobe nemala so mnou nič spoločné. Potom som si však jedného dňa prezeral americký magazín plný fotografií európskych krajiniek, a zastavil som sa pri dvoch úchvatných obrazoch: Prvý zachytával ulicu istej neznámej dediny, z ktorej pochádzala moja rodina, druhý zas blízke ruiny neďalekého hradu na skale na boku kopca. Okamžite som si spomenul na jednu epizódu zo svojho života, úzko prepojenú s týmito ruinami. V tom čase som mal dvadsaťjeden rokov, a užíval som si voľný letný čas v rodnej dedine, a jeden večer som sa rozhodol, že ešte v tú noc navštívim ruiny, a to som aj spravil v spoločnosti niekoľkých dokonale cudných dievčat a, ako so sprievodcom, aj s mojou matkou. Bol som zamilovaný do jedného z tých dievčat, a ona zdieľala moje pocity, avšak aj tak sme sa nikdy nerozprávali pretože ona verila, že Boh ju povoláva do svojich služieb, a ona mu chcela byť celkom oddaná. Po tom, čo sme kráčali tak hodinu a pol, sme dorazili o desiatej alebo jedenástej v hlbokej noci k hradu. Začali sme sa šplhať po kamenistom kopci s jeho nesmierne romantickým múrom, keď biely a nesmierne žiariaci duch vyletel z pukliny v skalách a zatarasil nám cestu. Bolo to tak nezvyčajné, že jedno dievča a moja mama spolu spadli, kým ostatní začali hrozne kričať od strachu. Ja som cítil náhle zhrozenie, ktoré mi vzalo hlas, a tak mi trvalo pár sekúnd kým som mohol vypľuť pár vyhrážok, ktoré onen fantóm nemohol pochopiť, i keď som bol spočiatku presvedčený o tom, že celé je to len trik. Fantóm odo ušiel v momente kedy ma zbadal približovať sa k nemu, a nespustil som ho z očí až kým som nerozpoznal svojho staršieho brata, ktorý sa bol s ďalším chlapcom. Obaja mali cez seba prehodenú plachtu, s ktorou nás dokázali vystrašiť tak, že pod ňu k sebe schovali acetylénový lampáš.

V deň keď som našiel onú fotografiu v magazíne som práve dokončil scénu s plachtou v príbehu, a uvedomil som si, že som stále videl tú plachtu po svojej ľavej ruke, a uvedomil som si, že je to dokonalá náhoda obrazov spojených s analogickými prevratmi. Skutočne, málokedy som ostal taký otupený ako po zjavení sa tohto falošného fantóma.

Bol som nesmierne ohromený po tom ako som sa dozvedel, že som túto perfektne obscénnu scénou nahradil víziou zdanlivo prostú od sexuálneho podtextu. Avšak stále ma to najväčšie ohromenie ešte len čakalo.

Už som mal premyslené všetky detaily scény v Sevillskom kostole, obzvlášť tie súvisiace s rezaním kňazovej tváre a vybratím jeho oka, keď, zrazu si uvedomujúc príbuznosť príbehu a môjho vlastného života, a zabával som sa na opise tragického bíčieho zápasu ktorého som v skutočnosti bol svedkom. Neuvedomil som si spojitosť medzi týmito dvoma scénami až kým som nedokončil podrobný opis smrteľného zranenia Manuela Granera (skutočnej osoby), zasiahnutého rohmi býka: v momente opisu jeho smrti ma to všetko dostihlo. Vyňatie kňazovho oka nebol nápad ktorý ku mne prišiel len tak, ako som si sprvu namýšľal. Ja som len preniesol na inú osobu obraz, ktorá tiež viedla rovnako skutočný život. To, že som písal o vyňatí oka kňaza, som robil len preto, lebo som videl ako roh býka vytrhol oko matadora. Takže tieto dve, pre mňa najznepokojivejšie obrazy sa vždy vynárali z najtemnejšej komnaty mojej pamäte – ledva sa odlišujúc jeden od druhého – ako náhle som sa začal oddávať svojim smilným snom.

Neuvedomil som si to však skôr (práve som dokončil opis bitky v aréne roku 1922) než ako som navštívil jedného svojho priateľa, ktorý je doktor. Prečítal som mu túto scénu, ale nebola v tej istej podobe v akej je teraz. Keďže som nikdy nevidel vyrezané gule býka, predpokladal som že boli akejsi svetločervenej farby, rovnakej akú má stoporený kokot zvieraťa, a tak som ich aj zobrazil v prvom náčrte. Celý Príbeh Oka sa točil v mojej mysli okolo dvoch prastarých a prepojených úchyliek, okolo vajec a očí, a sprvu som si myslel, že gule býka stoja mimo týchto dvoch okruhov. Keď som mu scénu dočítal, môj priateľ mi vytkol, že nemám vôbec žiadnu predstavu o tom, ako žľazy o ktorých som písal v skutočnosti vyzerajú, a promptne mi nahlas prečítal detailný opis z knihy anatómie. Tak som zistil, že ľudské aj zvieracie semenníky sú vajcovitého tvaru a vyzerajú podobne ako očná guľa.

Takto som si uvedomil nezvyčajné spojitosti v tajomných hlbinách môjho podvedomia, kde isté obrazy splývali do jedného, každodenne bežné s celkom zvrátenými či odpornými, a uvedomil som si rozbúrené more na ktorom pláva loď vedomia, neschopná čeliť mu bez občasných výbuchov či úchyliek na svojej palube.

Keď som však zlomil tento bod vo svojom vedomí či, ak chcete, obľúbené miesto mojich sexuálnych deviácií, veľmi rýchlo sa mi ďalšie spomienky pripojili, aby dotvorili zvrátenú mozaiku.

Keď som sa narodil, môj otec trpel kompletnou paralýzou, a už bol slepý v čase keď ma splodil: nie dlho po mojom narodení ho jeho strašná choroba pripútala k vozíku. Na rozdiel od väčšiny chlapčenských bábätiek, ktoré sú zaľúbené do svojich matiek, ja som sa zamiloval do svojho otca. Samozrejme to muselo byť spojené s jeho ochrnutím a slepotou. Nedokázal ísť na záchod a vymočiť sa ako väčšina ľudí, miesto toho to robil do malej nádoby ktorú mal pripojenú k svojmu vozíku, a keďže musel močiť veľmi často, bez nijakej hanby to spravil aj rovno predo mnou, prikryjúc sa handrou, ktorú, vďaka svojej slepote, často položil nakrivo. Najpodivnejšia vec však zrejme bolo to, ako sa tváril keď močil. Keďže nič nevidel, jeho oči sa väčšinou pozerali hore do prázdna, pohybujúc sa pod viečkami, a to obzvlášť intenzívne keď močil. Navyše on mal priam obrovské, neustále kamsi zízajúce oči, ktoré lemovali orlí nos, a tie oči takmer celkom zbeleli keď močil, s celkom omamným výrazom sebaopustenia a úchylnosti vo svete, ktorý videl len on, a ktorý v ňom prebúdzal jeho zatrpknutý a neprítomný smiech (rád by som spomenul celkom všetko, napríklad nepravidelnú povahu slepcovho osamelého smiechu, a tak ďalej). V každom prípade výraz tých takmer celkom bielych očí mi pripomínal obrazy vajec, čo vysvetľuje takmer pravidelný výskyt moču takmer vždy, keď sa oči alebo vajcia objavia v príbehu.

Po tom, čo som spozoroval príbuzenstvo medzi týmito dvoma vzdialenými predmetmi, som veľmi rýchlo objavil príbuzenstvo medzi povahou svojho príbehu a istou faktickou udalosťou.

Mal som asi štrnásť keď môj cit k otcovi sa premenil na hlbokú a nevedomú nenávisť. Začal som si užívať jeho výkriky okamžitej bolesti spôsobenej vysychaním miechy, ktorá sa považuje za jednu z najväčších bolestí, akú môže človek prežívať. Navyše špinavý, smrdiaci stav do ktorého skĺzol po tom čo bol už celkom oslabený (napríklad neraz sa posral do gatí) bol pre mňa práve tak neprijateľný, ako sa zrejme domnievate. Potom som si zas len posilnil svoj postoj a názor, ktoré boli radikálne proti tejto nesmierne otravnej kreatúre.

Jednu noc nás, teda moju matku a mňa, prebudili zápalisté slová ktoré ten syfilitik doslova zavíjal vo svojej izbe. Náhle sa zbláznil. Šiel som pre doktora, ktorý prišiel okamžite. Môj otec si nekonečne a neustále predstavoval tie najneslýchanejšie a vo všeobecnosti najradostnejšie udalosti. Doktor sa stiahol do vedľajšej miestnosti spolu s mojou matkou kým ja som ostal s bláznom, keď on zrazu zahučal krikľavým hlasom: „Doktor, dajte mi vedieť až došukáte moju ženu!“ Pre mňa tá náhlosť, ktorá v sekunde rozbila demoralizujúce účinky prísnej výchovy, ma nechala s akýmsi vyrovnaným záväzkom, nevedomým a nechceným: nevyhnutnosť nájdenia ekvivalenta k tej vete v každej situácií do ktorej som sa dostal, ako sa ľahko dočítate v Príbehu Oka.

Aby som ukončil túto promenádu mojich úchyliek, musím dodať poslednú spojitosť ktorá sa týka Marcelle. Je zo všetkých tou najrozrušujúcejšou, a uvedomil som si ju až keď som dielo dopísal.

Je nemožné povedať, že Marcelle je postava prakticky identická s mojou matkou. Takéto vyhlásenie by bolo ak nie celkom nepravdivé, tak aspoň nesmierne zveličené, keďže Marcelle je tiež štrnásťročné dievča ktoré kedysi sedelo oproti mne po štvrť hodinu v Cafè des Deux Magots v Paríži. Ešte by som rád dopísal pár spomienok ktoré sa ma práve vyjavili, a iste súvisia s príbehom.

Po náhlom stratení zmyslov môjho otca moja matka, ktorá sa mu na konci dlhej, násilnej scény poddala rovno predo mnou, stratila rozum tiež. Niekoľko mesiacov zotrvala v mánio-depresívnom šialenstve (melanchólií). Absurdné myšlienky zatratenia a skazy ktoré sa zmocnili jej mysle ma iritovali, pretože som bol nútení na ňu neustále dozerať. Bola v tak zlom stave, že jednu noc som odstránil veľký svietnik zo svojej izby: bál som sa, že by ma mohla zabiť kým by som spal. Na oplátku vždy keď som stratil trpezlivosť, neostýchal som sa vraziť jej, násilne jej držať ruky za chrbtom a snažiť sa tak dostať ju k zmyslom.

Jedného dňa moja mam zmizla kým som sa k nej otočil chrbtom: pátrali sme po nej veľmi dlho, aby sme ju napokon našli obesenú v podkroví. Ostatným sa však podarilo ju oživiť.

O niečo neskôr zmizla zas, teraz v noci, ja sám som sa vydal ju hľadať popri riečke, či sa nepokúsila utopiť sa. Bežiac bez zastavenia, cez temnotu, cez močariny, napokon som ju našiel: bola namočená až kolená, a na jej sukni bolo vidieť prúd moču stekajúci po potočnej vody: von však vyšla sama, a ľadová voda v zime aj tak nebola veľmi hlboká.

Takéto spomienky mi nikdy nechýbajú, lebo už dávno pre mňa stratili svoj citový význam. Nebolo iného spôsobu pre mňa ako ich obnoviť, ako tým, že ich zmením na nerozoznanie pre prvý pohľad svojich očí, len preto lebo počas tej deformácie nadobudli tie najsmilnejšie významy.

Osnova zamýšľaného pokračovania Príbehu Oka

Po viac než pätnástich rokoch smilstva nestále sa stupňujúceho vo zvrátenosti, Simone skončila vo väzenskom tábore, kde ju mučili: ale omylom. Opisy mučenia, sĺz, imbecility nešťastia, Simone na prahu konverzie, varovaná vyziabnutou ženou, jednou z mnohých veriacich patriacich pod Sevillskú cirkev. Teraz má tridsaťpäť rokov. Bola krásna keď sa dostala do táboru, ale zostarla veľmi rýchlo, nezvratne. Prekrásna scéna so ženskou mučiteľkou a jej obeťou, obeť a Simone sú ubité k smrti, Simone unikne pokušeniu. Umrie s tým, že si myslí, že sa miluje, ale v čistote (cudnosti) a imbecilite smrti: horúčka a agónia ju zmenili. Mučiteľka udrie zas, rovnako silným úderom, stratená vo víri agónie. Nie je to len erotická radosť, je to omnoho viac. Ale bez výsledku. Nie je to ani masochistické, a, skutočne, toto nadšenie je nepredstaviteľné: presahuje všetko. Avšak jeho základom je samota a odriekanie.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář