Jdi na obsah Jdi na menu
 


Lord Auch - Histoire de l'oeil 1

 

Lord Dohajzlu (Georges Bataille) - Príbeh oka (1928)

Časť prvá: Príbeh

1.      Mačacie oko

Vyrástol som viac-menej sám, a pokiaľ sa pamätám, mal som strach zo všetkého sexuálneho. Mal som takmer šestnásť keď som stretol Simone, dievča v mojom veku, na pláži v X. Naše rodiny boli vzdialenými príbuznými, takže veľmi rýchlo sme sa zblížili. Tri dni po našom prvom stretnutí, Simone a ja sme ostali sami v jej vile. Mala na sebe čiernu zásteru s odmeraným bielym golierom. Uvedomil som si, že zdieľala moju túžbu vidieť ju bez zástery, a cítil som sa v ten deň ešte roztúženejšie, nakoľko som dúfal, že bude pod ňou celkom nahá.

Mala čierne pančuchy zahaľujúce ju po kolená, ale nedovidel som na jej piču (toto slovo, ktoré som vždy používal pri Simone, je, podľa môjho názoru, zďaleka to najmilšie pomenovanie vagíny). Náhle ma napadlo, že ak zľahka nadvihnem jej zásteru zozadu, mohol by som uzrieť jej intímne partie.

V rohu chodby bol tanier s mliekom pre mačku. „Mlieko je pre kundičku, nie je tak?“ povedala Simone. „Chceš, aby som si sadla na tanier?“

Bol to nesmierne teplý deň. Simone položila tanier na malú lavicu, otočila sa ku mne, a, s očami vycapenými na mňa, si sadla do taniera bez toho aby som videl jej rozpálené polky pod sukňou ponárať sa do chladného mlieka. Krv sa mi narinula do hlavy, a postával som pred ňou chvíľu, nehybný a chvejúci sa, keď zbadala môj stoporený kokot nadúvajúci sa v mojich nohaviciach. Potom som si ľahol k jej nohám kým sa práve nepozerala a vtedy som prvýkrát uzrel jej ružové a zatienené partie schladzovať sa v bielom mlieku. Ostali sme nehybní, obaja premožení rovnakým, nesmiernym údivom...

Zrazu vstala, videl som ako mlieko steká po jej stehnách na jej pančuchy. Utierala sa vreckovkou a zastala si nad mojou hlavou s jednou nohou vyloženou na malej lavičke, a ja som si rázne dráždil kokot cez nohavice kým som sa zaľúbene zvíjal na podlahe. Orgazmus sme dosiahli takmer v tej istej chvíli bez toho, aby sme sa jeden druhého čo i len dotkli. Keď však prišla jej matka, ja som sedel na nízkom kresle, a využil som príležitosť keď sa dievča nežne privinulo k svojej matke: nadvihol som jej zásteru, nebadane, a vsunul som ruku pod jej piču medzi rozohnenými stehnami.

Trielil som domov, dychtiac po tom, aby som mohol znova masturbovať. Na druhý deň som mal také kruhy pod očami, že Simone, pozerajúc sa na mňa chvíľu, si oprela hlavu o moje rameno a povedala mi úprimne: „Nechcem, aby si si ešte niekedy honil bezo mňa.“

Tak sa začala láska medzi tým dievčaťom a mnou, a bola tak intímna a tak intenzívna, že sme ťažko nechali prejsť týždeň bez toho, aby sme sa nestretli. Dokonca sme sa o nej nikdy nerozprávali. Uvedomil som si, že pocity, ktoré sa jej pri mne zmocnili boli tie isté pocity, ktoré sa pri nej zmocnili aj mňa, ale proste sa mi zdalo ťažké dať to najavo. Pamätám si, ako jedného dňa, keď sme uháňali v aute najvyššou rýchlosťou, sme vrazili do cyklistu, evidentne veľmi mladého a veľmi pekného dievčaťa. Jej hlava bola kolesami takmer celkom odtrhnutá. Dlhý čas sme potom parkovali o niekoľko metrov ďalej bez toho aby sme vystúpili, celkom pohltení pohľadom na mŕtvolu. Strach a zúfalstvo z takého množstva zakrvaveného mäsa, čiastočne čosi hnusné, a čiastočne čosi veľmi nádherné, sa mohlo rovnať s naším zvyčajným údivom, keď sme sa videli navzájom. Simone bola vysoká a krásna. Zvyčajne sa chovala veľmi prirodzene: v jej očiach ani v jej hlase nebývalo nič srdcervúce. Jej zmysli však teraz tak otvorene dychtili po náhlom prevrate, pretože práve jej ukazovali priamy pohľad na veci hlboko späté s vytesnenou sexualitou, ako krv, udusenie, náhly teror, zločin: veci ktoré rozhodne ničia ľudského ducha a čestnosť. Prvýkrát som ju videl nemú a v absolútnom kŕči (ktorý som zdieľal) v deň, keď si sadla do taniera s mliekom. Pravda, len sme si vymenili udivené pohľady v rovnaké momenty. Nikdy sme sa však neupokojili alebo sme nehrali okrem krátkych, uvoľnených minút po orgazme.

Mal by som však spomenúť, že sme dlho čakali na prvý skutočný pohlavný styk. Skôr sme nezanedbali žiadnu príležitosť vykonať nezvyčajné akty. Nechýbala nám zdržanlivosť – skôr naopak – ale čosi nás urgentne navádzalo aby sme krížili zdržanlivosť s najbláznivejšou odvahou tak, ako to bolo len možné. Znova mi pripomenula, že si neželá, aby som si ešte niekedy honil bez nej keď sme sa stretli na vrcholku hory, vo chvíli keď stiahla moje nohavice a vystrela ma na zemi. Vyhrnula si oblečenie, sadla si na moje brucho chrbtom k mojej tvári, a uvoľnila sa, kým som vnáral svoj prst, zvlhčený mojím mladým semenom, do jej piče. Potom si ľahla, s hlavou pod mojím kokotom medzi mojimi nohami, a dvíhajúc svoju piču do vzduchu oprela sa o mňa, kým ja som zdvihol hlavu k jej piči: jej kolená si našli oporu na mojich pleciach.

„Nedocikal by si na moju piču?“ spýtala sa.

„Docikal,“ odpovedal som, „ale ak budeš takto, dostaneš to aj na oblečenie a na tvár.“

„No a čo,“ povedala. Spravil som, ako mi kázala, ale nie skôr ako som ju nezaplavil ešte čímsi iným, totiž hustým bielim semenom.

Medzitým sa šírila vôňa mora zmiešaná s vôňou omočených šiat, našich nahých tiel, a semena. Šerilo sa na večer, a my sme zotrvali v tej nezvyčajnej polohe, pokojní a nehybní, a zrazu sme začuli kroky dupajúce na trávu.

„Prosím, nehýb so mnou,“ Simone prosíkala.

Kroky zastali, ale nevidel som, že kto to prišiel. Naše dychy sa zastavili súčasne. Simonin zadok, zdvihnutý do vzduchu, mal ku mne náhlu, všemocnú prosbu, tak dokonalý ako bol: so svojimi dvoma okrúhlymi, rozkošnými polkami a hlbokou škárou medzi nimi, a ani na chvíľu som nepochyboval, že onoho neznámeho muža alebo ženy sa čoskoro zmocní neprekonateľná chuť donekonečna masturbovať, sledujúc takéto pozadie. Znova sa ozvali kroky, teraz rýchlejšie, takmer bežiac, a náhle som mal v zornom poli utekajúce plavovlasé dievča: Marcelle, najkrajšia a najúchvatnejšia z jej kamarátok. Ale boli sme tak silno zviazaní v tej strašnej polohe, že sme nemohli pohnúť ani vláskom, a bola to práve naša nešťastná kamarátka, kto sa náhle zosypal a skotúľal do trávy, vzlykajúc. Až teraz sme sa odtrhli z nášho extravagantného objatia a prihrnuli sme sa k opustenému telu. Simone vykasala jej sukňu, roztrhla jej nohavičky, a ako opitá mi ukázala novú piču, práve tak rozkošnú a krásnu, ako bola tá jej: lízal som ju zúrivo, zároveň prstujúc Simone, ktorej nohy boli okolo bokov tejto zvláštnej Marcelle, ktorá už teraz nič neschovávala okrem svojich vzlykov.

„Marcelle,“ ozval som sa, „prosím, neplač. Chcem, aby si ma pobozkala na ústa...“

Simone, medzičasom, odhrnula jej roztomilé, hladké vlasy, pokrývajúc jej telo bozkami.

Na oblohe sa začalo blýskať, a, kým padala noc, obrovské kvapky vody sa začali rinúť zhora, prinášajúc odmenu po suchosti tropického, nedýchateľného dňa. More hlasne burácalo, prekričané však dlhými revmi hromu, kým blesky, jasné ako deň, prudko odhaľovali dve roztúžené piče a teraz už tiché dievčatá. Brutálne šialenstvo lomcovalo troma telami. Dve mladé ústa sa bili o môj zadok, moje gule, môj kokot, kým ja som stále odstrkoval dievčenské nohy pokryté slinami a semenom, rozťahujúc ich ako keby som sa pasoval so stiskom monštier, avšak to monštrum nebolo nič iné ako hrubé násilnosti mojich pohybov. Teplý dážď sa konečne lial sťa vodopád na naše celkom odhalené telá. Obrovské výbuchy hromu nás strašili, roznecovali nás hnev, bičovali vpred náš nárek hnevu, a každý záblesk bol sprevádzaný vytúženým pohľadom na naše pohlavné orgány. Simone našla kaluž blata, a mazala v nej divoko: honila si s hlinou, masturbovala kruto, bičovaná dažďom, moja hlava bola uzamknutá medzi jej zeminou pokrytými nohami, kým jej tvár sa prevaľovala v bahne, kde brutálne tĺkla Marcellininu piču, s jednou rukou okolo Marcellininých bokov, zápästím šklbúca stehno, odsúvajúc ho tak nabok.

2.      Starožitná skriňa

Bolo to v tom čase, keď si Simone vybudovala mániu na rozbíjaní vajec svojím pozadím. Postavila sa na hlavu na kresle v salóne, chrbtom k chrbtu kresla, s nohami ohnutými ku mne, kým ja som si honil s úmyslom vysemeniť sa na jej tvár. Potom som zvykol položiť slepačie vajce rovno do diery v jej zadku, a ona sa zabávala na vlastnej zručnosti keď ním pohybovala v tej hlbokej priepasti medzi svojimi  polkami. V momente, keď moje semeno vystreklo a stieklo jej do očí, jej polky sa stiahli, rozbíjajúc vajce, a vždy dosiahla orgazmus keď som si lačne vnoril tvár do bordelu vytekajúceho z jej zadku.

Netrvalo dlho, samozrejme, kým nás jej matka, ktorá mohla kedykoľvek vkročiť do salónu vo vile, nenachytala v takejto nezvyčajnej chvíli. Keď nás však táto slušná žena prekvapila prvýkrát, bola pokojná, a napriek tomu, že vždy viedla vzorný život, teraz na nás zízala bez slov, tak sme si ju dlho ani nevšimli. Až keď sme boli hotoví a snažili sme sa upratať neporiadok, zbadali sme ako stojí vo dverách.

„Tvár sa, že tam nikto nie je,“ povedala mi Simone, a začala si utierať pozadie.

A vskutku, bezstarostne sme sa prechádzali po miestnosti akoby tá žena nebola viac ako len obraz na stene.

Avšak o niekoľko dní neskôr keď Simone robila so mnou gymnastiku na trámoch v garáži, vyšťala sa na svoju matku, ktorá mala tú smolu, že zastala rovno pod ňou bez toho, aby ju zbadala. Smutná vdova sa odstúpila prúdu moču a zízala na nás s tak nešťastnými očami a zúfalým výrazom, že Simone sa zvajcovala: to, v našom slangu, znamenalo, že sa tak divoko rozosmiala, že rozbila všetky štyri vajcia ktoré práve mala v konečníku, a ukázala mi svoju piču, kým ja som masturbovala šialene, pozerajúc sa na to všetko predo mnou.

Viac než týždeň uplynul bez toho, aby sme videli našu Marcelle, keď sme ju zrazu stretli na ulici. Plavovlasé dievča, bojazlivé a naivne pobožné, sa začervenalo tak veľmi keď nás uvidelo, že Simone ju objala s nezvyčajnou láskyplnosťou.

„Prosím odpusť, Marcelle,“ zamrmlala. „To, čo sa stalo v ten deň bolo absurdné, ale to neznamená, že teraz nemôžeme byť kamarátky. Sľubujem, že už na teba nikdy nepoložím ruku.“

Marcelle, ktorá mala až neobvyklý nedostatok sily vôle, súhlasila, že sa k nám pripojí na čaj s niekoľkými ďalšími kamarátmi u nás vo vile. Avšak miesto čaju sme napokon pili množstvo vychladeného sektu.

Pohľad na červenajúcu sa Marcelle nás vždy celkom dostal. So Simone sme sa vyrozumeli, že odteraz nám nič nezabráni v dosiahnutí našich cieľov. Okrem Marcelle tam boli ešte tri ďalšie veľmi pekné dievčatá a dvaja chlapci. Najstarší z našej osmičky snáď ešte nemal ani sedemnásť, a náš nápoj sa neminul účinkom: ale okrem mňa a Simone nik nebol tak roznietení ako sme chceli. Gramofón nás zachránil v našej tiesni. Simone, tancujúca zdivený Charleston celkom sama, pred každým ukázala svoje nohy a svoju piču, a keď sme poprosili ostatné dievčatá aby si zatancovali rovnaké sólo, boli v dosť dobrej nálade na to, aby sa nenechali presviedčať. Mali síce nohavičky na sebe, ale tie nohavičky zahaľovali piče len veľmi biedne. Iba Marcelle, opitá a mĺkva, odmietla tancovať.

Konečne Simone, tváriac sa, že je na mol opitá, sa rozvalila na obrus, a naprávajúc ho, spravila z neho improvizovanú posteľ.

„Stavím sa,“ vravela, „že sa dokážem vycikať na obrus, tu, pred každým.“

Bol to v podstate absurdný večierok plný búrlivých a chválenkárskych výrastkov. Jeden z chlapcov hneď prijal jej výzvu, s tým, že víťaz zvolí trest pre porazeného... Prirodzene, Simone neváhala ani chvíľku, a obrus celkom nasiakol jej močom. Ale tento dych vyrážajúci čin ostatných očividne vyplašil, a tí mladí hlupáci začali lapať po dychu.

„Keďže víťaz volí trest,“ povedala Simone porazenému, „Ja ti teraz stiahnem pred všetkými nohavice.“

To sa aj bez zaváhania stalo. Keď jeho nohavice boli dole, tak už rovnako odstránené bolo aj tričko (aby nevyzeral smiešne). Ale aj tak nič vážne sa zatiaľ nestalo: Simone trošku pomáhala svojmu mladému kamarátovi, ktorý bol zmätený, opitý a už aj nahý. Aj tak jediné na čo sme mysleli bola Marcelle, ktorá ma už teraz hodnú chvíľu žobronila o to, aby som ju nechal ísť preč.

„Sľúbili sme ti, že sa ťa ani nedotkneme, Marcelle. Prečo teda chceš odísť?“

„Proste lebo,“ odpovedala tvrdohlavo, kým sa jej pomaly zmocňoval prudký hnev.

Zrazu, k zdeseniu každého, Simone spadla na podlahu. Kŕč ňou triasol stále silnejšie a silnejšie, jej šaty boli rozhádzané, jej zadok sa zapichol do vzduchu, ako keby mala epileptický záchvat. Ale kým sa váľala pri nohách chlapca ktorého vyzliekla, mrmlala takmer súvisle:

„Vyšti sa na mňa... Vyšti sa na moju piču...“ opakovala, s akými smädom.

Marcelle zízala na tento výjav: znova sa začervenala, tak veľmi že jej tvár bola až krvavo-červená. Potom mi však povedala, bez toho aby sa na mňa pozrela, že si chce dať dolu šaty. Polovicu som strhol, a hneď na to jej prišlo na rad jej spodné prádlo. Ostali na nej len pančuchy a podväzky, a po tom, čo som jej chvíľu prstoval piču a bozkával ju na ústa, vykĺzla mi a utiekla cez izbu k veľkej, starožitnej skrini, do ktorej sa zatvorila po tom, ako zašepkala niekoľko slov Simone.

Chcela sa sama vyprstovať v skrini a prosila o to, aby sme ju nechali samú.

Mal by som pripomenúť, že všetci sme boli veľmi opití a celkom ohromení tým, čo sa dialo. Nahého chlapca práve fajčilo akési dievča. Simone, stojaca so svojím oblečením vyhrnutým, si trela piču o skriňu, v ktorej dievča masturbovalo, hlásajúc to hlasnými vzdychmi. A z ničoho nič sa čosi neuveriteľné stalo: zvláštny zvuk padania akejsi tekutiny, nasledovaný kvapkami a potom pramienkom pod dverami skrine: nebohá Marcelle sa vycikala v skrini kým masturbovala. Vyrušil ma však výbuch opitého rehotu tých degenerátov, teraz stočených v smilnej mase prevaľujúcich sa tiel, vytŕčajúcich nôh a zadkov, mokrých sukní a semena. Rehot znova a znova vyskakoval sťa nekontrolovateľné čkanie a nedokázal nijako skrotiť kruté jatky kokotov a píč. Ale aj cez to všetko sme počuli Marcelle zarmútene vzlykať osamote v provizórnom pisoári, ktorí sa teraz stal jej väzením.

O polhodinu neskôr, keď som bol už menej opitý, mi došlo, že by som mal vypustiť Marcelle zo skrine: to úbohé dievča, teraz už celkom nahé, bolo v hroznom stave. Chvela sa, priam horúčkovito sa triasla. Keď ma uvidela, na jej tvári som videl chorý, avšak zúrivý strach. Napokon, bol som bledý, potrieštený krvou, moje šaty boli nakrivo. Za mnou sa v neopísateľnom neporiadku rozvaľovali bezočivo odhalené telá. Počas orgií sme rozbili fľaše a črepiny skla sa zaryli do píč dvoch dievčat. Jedna dievka práve zvracala, a my všetci, vidiac to, sme vybuchli smiechom tak veľmi, že sme pomočili seba, naše šaty, kreslo a podlahu. Z výsledného smradu zmesi krvi, semena, moču a zvratkov ma takmer ovalila hrôza, ale neľudský rev vychádzajúci z Marcellinho hrdla bol omnoho strašnejší. Musím však dodať, že Simone doteraz spala v opojení, bruchom nahor, jej ruka stále v jej rozkroku, jej spokojná tvárička sa takmer usmievala.

Marcelle, divoko sa potácajúca po izbe vrčiac a výskajúc, sa na mňa opäť pozrela. Cúvla akoby som bol ohavné strašidlo alebo duch, a zosypala sa v náreku stonov, ktoré boli čoraz neľudskejšie.

Na moje prekvapenie, táto litánia ma prebrala k zmyslom. Nejakí ľudia utekali po schodoch hore, stretnutie s nimi nevyhnuteľné. Ale ani na chvíľu som nepomyslel na útek alebo na zmiernenie tohto škandálu. Naopak, rozhodne som prikráčal k dverám a otvoril ich dokorán. Aký to pohľad, a koľká radosť! Každý si vie predstaviť tie žalospevy zhrozenia, tie zúfalé výkriky, tie zveličené hrozby rodičov ktorí napochodovali do izby! Trestný súd, väzenie, gilotína na nás boli privolávané v zúriacom vreskote a kŕčovitých kliatbach. Naši priatelia taktiež začali zavíjať a stonať v delíriu uslzených výkrikov: zneli akoby ich zapálili ako živé pochodne. Simone jasala spolu so mnou.

A predsa, koľké zverstvo! Zdalo sa, že nič nezdolá tragikomické šialenstvo týchto bláznov, lebo Marcelle, stále nahá, naďalej dávala najavo svoje zhrozenie, a jej nepočúvateľné výkriky bolesti zosobňovali neznesiteľný teror a duševné utrpenie: sledovali sme ako hryzie tvár svojej matky uprostred siete rúk ktoré sa ju márne snažili skrotiť.

Vskutku, po tom čo vtrhli dnu, dokázali aj rodičia prísť o posledné zvyšky rozumu, a nakoniec musela byť zavolaná polícia, a všetci susedia sa stali svedkami tohto nehanebného škandálu.

3.      Marcellin pach

Moji rodičia sa v ten večer neukázali. Nič to ale nemenilo na tom, že sa mi zdalo dosť prezieravé uniknúť pred hnevom hrozného otca, ktorý bol stelesnením senilného katolíckeho generála. Vstúpil som do našej vily cez zadné dvere a potiahol som si malú sumu peňazí. Potom, v presvedčení, že ma budú hľadať všade, len tam nie, som sa si dal sprchu v otcovej kúpeľni. Konečne, keď bolo okolo desať hodín, vyšiel som von do otvorenej krajiny, nechávajúc list na nočnom stolíku mojej matky: „Radím vám neposielať za mnou políciu, lebo mám so sebou zbraň, a prvá guľka bude pre policajta, druhá pre mňa.“

Nikdy som nemal talent na obhajovanie sa, a za týchto okolností som si želal len jedno, a to držať svoju rodinu čo najďalej od tohto všetkého, lebo oni zo všetkého najviac nenávideli škandály. Avšak, píšuc tento list na rozlúčku s tou najväčšou ľahkosťou a nie bez smiechu, napadlo ma, že by to naozaj nebol zlý nápad potiahnuť si aj otcov revolver.

Väčšinu noci som kráčal popri pobreží, avšak nebol som omnoho ďalej od X kvôli kľukatosti brehu. Snažil som sa len upokojiť násilnícky zápal, zahrdúsiť toto spektrálne delírium v ktorom, chtiac-nechtiac, obrazy Simone a Marcelle naberali príšerné tvary. Po troške som zvažoval aj samovraždu, a, držiac revolver v ruke, som sa rozhodol zbaviť sa v mysli všetkých slov ako „nádej“ či „zúfalstvo“, a aj v svojej únave som si uvedomil, že môj život musel mať celý ten čas nejaký zmysel, a ešte stále by mal, ak by v ňom ešte aspoň jedna vec, ktorú by som mohol označiť ako „žiadanú,“ mohla nastať. Napokon som prijal fakt, že moju myseľ až nezvyčajne bláznia dve mená: Simone a Marcelle. Keďže smiať sa nemalo zmysel, mohol som žiť ďalej len s tým, že som spravil fantastický kompromis a prijal kroky, ktoré by spojili môj zmätený osud s tým ich.

Počas dňa som sa vyspal v lese, a za súmraku som šiel k Simoninmu domu: preliezol som múr a zakrádal som sa cez záhradu. V spálni mojej priateľky sa svietilo, a tak som hodil niekoľko kamienkov do okna. O pár sekúnd prišla dole a takmer bez slova sme si to namierili k pláži. Boli sme šťastní z toho, že opäť vidíme jeden druhého. Vonku bola tma, a z času na čas som nadvihol jej sukňu a pohladil jej piču, ale nevzrušilo ma to – skôr naopak. Sadla si a ja som sa vystrel na jej nohách. Po chvíli som pocítil, že už nedokážem zadržať vzlykanie, a skutočne som sa tam rozplakal, a dlho som ronil slzy na piesok.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Simone.

Uštedrila mi hravé kopnutie. Trafila zbraň v mojom vrecku a náhly výstrel nás oboch primäl súčasne vykríknuť. Nezranilo ma to, ale zrazu som bol na nohách, akoby v celkom inom svete. Simone stála predo mnou, bledá od strachu.

V ten večer sme ani nepomysleli na masturbovanie, ale zotrvali sme v nekonečnom objatí, ústa pri ústach, čosi čo sme nikdy predtým nespravili.

Takto som žil niekoľko dní: Simone a ja sme prišli k nej domov niekedy hlboko v noci, kde ja som ostal zamknutý až do nasledujúcej noci. Simone mi nosila jedlo, a jej matka, ktorá nad ňou nemala nijakú autoritu (v deň škandálu išla na prechádzku ako náhle začula výkriky), prijala túto situáciu bez toho, aby sa ju čo i len snažila ututlať. Čo sa týkalo služobníctva, peniaze už nejaký ten čas zabezpečovali ich vernosť k Simone.

V skutočnosti to boli oni, ktorí nám povedali o okolnostiach Marcellinho uväznenia a dokonca aj názov sanatória. Od prvého dňa sme sa stráchali len o Marcelle: jej šialenstvo, osamelosť jej tela, možnosť ako ju dostať, ako jej snáď pomôcť v úteku. Jedného dňa som sa pokúsil znásilniť Simone v jej posteli, ale prudko sa mi vyšmykla.

„Celkom si sa zbláznil, mladý muž,“ nariekala, „tu nie som vzrušená! Mám s tebou súložiť v posteli, ako dáka žena v domácnosti, ako nejaká matka? Ja to spravím len s Marcelle!“

„O čom to rozprávaš?“ spýtal som sa, sklamane, ale v princípe s ňou súhlasiac.

Vrátila sa ku mne a povedala mi jemným, zasneným hlasom:

„Počuj, už teraz si viem predstaviť, ako sa poští keď nás uvidí... robiť to.“

Pocítil som teplú, okúzľujúcu tekutinu stekať po mojich nohách, a keď sa Simone dokončila, vstal som a na oplátku som pokropil jej telo, k čomu mi ochotne ukázala necudné a oddane stekajúce prúdy po jej koži. Po tom čo som vyšťal zvyšok svojej dávky na jej piču, som o chvíľu semenom pokropil celú jej tvár. Celá zašpinená, uvoľnila sa v oslobodzujúcom šialenstve. Zhlboka sa nadýchla nášho štipľavého a radostného pachu: „Voniaš ako Marcelle,“ radostne sa so mnou podelila o svoje zistenie po silnom vyvrcholení, s nosom pod mojím mokrým zadkom.

Evidentne Simone a aj mňa zavše pochytila náhla túžba skutočne si zašukať. Neverili sme však, že by to bolo možné bez Marcelle, ktorej do kosti sa zabárajúce výkriky sme stále počuli, lebo práve oni boli prepojené s našimi najzvrátenejšími chúťkami. A tak sa náš sexuálny sen pomaly menil na nočnú moru. Marcellin úsmev, jej sviežosť, jej vzlykanie, jej pocity viny pre ktoré sa tak červenala, predstava strhnutia šiat z nej, toho, ako sa jej prekrásnych poliek zmocnia nečestné ruky, nečestné ústa, to tragické delírium ktoré ju prinútilo zavrieť sa v skrini aby sa mohla prstovať v toľkej osamote, že sa z nej nedokázala nepomočiť – všetky tieto veci bičovali naše túžby, nekonečne nás mučili: Simone nemohla zabudnúť na nepredvídaný orgazmus vyvolaný jej vlastnou nehanebnosťou, Marcelliným zavíjaním a nahotou jej dychtiacich stehien, čímsi oveľa mocnejší ako si vôbec kedy vedela predstaviť. Jej piča by sa ku mne neotvorila bez toho, aby Marcellin sa duch, zúriaci, červenajúci sa, šialený, neobjavil k tomu, aby premenil jej nehanebnosť na celkom nespútanú a neovládateľnú, sťa svätokrádež ktorá by bola pomstou za všetko strašné a hanebné.

V každom prípade, bažinaté okolie jej piče (nič ho nepripomína lepšie než dni povodní a búrok či dokonca jedovaté plyny z erupcií vulkánu, ktoré sa nikdy neprebudí, práve ako búrka či sopka, bez toho aby nespôsobilo katastrofu alebo pohromu) – tie srdcervúce oblasti, na ktoré Simone mi, v pokoji zvestujúcom len násilie, dovolila pozerať sa až do bodu zhypnotizovania, neboli pre mňa nič než hlboké, podzemné kráľovstvo Marcelle, ktorá bola mučená vo väzení. Len jednej veci som rozumel: a to ako prudko orgazmus krivil jej tvár kým jej vzlykanie bolo pretínané hroznými výkrikmi.

A Simone už viac nevnímala teplé, husté semeno ktoré vďaka nej vytrysklo z môjho kokota bez toho, aby videla ako zašpiní aj Marcellinine ústa a piču.

„Mohol by si sa jej semeniť do tváre,“ odporučila mi, kým sa prstovala, „až kým ju to neudusí,“ doplnila.

4.      Škvrna na Slnku

Ostatní chlapci a dievčatá nás už nezaujímali. Jediné, na čo sme mysleli, bola Marcelle, a už sme si detinsky predstavovali ako sa obesí, jej tajný pohreb, a iné povinnosti okolo jej odprevadenia. Konečne jeden večer, keď sme získali presné informácie o jej pobyte, sadli sme na bicykle a trielili sme k sanatóriu, kde držali našu priateľku. Za menej ako hodinu sme prebicyklovali dvadsať kilometrov deliacich nás od akéhosi kaštieľa za zamurovaným parkom na izolovanom kopci týčiacom sa nad morom. Zistili sme, že Marcelle je v miestnosti č. 8, ale očividne sme museli vstúpiť do budovy na to aby sme ju našli. Mohli sme len dúfať, že sa nám podarí vliezť cez okno k nej potom čo ju uvidíme cez mreže, ale vôbec sme netušili, ktoré okno spomedzi tridsiatich môže byť jej, keď našu pozornosť zrazu pritiahol zvláštny úkaz. Preliezli sme múr a teraz sme boli v parku, medzi stromami ohýbanými silným vetrom, keď sme zbadali postranné okno otvárať sa a jeden tieň za ním držiaci plachtu, snažiaci sa ju priviazať o mreže. Plachtu si však okamžite vzal plieskajúci vietor, a okno sa zatvorilo skôr ako sme dokázali rozoznať tieň.

Je ťažké predstaviť si vlajúci pleskot tej veľkej bielej plachty chytenej vo víchri. Prehučalo to dokonca aj hnev vetra v stromoch. Vtedy som prvýkrát videl, že Simonou pohlo niečo iné ako jej vlastná chlípnosť: pritúlila sa ku mne s bijúcim srdcom a vyvalila oči na obrovského fantóma zúriaceho v noci akoby Dementia sama vztýčila svoje vlajky na tomto žalostnom zámku.

Ostali sme nehybní, Simone krčiaca sa v mojom napol vyziabnutom náručí, keď z ničoho nič vietor roztrhol mraky, a mesiac, so svojou odhaľujúcou jasnosťou, pokropil náhlym svetlom čosi tak bizarné a trýznivé a pre nás tak náhle, že Simoniným hrdlom trhlo silné vzlyknutie: uprostred plachty nesenej vetrom žiarila veľká mokrá škvrna v priesvitnom mesačnom svetle...

O niekoľko sekúnd neskôr všetko zas ponorili do tmy ďalšie čierne oblaky, ale ani som sa nepohol, dusiac sa, cítiac vietor vo svojich vlasoch, a úboho som plakal, rovnako ako Simone, ktorá sa zrútila do trávy, a prvýkrát sa jej telo chvelo mocnými, detinským vzlykmi. 

Určite to bola naša nešťastná priateľka, o tom niet pochýb, kto otvoril okno, Marcelle, ktorá nám v úzkosti týmto signálom označila mreže, za ktorými ju držali. Evidentne masturbovala v posteli s toľkým zmätením zmyslov, že sa celkom pomočila, a my sme ju videli práve keď chcela vo vetri osušiť mokrú prikrývku.

Čo sa týkalo mňa, rozmýšľal som nad tým čo by sa dalo robiť v takomto parku, s týmto podvodným château de plaisance a jeho odporne zamrežovanými oknami. Prechádzal som sa okolo budovy, nechávajúc Simone zúriacu a roztiahnutú na tráve. Nemal som žiadny presný cieľ, len som sa tam chcel sám nadýchnuť sviežeho vzduchu. Ale potom na opačnej strane kaštieľa som zakopol pri nezamrežovanom okne na prízemí: uistil som sa, že mám zbraň vo vrecku a opatrne som vkročil dnu: bola to veľmi obyčajná sušiareň. Baterka v ruke mi pomohla dostať sa do predsiene, potom na schodisko. Nič som nedokázal rozoznať, nikam som sa nedostal, miestnosti neboli očíslované. Navyše, v tej chvíli som nedokázal nič pochopiť, akoby som bol očarovaný: v tej chvíli som nechápal ani prečo som dostal nápad zbaviť sa svojich nohavíc a pokračovať v tom vyčerpávajúcom hľadaní len v tričku. A predsa som odstraňoval zo seba aj ďalšie šaty, kúsok po kúsku, nechávajúc ich na kresle, ponechávajúc si na sebe len topánky. S baterkou vo svojej ľavej a revolverom v pravej ruke som sa bezcieľne, náhodne túlal. Pre akýsi šuchot som okamžite vypol svoju baterku. Stál som bez hnutia, prečkávajúc tak, že som len počúval svoj nepravidelný dych. Dlhé, napäté minúty som prečkal bez toho aby som začul akýkoľvek iný zvuk, a tak som opäť zapol baterku, avšak pre tichý nárek odkiaľsi som začal utekať tak zbesilo, že som si celkom zabudol svoje šaty na kresle.

Vedel som, že ma niekto prenasleduje, tak som urýchlene vyliezol von cez okno a schoval sa na záhradnej uličke, neotočiac sa ku kaštieľu aby som zistil čo sa deje až do tej chvíle, aby som zrovna zbadal nahú ženu za rámom okna: skočila do parku práve tak ako ja a bežala v ústrety tŕňovému kríku.

Nič sa mi však v tých napätých chvíľach nezdalo bizarnejšie ako moja nahota vo vetri na cestičke v tej neznámej záhrade. Bolo to akoby som opustil Zem, hlavne preto, že víchor sa stal ešte silnejším, ale bol dosť teplý na to, aby naznačil krutú prosbu. Nevedel som, čo mám robiť so zbraňou ktorú som ešte stále držal v ruke, lebo už som nemal žiadne vrecká, a keď som vyštartoval za ženou ktorá prebehla poza mňa bez toho aby si ma všimla, očividne som ju naháňal preto, aby som ju zabil. Rev zúriacich živlov, besnenie stromov a plachty, mi tiež pomohli vyvarovať sa postrehnutia nejakého iného cieľa v mojej vôli a v mojom správaní.

Zrazu som sa zastal, lapajúc po dychu: dostal som sa až ku kríkom kde ten tieň zmizol. Zaneprázdnený revolverom, začal som obzerať, keď sa mi zrazu začalo zdať akoby sa celá realita začala rozpadať: ruka, navlhčená slinami, zdrapla môj kokot a začala ho honiť, a zaslintaný, horúci bozk bol vsadený do diery v mojom zadku, nahá hruď a nohy ženy sa pritlačili o moje nohy v orgazmickom náraze. Sotva som mal čas otočiť sa keď moje semeno vystreklo do tváre mojej nádhernej Simone: stískajúc svoj revolver, po chrbte mi prešli zimomriavky silné ako búrka, moje zuby drkotali a moje pery penili, s pretočenými rukami som kŕčovito zdrapol svoju zbraň a, chtiac-nechtiac, tri prestrašné strely boli vystrelené smerom na kaštieľ.

Spití a krívajúci, Simone a ja sme teraz utekali jeden od druhého naprieč parkom sťa psy: víchor bol zďaleka prisilný na to, aby moje výstrely mohli nejakého spiaceho obyvateľa kaštieľa prebudiť, aj ak tie rany boli počuteľné dnuka. Keď som sa však inštinktívne pozrel k Marcellinmu oknu nad plachtou trepajúcou sa vo vetri, boli sme veľmi prekvapení keď sme zbadali, že strely nechali hviezdicovité škáry na jednej stene. Okno sa zatriaslo, otvorilo, a tieň v ňom sa znova objavil.

Celkom ohromený, myslel som si, že uvidím Marcelle krvácať a padnúť na okno mŕtvu, ostali sme stáť pod tým divným, takmer nehybným úkazom. Kvôli zúrivému vetru sme sa navzájom ani nepočuli.

„Čo si spravila so svojimi šatami?“ spýtal som sa Simone o chvíľu neskôr. Povedala, že ma hľadala a keďže ma nedokázala nájsť, tak s pozrela aj do interiéru kaštieľa, ale predtým ako vliezla cez okna sa vyzliekla, mysliac si, že sa tak „bude cítiť slobodnejšie.“ A keď sa vrátila von po mne, vystrašená mojím útekom zistila, že vietor si odniesol jej šaty. Medzitým sledovala Marcelle v okne, a ani ju nenapadlo spýtať sa ma, prečo som nahý ja.

Dievča v okne zmizlo. Moment ktorý sa zdal byť nekonečný pomaly uplynul: potom zapla svetlo v izbe. Napokon sa vrátila, aby sa mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu a sledovať oceán. S jej uhladenými, sinalými vlasmi sa hral vietor, mohli sme vidieť jej obrysy: vôbec sa nezmenila, ale teraz bolo čosi divoké v jej očiach, čosi nepokojné,  kontrastujúce s detinskou jednoduchosťou jej rysov. Vyzerala skôr na trinásť ako na šestnásť. Pod jej nočnou košeľou sme dokázali rozoznať jej štíhle telo, stále, nevtieravé, prekrásne ako aj jej vyrovnaný pohľad.

Keď nás konečne zbadala, zdalo sa, že prekvapenie jej vrátilo život do tváre. Čosi volala, ale nepočuli sme. Zakývali sme jej. Začervenala sa až po uši. Simone, takmer plačúc, kým ja som láskyplne hladil jej čelo, jej poslala bozky, na ktoré odpovedala bez úsmevu. Potom Simone prešla svojou rukou nadol po svojom bruchu až k ochlpeniu v rozkroku. Marcelle ju imitovala, a vyložiac si jednu svoju nohu, odhalila stehno zahalené v bielych pančuchách ťahajúcich sa takmer až po jej blonďavú piču. Zaujímavé bolo, že mala na sebe biele podväzky a biele pančuchy, kým čiernovlasá Simone, ktorej piču som držal v ruke, mala čierne podväzky a čierne pančuchy.

Medzičasom obe dievčatá masturbovali so strohými, jasnými gestami, tvárou v tvár v zavíjajúcej noci. Boli takmer nehybné, a napäté, ich oči na seba namierené s neskrývanou radosťou. Čoskoro však akási neviditeľná monštróznosť začala odťahovať Marcelle preč od mreží, hoci jej ľavá ruka sa ich držala všetkou silou. Videli sme, ako sa opäť zrútila do delíria. Všetko čo pred nami ostalo bolo prázdne, svietiace okno, obdĺžnikovitá diera pretínajúca nepriepustnú noc, ukazujúc našim unaveným očiam svet zložený z blýskania a úsvitu.

5.      Pramienok krvi

Moč je pre mňa hlboko spätý so strelným prachom: a blýskanie, neviem prečo, zas so starožitnou zbierkou nepálených hlinených hrncov, ležiacou opustene za akéhosi upršaného jesenného dňa na pozinkovanej streche provinčnej umyvárne. Od tej prvej noci v sanatóriu boli tieto obrazy blízko prepletené, tam, v najtajomnejšej časti môjho mozgu, s pičou a hrozným, vystrašeným výrazom, ktorý som občas zbadal na Marcellinej tvári. Avšak táto chaotická a strašná krajina mojich predstáv bola zrazu pokropená pramienkom svetla a krvi, lebo Marcelle sa mohla spraviť len po tom ako sa zmočí, nie v krvi, ale vo výtrysku moču ktorý bol tak priezračný, že mne snáď až prinášal osvietenie, sprvu násilné a kostrbaté ako čkanie, potom však slobodné a spokojné a plné výronu nadľudského šťastia. Nie je vôbec udivujúce, že najpustejšie a najmalomocnejšie aspekty sna sú len púhym bičovaním týmto smerom, akýmsi zanovitým čakaním na absolútnu radosť, sťa vízia žiariacej diery, prázdneho okna, napríklad, v momente keď Marcelle iste ležala natiahnutá na dlážke, nekonečne sa pomočujúc.

Ale v ten deň, v tej búrke bez dažďa, Simone a ja, s naším oblečením strateným, sme boli nútení opustiť ten kaštieľ, a utekať sťa zvieratá naprieč nevraživou temnotou, naše predstavy nás strašili skleslosťou ktorá sa opäť zmocnila Marcelle, robiac z tej zatratenej väzenkyne takmer stelesnenie hnevu a strachu ktoré bičovalo naše telá k nekonečným smilstvám. Zanedlho sme našli naše bicykle a mohli sme si navzájom ponúknuť iritujúci a teoreticky nemorálny pohľad na nahé, hoci temnotou zahalené telo na stroji. Urýchlene sme pedálovali, bez smiatia sa alebo rozprávania, typicky uspokojení našou vzájomnou prítomnosťou, spätý jeden k druhému v našej izolácií v necudnosti, vyčerpanosti, a absurdnosti.

Aj tak sme sa obaja doslova roztápali v únave. Uprostred svahu Simone zastala, vraviac, že dostala triašku. Naše tváre, chrbty a nohy sa kúpali v pote, a márne sme sa navzájom objímali na rôznych miestach našich vlhkých a horiacich tiel: napriek stále živšej a živšej masáži ktorou sme sa zahrievali, z nej ostalo len chvejúce sa svalstvo a drkotajúce zuby. Vyzliekol som jednu z jej pančúch aby som utrel jej telo, ktoré páchlo smradom pripomínajúcim postele chorých alebo smilniach. Trošku po troške sa však dostávala do znesiteľnejšieho stavu, a napokon mi ponúkla svoje pery ako znak vďaky.

Stále som sa silne triasol. Bolo pred nami ešte desať kilometrov, a podľa stavu v ktorom sme boli by sme sa do X dostali asi tak za úsvitu. Sotva som mohol stáť vzpriamene a zúfal som, pretože dostať sa do cieľa našej cesty včas sa zdalo byť nemožné. Opustili sme reálny svet, ten v ktorom žili slušne oblečení ľudia, a čas ktorý odvtedy ušiel sa zdal byť celkom nemerateľný. Naše osobné halucinácie sa teraz zbavili všetkých hraníc a stali sa snáď absolútnymi nočnými morami ľudskej spoločnosti, boli to sny zeme, oblohy, a atmosféry.

Kožené sedadlo sa opäť prilepilo na Simoninu holú piču, ktorá bola nevyhnutne zodratá nohami dvíhajúcimi sa hore-dolu na točiacich sa pedáloch. Navyše jej zadné koleso teraz zmizlo z mojich očí, nie medzi vidly bicykla ale zdanlivo medzi nahé polky cyklistky: obrovský kúdoľ zaprášeného kolesa bol priamo porovnateľný so smädom v mojom krku a s erekciou môjho penisu, ktorého údelom bolo vnoriť sa do hlbín piče ktorá sa teraz lepila na sedadlo bicyklu. Vietor už akosi dofúkal, a časť hviezdnatej oblohy bola viditeľná. Došlo mi, že smrť by bola najlepšou odmenou za moju erekciu, a ak by sme Simone a ja boli zabití, tak potom by vesmír neznesiteľnej osobnej vízie iste nahradil číre hviezdy, celkom nespäté s tým, ako navonok vyzerajú, a realizujúce sa v chladnom stave, bez ľudských zdržaní či odbočiek, čosi, čo ma zasiahne sťa cieľ mojej sexuálnej nemravnosti: akési geometrické rozžeravenie (okrem iného zhodujúci sa s bodom života a smrti, bytia a ničoty), dokonale žiariace.

Avšak tieto vízie boli, samozrejme, späté s protirečením trvajúceho stavu vyčerpania a absurdnej stoporenosti môjho penisu. Teraz bolo ťažké pre Simone vidieť moju erekciu, čiastočne kvôli tme, a čiastočne kvôli častému dvíhaniu sa mojej ľavej nohy, ktorá, otáčajúc pedál, schovávala moje vzrušenie. Aj tak som sa cítil akoby som videl jej oči, svietiace v tme, pravidelne sa obzerať, nič nezáležiac na jej únave, a v tejto chvíli som si uvedomil, že stále vášnivejšie sa uspokojovala na sedadle, ktoré bolo zakliesnené medzi jej polkami. Podobne ako ja, ešte stále neprešla búrkou privolanou nehanebnosťou jej piče, a teraz už zo seba vydala aj zachrípnuté stony: bola vlastne celkom unesená radosťou, jej nahé telo sa vrhlo po hrádzi strašne škrípajúcej ocele na štrk v ohlušujúcom tresku.

Našiel som ju nehybnú, jej hlavu sklonenú k zemi, úzky pramienok krvi stekal po boku jej úst. Vystrašený až k hranici svojich síl, zdvihol som jej ruku, ale tá bezmocne spadla naspäť na zem. Hodil som sa na nehybné telo, chvejúci sa od strachu, a stisol som ho v objatí, premohli ma hrozné kŕče, moja dolná pera slintala a moje zuby drkotali ako škľabiacemu sa debilovi.

Medzitým sa Simone pomaly preberala: jej ruka sa ma podvedome dotkla, a ja som sa rýchlo prebral z apatie ktorá sa ma zmocňovala po tom, čo som si pošpinil na tom, o čom som si myslel, že je mŕtvola. Žiadne zranenie, žiadna pomliaždenina nepoznačila jej telo, ktoré bolo stále oblečené len v páse a jednej pančuche. Vzal som ju na ruky a niesol som ju dolu po ceste, nedbajúc na svoju únavu: šiel som tak rýchlo ako som len mohol pretože práve začínalo svitať, ale len nadľudský výkon mi dovolil dostať sa k vile a položiť svoju obdivuhodnú priateľku zaživa do jej vlastnej postele.

Pot sa rinul z mojej tváre po celom mojom tele, moje oči boli červené a opuchnuté, moje uši hluché, moje zuby drkotali, moja hruď a moje srdce šli vybuchnúť. Ale keďže som práve zachránil osobu ktorú som ľúbil najviac na svete, a keďže som si myslel, že čoskoro opäť uvidíme Marcelle, ľahol som si vedľa Simone tak, ako som bol, páchnuci a celý pokrytý zrazeným prachom, a čoskoro som odplával do ríše zahmlených nočných môr.

6.      Simone

Jedným z najpokojnejších období môjho života boli dni nasledujúce po Simoninej drobnej nehode, po ktorom ostala chorá. Kedykoľvek prišla jej matka, ja som šiel do kúpeľne. Zvyčajne som tieto momenty využil na to aby som sa vyšťal alebo aj vykúpal: kedykoľvek tá žena chcela ísť za mnou, bola ihneď zastavená svojou dcérou:

„Nechoď tam,“ vravela, „je tam nahý muž.“

Vždycky som však dlho počkal potom ako matka odišla, kým som sa vrátil a opäť zaujal svoje miesto v kresle pri posteli, v ktorej ležal maród. Fajčieval som cigarety, prebehol som si noviny, a ak tam boli nejaké články o zločinoch alebo násilí, tak som ich čítal nahlas. Z času na čas som odniesol Simone v horúčkach aby som jej pomohol vycikať sa, a potom som ju opatrne umyl na jej bidete. Bola neskutočne slabá a ja som ju nikdy vážne neudrel: každopádne vždy som ju potešil, keď som sa nechal prinútiť k hádzaniu vajec na záchodovú misu, natvrdo uvarených vajec, ktoré sa potopili, a ich škrupiny sme rôzne vysali aby sme dosiahli rozdielne úrovne ich ponoru. Dlhý čas zvykla sedieť pri mise, zízajúc na vajcia. Potom sa zvyčajne usadila na záchod aby ich videla pod svojou pičou medzi svojimi rozkročenými stehnami: a nakoniec mi prikázala spláchnuť.

Iná hra spočívala v rozbití čerstvého vajca na hrane bidetu a vo vyprázdnení ho pod ním: niekedy sa na to aj vyšťala, niekedy ma vyzliekla a prinútila ma prehltnúť surové vajce spod bidetu. Sľúbila mi, že až vyzdravie, tak spravíme to isté pre mňa a aj pre Marcelle.

V tom čase sme si zvykli predstaviť Marcelle s vyhrnutými šatami, jej telo zakryté a jej nohy podkuté: vložili by sme ju do vane napol plnej čerstvých vajec, a ona by šťala kým by ich drvila pod sebou. Simone snívala o tom ako by som držal Marcelle, teraz len s podväzkami a pančuchami na sebe, jej piča vo vzduchu, jej nohy ohnuté, jej hlava nadol: a Simone, v župane zmočenom v teplej vode a teda prisatom na jej telo a odhaľujúcom jej poklady, by si potom zastala na biele kreslo s korkovým chrbtom. Ja by som zdvihol jej ňadrá z diaľky tým, že by som stlačil spúšť vyhriateho, nabitého revolveru a len by som strelil (to by nami jednak zatriaslo, a jednak by hlaveň začala páchnuť strelným prachom). Zároveň by sme naliali pohár oslnivo bieleho crème fraîche na Marcellin sivý konečník, a ona by na to šťala slobodne vo svojej róbe alebo, ak by sa róba rozviazala, tak na Marcellin chrbát alebo hlavu, kým ja by som šťal na Marcelle z druhej strany (iste by som trafil jej prsia). Navyše, Marcelle by ošťala na mňa ak by chcela, lebo kým by som ju držal nad sebou, jej stehná by zvierali môj krk. Tiež by si strčila môj kokot do úst, a čo ešte nie.

Po takýchto snoch ma vždy Simone poprosila aby som ju uložil na prikrývky pri záchode, a zvykla si položiť hlavu okraj misy a prilepila svoj pohľad na biele vajcia. Ja som sa usadil vedľa nej tak, aby sa naše líca mohli dotýkať. Boli sme upokojení rozjímaním. Prehĺtavé kloktanie splachujúcej sa vody vždy ohromilo Simone, vďaka čomu zabudla na svoju chorobu, a čo jej napokon dodávalo nádej.

Konečne jedného dňa o šiestej, keď skláňajúce sa slnečné lúče zažiarili rovno do kúpeľne, jedno napol vysaté vajce bolo ponorené do vody, a potom čo sa naplnilo za bizarného zvuku, sa rozbilo pred našimi očami. Táto udalosť mala toľký význam pre Simone, že jej telo sa naplo a prežívala dlhé vyvrcholenie, počas ktorého doslova cmúľala moje oko svojimi perami. Potom, bez toho aby sa prestala venovať oku, ktoré sala akoby to bola bradavka, sa posadila, priťahujúc moju hlavu k sebe, a hlasne sa vyšťala na poskakujúce vajcia s úplnou radosťou a spokojnosťou.

V čase keď už mohla byť považovaná za vyliečenú mi demonštrovala svoju radosť rozprávaním o rôznych intímnostiach, o akých nikdy otvorene nehovorila o sebe alebo omne. Usmievajúc sa priznala, že pred chvíľou dostala náhlu potrebu so všetkým sa mi zdôveriť, ale nechala si to pre seba pre neskoršiu, väčšiu radosť. Vskutku to nutkanie zvieralo jej žalúdok a taktiež vďaka nemu jej piča začala voňať ako čerstvé ovocie, a keď som vsunul svoju ruku pod perinu a zdrapil som jej piču zostra a pevne, povedala, že stále cíti rovnako neobyčajnú rozkoš. Keď som sa spýtal, čo v nej slovo „močiť“ evokuje, odpovedala: ničenie, oči, britvu, čosi červené, a slnko. A vajce? Teľacie oko, to kvôli farbe hlavy (teľacej hlavy) a pretože belosť vajca bola porovnateľná s belosťou oka, či skôr bielka oka. Oko, ako vravela, malo vajcovitý tvar. Poprosila ma aby som jej sľúbil, že keď budeme môcť ísť von, hodím niekoľko vajec do vzduchu a rozbijem ich výstrelmi zo svojej pištole, a keď som zopakoval že to nepôjde, snažila sa ma na to nahovoriť. Veselo sa hrala so slovami, rozprávajúc o rozbíjaní vajec, potom o rozbíjaní očí, a jej argumenty boli čím ďalej tým nerozumnejšie.

Dodala, že pre ňu pach zadku bol pachom pušného prachu, prúd moču „výstrel svetla zo zbrane,“ a že jej polky boli ošúpané, natvrdo uvarené vajcia. Dali sme si priniesť namäkko uvarené vajcia do záchodu a sľúbila, že až si teraz sadne na misu, tak sa celkom vyprázdni na tie vajcia. Ruku som mal ešte stále v jej piči a stále bola v stave ktorý mi opísala: po sľube ktorý mi dala sa začala búrka kúsok po kúsku rozpútavať v mojom najhlbšom vnútri: začal som si uvedomovať svoje bytie stále viac a viac.

Treba spomenúť, že izba k posteli pripútaného invalida je práve to najlepšie miesto na postupné znovuobjavovanie detských úchyliek. Jemne som lízal Simonine prsia kým sme čakali na vajcia, kým sa hrala s mojimi vlasmi. Bola to jej matka, kto nám tie vajcia doniesol, a ja som sa ani neotočil, lebo som predpokladal že je to slúžka, a pokračoval som v lízaní pŕs. Nebol som rozrušený keď som napokon spoznal jej hlas, ale keďže tam ostala a ja som si nemohol naplno vychutnať svoje potešenie, pomyslel som na to, že si stiahnem nohavice aby som vykonal volanie prírody, nie vystatovačne, ale proste dúfajúc, že tak odíde a ja sa budem môcť uspokojovať bez hraníc. Keď sa napokon rozhodla, že odkráča a márne si bude zúfať nad svojím zhrozením niekde inde, už sa stmievalo, tak sme zapli lampu v kúpeľni. Simone sa usadila na záchod, a obaja sme zjedli jedno osolené vajce. S troma čo nám ostali som jemne láskal jej telo, kĺzal som ich pomedzi jej polky a stehná, a potom som ich púšťal do vody jeden po druhom. Napokon, po tom čo si ich chvíľu obzerala, ponorené, biele, a ešte stále teplé (bolo to prvýkrát keď ich videla olúpené, teda nahé, utopené pod jej nádhernou pičou), Simone im dopomohla k ponoreniu žblnkotavým zvukom podobným tomu, keď do vody padli vajcia.

Mal by som povedať, že nič podobné sa medzi nami už nikdy nestalo, a, okrem jednej výnimky, vajcia sa už nikdy neobjavili v našich konverzáciách, ale vždy keď sme nejaké zbadali, nemohli sme si pomôcť a vždy sme sa začervenali, keď sa naše pohľady stretli s tichou a hanebnou otázkou.

V každom prípade, ako sa ukáže na konci tohto príbehu, táto otázka neostala bez odpovede navždy, a nadovšetko, že táto neočakávaná odpoveď je nevyhnutná na zmeranie nesmiernej priepasti ktorá zívala pred nami, bez toho aby sme o tom vedeli, počas našich jednotlivých zábaviek s vajcami.

7.      Marcelle

Kvôli akejsi zdržanlivosti ktorú sme obaja zdieľali, Simone a ja sme sa vždy vyhýbali rozprávaniu sa o najdôležitejšom predmete našich túžob. Preto aj slovo „vajce“ vypadlo z našich slovníkov, a nikdy sme sa spolu nerozprávali o takých veciach pred sebou, a ešte menej o tom, čo pre nás znamenala Marcelle. Celú Simoninu chorobu sme prečkali v jej spálni, čakajúc len na to kedy by sme sa opäť mohli vydať za Marcelle, a čakali sme tak nervózne ako na poslednú hodinu v škole, a takmer nepretržite sme sa rozprávali len o dni keď sa vrátime ku kaštieľu. Pripravil som si malý motúz, palicu, lano a pilník, ktorý Simone zaujímal zo všetkého najviac, tiež merajúc pozorne každý kúsok lana. Tiež sa mi podarilo nájsť stratené bicykle, ktoré som skryl v húšťave v deň nášho pádu, a opatrne som naolejoval ich rôzne časti, reťaze, prevodníky, kľuky atď. Potom som pripevnil pár stupačiek na svoj bicykel aby som mohlo jedno z dievčat vziať za seba. Nič nemohlo byť jednoduchšie, aspoň sa nám vtedy zdalo, než ako mať Marcelle spolu so mnou tajne v Simoninej izbe. Proste by sme len boli nútení podeliť sa o posteľ (a aj o kúpeľňu atď.). Prešlo však dobrých šesť týždňov kým sa Simone cítila na to, aby mohla pedálovať za mnou až do sanatória. Rovnako ako minule, aj teraz sme vyrazili až v noci: popravde ja som sa musel cez deň len schovávať, a tentoraz sme už skutočne mali mnoho dôvodov na to, aby sme boli nenápadní. Veľmi som sa ponáhľal na to miesto, na ktoré som si zahmlene spomínal ako na „strašidelný hrad,“ zrejme kvôli asociácií so slovami „sanatórium“ a „hrad,“ tiež vďaka spomienke na strašidelnú prikrývku a pomysleniu na bláznov zamknutých v tak veľkom sídle v noci. Ale teraz, k svojmu prekvapeniu, hoci som bol nevítaný snáď všade na svete, vnútri som sa cítil akoby som išiel domov. To vskutku bolo to, čo som cítil keď som preskočil cez múr do parku a uzrel som tú budovu týčiť sa predo mnou nad stromami: len v Marcellinom okne sa svietilo a bolo naširoko otvorené. Vezmúc si niekoľko kamienkov z chodníka, hodili sme ich do jej izby a okamžite sme privolali to dievča, ktoré nás okamžite spoznalo a splnilo to, o čo sme ju gestom priloženia si zdvihnutého prstu na pery požiadali. Tiež sme ale držali zviazané lano, o ktorom si hneď domyslela, že načo sme ho vzali. Vyhodil som motúz priviazaný o malý kameň hore k nej, a ona ho hodila dolu po tom, ako ho omotala o jednu z mreží. Bez akýchkoľvek ťažkostí Marcelle pripevnila aj veľké lano, a ja som sa vyšplhal hore.

Marcelle cúvla keď som sa ju pokúsil pobozkať. Sotva sa na mňa pozerala so záujmom keď som začal píliť mreže. Keďže na sebe mala len župan, jemne som jej povedal aby sa obliekla, aby s nami mohla ísť. Ona sa prosto otočila aby si natiahla pančuchy farby kože na nohy, pripútavajúc ich podväzkom z jasne červených stužiek, ktoré len zdôraznili jej dokonalý zadok a výnimočne nádhernú kožu. Neprestával som píliť, kúpuc sa vo vlastnom pote jednak pre námahu čo som vynakladal, a jednak pre to, čo som pred sebou videl. Stále chrbtom ku mne, natiahla si blúzu na svoje súmerné boky, ktorých jasné línie boli nádherne zakončené jej polkou, keď si jednu nohu vyložila na stoličku. Nedala si žiadne nohavičky, len poskladanú sivú vlnenú sukňu a sveter s veľmi malými čiernymi, bielymi a červenými kockami. Potom čo si nasadila ploché topánky, podišla k oknu a sadla si dosť blízko na to, aby som jednou rukou mohol hladiť jej hlavu, jej roztomilé krátke vlasy, tak uhladené a tak blonďavé, že v tme vyzerali byť skôr biele. Pozerala sa na mňa milujúco a zdalo sa, že je dotknutá mojou nevysloviteľnou radosťou z toho, že ju vidím.

„Teraz sa môžeme vziať, však?“ premohla sa napokon k nejakým slovám. „Je to tu veľmi zlé, trpíme...“

Až do tej chvíle by som ani nesníval o tom, že by som spravil všetko a obetoval zvyšok svojho života takému nereálnemu cieľu. Dovolila mi, aby som ju pobozkal na čelo a na oči, a keď sa jedna z jej rúk dotkla mojej nohy, pozrela sa na mňa s očami dokorán, a predtým než si odtiahla ruku, bezmyšlienkovito mi s ňou prešla po šatách.

Po veľkej námahe sa mi podarilo prepíliť sa cez tú hroznú mrežu. Ohol som ju nabok so všetkou svojou silou, vytvárajúc dosť priestoru na to aby sa dalo prepchať von. Tak sa aj prepchala, pomohol som jej dostať sa dole na zem, zliezajúc pod ňou, vďaka čomu som videl jej stehno, dokonca som sa ho aj dotkol keď som ju pridŕžal. Dostávajúc sa na zem, privinula sa mi do náručia a všetkou svojou silou ma pobozkala na ústa, kým Simone, sediaca pri našich nohách, s očami plnými sĺz, si ovinula ruky okolo Marcelliných nôh, objímajúc jej kolená a stehná. Najskôr si len trela líce o stehno, ale potom, neschopná čeliť tomu obrovskému prívalu radosti, odtrhla jej nohy od seba, tiskajúc svoje pery k jej piči, ktorú lačne lízala.

Simone a ja sme si však uvedomili, že Marcelle vôbec nevedela čo sa deje a bola celkom neschopná rozlíšiť jednu situáciu od druhej. Usmievala sa, predstavujúc si, aký zdesený len bude riaditeľ „strašidelného zámku,“ keď ju uvidí prechádzať sa po parku so svojím manželom. Tiež si takmer ani nevšimla Simone: párkrát si ju radostne pomýlila s vlkom, zrejme kvôli jej čiernym vlasom, jej mlčaniu, a tiež pretože Simonina hlava poddajne hladila Marcellinino stehno, sťa pes ktorý sa obtiera o svojho pána. Keď som sa spýtal Marcelle na „strašidelný zámok,“ nežiadala po mne aby som jej niečo vysvetľoval: okamžite rozumela, že mám na mysli túto budovu, kde ju uzamkli. Nech si už pomyslela na čokoľvek, jej strach ju odo mňa odtiahol, akoby videla čosi za mnou plaziť sa pomedzi stromy. Sledoval som ju neľahko, a keďže moja tvár bola tvrdá a temná, tiež som ju vystrašil, a hneď na to ma poprosila, aby som ju chránil, ak sa Kardinál vráti.

Ležali sme, kúpajúc sa v mesačnom svetle, na kraji lesa. Chceli sme si chvíľu odpočinúť predtým ako sa vydáme na cestu naspäť, a hlavne sme chceli objať a vynadívať sa na Marcelle.

„Ale kto je Kardinál?“ spýtala sa Simone neskôr.

„Ten muž čo ma zavrel do skrine,“ povedala Marcelle.

„A prečo by on mal byť Kardinál?“ zaúpel som.

Odpovedala: „Lebo je kňazom gilotíny.“

Teraz som si spomenul na Marcellin hrozný strach keď som ju vypustil zo skrine, a obzvlášť dva detaily: mal som na sebe oslepujúco červený karnevalový oblek, jakobínsku čiapku slobody, a navyše, kvôli hlbokým rezným ranám dievčaťa ktoré som znásilnil, moja tvár, šaty, ruky – celý som bol od krvi.

A tak, v tom strachu, si Marcelle pomýlila kardinála, kňaza gilotíny, s krvou poliatym katom ktorý mal na hlave čiapku slobody: bizarné prekrývanie sa pobožnosti a zvrátenosti vlastnej každému kňazovi vysvetľovalo omyl, ktorý, aspoň z môjho pohľadu, zotrval spätý ako s mojou krutou realitou, tak aj so strachom pravidelne vyvolávaným naliehavosťou mojich činov.

8.      Otvorené oči mŕtvej ženy

Na chvíľu som po tomto neočakávanom objave ostal spolu so Simone celkom bezmocný. Marcelle teraz spala v mojom náručí, tak sme nevedeli, čo robiť. Jej šaty boli vyhrnuté a videli sme jej sivú piču medzi červenými stužkami na dlhých stehnách, a v dôsledku čoho sa to stalo až nezvyčajnou halucináciou vo svete tak krehkom, že jediný dych nás mohol premeniť na svetlo. Nedodvážili sme sa ani pohnúť, a vše, po čom sme túžili, bolo aby táto neskutočná nehybnosť trvala tak dlho, ako to bolo len možné, a aby Marcelle spala čo najhlbšie.

Moja myseľ sa zatočila kamsi vo vyčerpávajúcom závrate, a neviem ako by to dopadlo keby Simone, ktorej vystrašený pohľad sa zabáral medzi moje oči a Marcellininu nahotu, nespravila náhly, nežný pohyb: nerozkročila svoje stehná, vraviac tichým hlasom, že už to nevydrží. Pomočila svoje šaty v dlhom kŕči ktorý ju celkom obnažil a okamžite ma primäl k výtrysku semena pod nohavicami.

Natiahol som sa na tráve, s hlavou na dlhej, plochej skale kým moje oči sa upriamili hore na Mliečnu Dráhu, ten zvláštny dych astrálneho spermatu a nebeského moču naprieč lebečnou dutinou prstenca súhvezdí: a otvorená puklina na vrchu oblohy, evidentne tvorená amoniakovými výparmi žiariacimi v nesmiernosti (v prázdnom priestore, kam vystrekujú tak absurdne sťa kohútie kikiríkanie v úplnom tichu), jedno rozbité vajce, jedno rozbité oko, a moja vlastná ožiarená lebka opierajúca sa o skalu, odrážajúca tieto symetrické obrazy naspäť do večnosti. Prenikavé kikiríkanie kohúta ma obzvlášť sprevádzalo po celý život, hlavne teraz, keď som bol Kardinál, kvôli puknutiu, kvôli červenej farbe, kvôli uši trhajúcim výkrikom zo skrine, a tiež kvôli tomu, kto odtínal hlavy kohútom.

Inému sa môže zdať vesmír je niečo slušné, pretože slušní ľudia majú krátkozraké oči. Preto sa boja necudnosti. Nikdy sa neboja kikiríkania kohúta alebo naťahovania sa pod holým nebom. Vo všeobecnosti ľudia pohŕdajú „radosťami tela“ len preto, lebo sú bez vycibrenej chuti.

Ale ja som nemal žiadne pochybnosti: netrápilo ma to čo je známe ako „radosti tela,“ pretože tie sú naozaj bez chuti: trápilo ma len to, čo sa dá označiť ako „nečisté.“ Na druhej strane ma nikdy neuspokojovalo obyčajné smilstvo, pretože jediná vec čo je na tom nečistá je smilnenie samo, kým všetko vznešené či dokonale číre tým ostáva nedotknuté. Môj druh smilstva nešpiní len moje telo a moje myšlienky, ale tiež všetko čo som si vôbec možem prestaviť, dokonca aj hviezdnatý vesmír, slúžiaci mi len ako kulisa.

Spojujem si mesiac s vaginálnou krvou matiek, sestier, teda s menštruáciou ich chorobného zápachu.

Miloval som Marcelle bez toho, aby som za ňou rmútil. Ak by zomrela, tak by to bola moja vina. Ak by som mal nočné mory, ak by som sa niekedy zatvoril na celé hodiny do pivnice práve v čase, keď som myslel na Marcelle, bol by som pripravený začať to celé odznova, napríklad ponorením jej vlasov, tvárou nadol, do záchodovej misy. Ale keďže je mŕtva, neostalo mi nič než isté katastrofy vďaka ktorým si na ňu spomeniem keď to najmenej čakám. Inak nedokážem vôbec vnímať ani to najmenšie spojenie medzi mŕtvym dievčaťom a sebou, kvôli čomu väčšina mojich dní je zakaždým pustá.

Mal by som tiež referovať o tom, ako sa Marcelle obesila po hroznej nehode. Rozpoznala obrovskú svadobnú skriňu, a jej zuby začali drkotať: okamžite ako sa na mňa pozrela si uvedomila, že je som ten muž ktorého nazvala Kardinál, a keď začala škriekať, nenašiel som lepší spôsob ako zastaviť to zúfalé zavíjanie tým, že opustím miestnosť. Keď sme sa so Simone vrátili, visela už v skrini...

Odrezal som lano, ale už bola mŕtva. Položili sme ju na koberec. Simone si všimla, ako sa mi stavia, a začala mi ho honiť: ja som sa rozvalil na koberec. Bolo nemožné zachovať sa inak: Simone bola stále panna, a ja som ju jebal po prvý krát, hneď vedľa mŕtvoly. Bolo to veľmi bolestivé pre nás oboch, ale boli sme radi práve preto, že to bolo bolestivé. Simone vstala a vyvalila oči na mŕtvolu. Marcelle sa mi stala úplným cudzincom, a popravde, Simone v tej chvíli tiež. Už mi viac nezáležalo ani na Simone, ani na Marcelle. Aj keby mi niekto povedal, že to som umrel ja, neudivilo by ma to, tak cudzie mi boli tieto udalosti. Pozoroval som Simone, a presne sa pamätám, že moje jediné potešenie spočívalo v oplzlých veciach, čo robila, nakoľko mŕtvola ju nesmierne iritovala, ako keby nemohla zniesť myšlienku na to, že tento tvor, tak veľmi podobní jej, už nič viac necítil. Aj keď Simone začala močiť na jej tvár, jej oči sa výnimočne inštinktívne nezatvorili. Boli sme celkom pokojní, všetci traja, a to bolo na tom to najbeznádejnejšie. Všetka nuda tohto sveta je pre mňa prepojená s tým momentom, a nadovšetko, k prekážke tak nezmyselnej, ako je smrť. Ale to ma neodradí od toho aby som sa vracal k tej chvíli bez pocitu zhnusenia a pocitu akejsi spoluviny. Nedostatok zaujatosti v podstate spravil v mojich očiach všetko vyzerať absurdne, a preto mi Marcelle bola bližšia po jej smrti ako za života, vzhľadom k tomu, že tak absurdná existencia, predstavujem si, disponuje všetkými výsadami.

Čo sa týka faktu, že Simone sa odvážila vyšťať sa na mŕtvolu, či už z nudy alebo, čo by bolo najhoršie, z iritácie: len to dokazuje, že ako sme boli neschopní pochopiť to, čo sa deje, a samozrejme, dnes to nie je o nič pochopiteľnejšie ako to bolo vtedy. Simone, ktorá bola vskutku neschopná pochopiť smrť tak ako ju človek obyčajne chápe, bola vystrašená a nahnevaná, ale v žiadnom prípade nebola zasiahnutá zhrozením. Marcelle k nám patrila tak veľmi v našej izolácií, že sme sa na ňu proste nemohli pozerať ako na ďalšiu mŕtvolu. Nič na jej smrti sa nedalo merať podľa zvyčajných mier, a protichodné impulzy zmocňujúce sa nás za týchto okolností sa navzájom popreli, nechávajúc nás slepých a akoby veľmi vzdialených od všetkého, čoho sme sa dotkli, v svete kde gestá nemali žiadny zmysel, ako hlasy niekde, kde nikdy nemôže zaznieť absolútne nijaký zvuk.

pokračovanie: http://www.ophagor.estranky.cz/clanky/lord-auch---histoire-de-l-oeil-2.html

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

xixi

(hkey, 30. 8. 2012 0:49)

Hi, if you want to see my albums of photos and videos. It is interesting.
More of my photos and videos to download .. Pantyhose sex
http://uloz.to/soubory/hkey/videa/porno/


https://picasaweb.google.com/hkey22/ObrazkySluzbyBloggerC2?authuser=0&authkey=Gv1sRgCPScwvjlh9b-mwE&feat=directlink

https://picasaweb.google.com/hkey22/ObrZkySluByBlogger?authuser=0&authkey=Gv1sRgCIj44LH4s_f-Ig&feat=directlink

https://picasaweb.google.com/hkey22/20Novembra2011?authuser=0&authkey=Gv1sRgCMXC3_zGqJaNXg&feat=directlink

https://picasaweb.google.com/hkey22/BraveHeteroMen?authuser=0&authkey=Gv1sRgCITr4f6egbLAnAE&feat=directlink

https://picasaweb.google.com/hkey22/PANTYHOSESEX2?authuser=0&authkey=Gv1sRgCNDrxsvx5Je9ag&feat=directlink

https://picasaweb.google.com/hkey22/SexyWomenInTights3?authuser=0&feat=directlink

https://picasaweb.google.com/hkey22/SexyWomenInTights2?authuser=0&feat=directlink

https://picasaweb.google.com/hkey22/HttpsWwwFacebookComPagesPantyhoseClub345519585470017?authuser=0&feat=directlink

https://picasaweb.google.com/hkey22/SexyWomenInTights?authuser=0&feat=directlink