Jdi na obsah Jdi na menu
 


Havran & Labuť

Havran a Labuť

I.

30. zophnir 657, súmrak, Gallithské polia, Valmeneldur, Kmernia.

   Kŕdeľ havranov zakrúžil nad pláňou, kde sa na poludní v nenávisti stretli batalióny barbarského Iflordienu s jazdou Valmeneldurského Impéria, a teraz, keď ťažký, trúchliaci súmrak halil krajinu do temnoty, po oboch armádach ostali len krvavé jatky pomaly prikrývané padajúcim snehom, z ktorých sa kde tu týčila zlomená vlajka či prevrátený bojový voz, a z ohlušujúceho revu boja ostalo len prázdne ticho, ktoré jedine chladný vietor, ktorý niesol nárek stratených duší, roztrhával.

   Havrany sa oblúkom zniesli medzi padlých a rozpútali hostinu. Mäso už síce vychladlo, ale aj tak bolo pre mrchožrútov v tomto období najtuhšej zimy hotovým požehnaním. Všetci členovia operenej, čiernej rodiny už nenásytne zabárali zobáky do mŕtvol, keď jedného jej mladého člena odohnala náhle ožitá ruka od sústa.

   Raloss ešte nepodľahol svojim zraneniam, ale nemal od toho ďaleko. Uväznený zavalením vlastného koňa, drvený jeho váhou a váhou ťažkého brnenia, navyše s hrotmi dvoch iflordienskych šípov medzi lopatkami mu nechýbalo veľa k tomu, aby sa jeho duša oslobodila od pút pozemského života, nehovoriac o nesmiernej bolesti, ktorá mučila jeho myseľ.

   Jasne si pamätal tie chvíle, keď v čele kavalierov v nablýskanom, červenom brnení, po boku samotného generála Merthana II. Svätého rozrážal šíky barbarských dobyvateľov na ľavom krídle útoku. Momenty víťazstva, pýchy a triumfu nad protivníkom vzápätí prerušila ostrá bolesť v chrbte a smrteľné erdžanie jeho tátoša. Strácajúc vedomie si uvedomil, že Iflordienčania ich nalákali do pasce, skrytá záloha zaútočila zozadu a ľavé krídlo jazdy sa ocitlo v obkľúčení.

   Keď sa Raloss prebral, bolo už po bitke. Nevedel, kto zvíťazil, ale zúfalo sa držal tej štipky života v sebe v nádeji, že sa objaví niekto z jeho spolubojovníkov a zachráni ho.

   Hodiny sa predlžovali, hvízdajúci vietor bol čoraz chladnejší, temnota noci sa zhusťovala a bolesť prerastala do agónie. Nikto však neprichádzal. Raloss sa snažil zahnať želania, aby sa už zjavil aj dáky Iflordienčan a dorazil ho, no darilo sa mu to čím ďalej tým menej. Prechádzajúc pohľadom po bojisku, na ktorom sa medzičasom už aj tie najnenásytnejšie havrany nakŕmili, pomyslel si, že koľko životov nemuselo dnes vyhasnúť, koľko hrdých Valmeneldurčanov mohlo túto noc radšej spať vo svojich mestách, hradoch a dedinách uprostred zdanlivo nekonečných nížin, a koľko divých Iflordienčanov mohlo zajtra loviť uprostred nehostinných, vysokých hôr za morom, odkiaľ priplávali.

   Zrazu sa mu zazdalo, že videl kohosi kráčať v temnote medzi padlými. S námahou zaostril zrak a po chvíli ho zbadal znova – vzdialenú postavu, z diaľky takmer nerozoznateľnú, brodiacu sa v lúčoch mesačného svetla bojiskom. Ralossovi nezáležalo na tom kto to je, pokúsil sa ho privolať k sebe, avšak miesto zvolania zo seba vydal len úbohý, tichý ston. Postava však napriek všetkým očakávaniam zastala a Raloss vycítil, že jej pohľad sa otočil k nemu, a po chvíli vykročila jeho smerom.

   Postupne rozoznával jej rysy. Nebola odetá ani do valmeneldurskej, ani do iflordienskej zbroje, ale do akéhosi zvláštneho bieleho rúcha či plášťa. Podľa dlhých, zlatých vlasov a štíhlej postavy Raloss odhadoval skôr Valmeneldurčana, ale čím bola postava bližšie a bližšie, zakalený zrak začal rozoznávať ďalšie detaily: pod rúchom sa celkom iste skrývalo mladé, ženské telo, a možno ho klamali oči, ale zdalo sa mu, že ona sa nebrodí mŕtvolami, ale len zľahka, ako nejaká víla, ide po špičkách na zakrvavených brneniach a ostrých, zlomených čepeliach. Aké veľké bolo Ralossovo prekvapenie, keď zbadal dve biele krídla vyrastajúce jej z chrbta!

   Tajomný anjel si prikľakol k nemu a nežnými rukami mu jemne zložila prilbu a odhrnula vlasy z tváre. Raloss jej pohliadol do tváre. Bola krásna, pripomínala mu Talesu z jeho rodnej dediny, slúžku v ich rodinnom šľachtickom sídle, jeho milú, no ani tá nebola taká nádherná.

   „K-kto si?“ dostal zo seba ledva, no okrídlená kráska mu porozumela.

   „Pri prameni Menelrilu ma pokrstili ako Gabrielu,“ povedala nevinným, a predsa ženským hlasom. „A ty si Raloss, však? Ešte nikdy som sa nezoznámila so smrteľníkom tu dole, v Kmernii,“ nesmelo sa usmiala, čo on nevedel, ako si vyložiť, no potom sa opäť zatvárila vážne a povedala: „Vidím ti v tvári veľké utrpenie, Raloss. Dovoľ mi ti ho zmierniť.“

   Po slabom prikývnutí ho chytila za ruku, a on aj cez oceľovú rukavicu cítil, že jej dotyk je hrejivý. Náhle videl, že spomedzi jej zovretých prstov žiarilo biele, číre svetlo, a vzápätí po všetkej tej strašnej bolesti ostala len spomienka.

   „Ď-ďakujem,“ vykašľal spolu s krvou.

   „Bolesť som ti zmiernila, ale nemám moc na to, aby som ti vyliečila rany,“ povedala Gabriela „Ale nesmúť. Vidím na tebe, že si viedol čestný život a tvoja duša si zaslúži miesto v Menelrile. Tam sa ešte stretneme.“

   Raloss sa zhrozil tých slov. „N-nenechaj ma u-umrieť!“ zaprosil „Z-zavolaj mojich spolubojovníkov! D-daj im znamenie, n-nech ma nájdu!“

   „Všetci Valmeneldurčania v okolí sú mŕtvi, chudáčik,“ povedala a nežne ho pohladila po vlasoch „Krutí muži z východu ich pobili a teraz tiahnu do vnútrozemia, a...“ náhle prestala hovoriť, keď zbadala na Ralossovej tvári horký úškrn. „Vari sa ty netešíš do Nebies?“

   „T-tešil by som sa, k-kebyže som s-starý a s-slabý,“ Raloss zo seba dostal, „ale t-teraz ešte n-nechcem ísť. Nesmiem ísť.“

   „Netrúchli preto, že umieraš mladý,“ povedala Gabriela, „lež taká je vôľa Stvoriteľa.“

   „Netrú-chlim pre seba, a-ale pre svojich blízkych. Č-čo ak sa Iflordinčania prebijú až k mojej rodnej dedine? K-kto ich ochráni pred tými barbarmi? Moju r-rodinu? T-Talesu, a moju sestričku?“ pri spomienkach na domov sa Ralossovi ešte väčšmi roztriasol hlas, čo mu robilo rozprávanie takmer nemožným, no Gabriela mu rozumela „T-tak som túžil v-vrátiť sa d-domov ako hrdina... a-ale už sa a-asi nevrátim vôbec.“

   Gabriela nevedela, ako Ralossovi odpovedať. Chcela mu pomôcť, no nechápala ho, a navyše mu zatajila, že túto noc kráčala Kmerniou vôbec prvýkrát. S utrpením, bolesťou a beznádejou, ktorá ju na týchto mŕtvych jatkách obklopovala, sa nikdy predtým nestretla. Tak prečo tento smrteľník nechce z tohto krutého sveta prejsť na lepšie miesto?

   Raloss ju zrazu náhle chytil za ruku, až sa zľakla.

   „P-prisahaj mi, že o-ochrániš a-aspoň jedného člena m-mojej rodiny m-miesto mňa,“ prosil ju. „Aspoň... moju s-sestru! Áno,  s-sestričku... p-prosím ťa...“

   Gabriela videla zúfalstvo žiariace z jeho vyhasínajúcich očí, a neuvedomujúc si závažnosť svojho následného činu, prisahala mu, aby mohol umrieť s pokojom v duši.

   „Prisahám, že budem chrániť tvoju sestru po celý jej život, nech je dlhý či krátky, pred hmotným aj duchovným, až do konca jej dní. Tak ti prisahám,“ vyhlásila slávnostne.

   Pohľadom jej poďakoval, na viac už nemal síl. Po veľmi dlhom čase sa na Ralossovej tvári zjavil slabý úsmev spokojnosti a jeho utrápené srdce sa uvoľnilo od napätia – aby už nikdy znova nezatĺklo, a stále držiac Gabrielu za ruku, vydala sa jeho duša na cestu do zasľúbeného Menelrilu.

   Posledná vec, ktorú za života videl, bol cez trhlinu v mrakoch Mesiac v splne.

 

  1.  

1. avral 658, skoré ranné hodiny, Baliset, Valmeneldur, Kmernia.

   Ten istý Mesiac žiaril v tú istú chladnú noc, len ďaleko od vojny a utrpenia, cez okno na perinu, pod ktorou ležal schúlený Mergvil. Zvonka bolo ešte stále počuť hru hárf a píšťal, veselý smiech mladých, opité, šomravé aj veselo hulákajúce hlasy, proste doznievajúcu hudbu novoročného festivalu. Zdola zas Mergvila rušila hlasná chôdza matkiných nahnevaných nôh. Zúrila nielen pretože prišiel domov z osláv až celé dve hodiny po polnoci, strapatý a zablatený, ale aj opitý akoby to bol nejaký starý chlap, a nie jej trinásťročný syn.

   Mergvilovi však matkino kázanie a facka na dobrú noc nemohli pokaziť náladu, ktorú si odniesol z toho skvelého večera. Pil s kamarátmi tú najlepšiu medovinu dovezenú až z imbirnorthských lesov, ktorá sa mu ešte stále rozlievala v žilách a mysli, videl tie najmajestátnejšie, najfarebnejšie a najúžasnejšie ohňostroje, aké len mohli nad Balisetom zažiariť, a za skaldských pesničiek, ktoré vo svojom stave ani nedokázal poriadne vnímať, tancoval v uličke medzi mäsiarstvom a krčmou „U purpurového džbánika“ a tými najkrajšími dievčatami (ktoré by si za triezva asi tiež nedali povedať).

   To všetko a aj viac sa teraz Mergvilovi opäť honilo hlavou, keď pomaly vo svojej teplej posteli zaspával. Jedna spomienka sa však vracala oveľa častejšie ako ostatné. Dve žiariace smaragdy, oči dievčiny v jeho veku, ktoré zažiarili naňho. Nebola však jednou z tých, čo podvečer ušli z domu aby s partiou prežili novoročný festival, ale sedela v drahých šatách za prestretým stolom spolu s dvoma staršími šľachticmi, jej rodičmi, na balkóne ich honosného domu vedľa radnice. A síce bola ďaleko, Mergvolivi sa nezdala hrdá, pyšná a prísna ako jej rodičia, ale akoby aj ona túžila zniesť sa dolu medzi prostý, oslavujúci ľud. Zdala sa mu ešte krajšia ako slečna Talesa, o ktorej každý chlap v Balisete (azda okrem kňaza Pohdrina) pri pohári piva vravieval, že kebyže on má doma takú ženu, tak by teraz nesedel so svojimi kumpánmi v krčme. Možno, že polovica a aj viac tej spomienky bola ovplyvnená fantáziou vyvolanou medovinou, ale Mergvil sa práve s touto spomienkou na mysli odovzdal spánku.

   Hudba festivalu zvonka ešte stále doznievala a matka o poschodie nižšie stále šomrala niečo o tom, že jej syn ide v šľapajách jej naničhodného manžela, ale Mergvilovi to bolo jedno. Snívalo sa mu, že tancuje spolu s neznámou dievčinou so smaragdovými očami zo šľachtického rodu de Vynialosov pod žiarou ohňostrojov a všetci mu ju závidia.

* * *

   Ohňostroje zhasli, festival naokolo sa rozplynul.

   Mergvilov sen bol v okamihu rozbitý ako krehký sklenený pohárik pri hode o stenu. Ktosi ho vytrhol zo spánku.

   „Vstávaj, Mergvil.,“ ozval sa neznámy mužský hlas. „Nerád trhám tvoje sny, chlapče, ale musím sa s tebou porozprávať.“

   Mergvil otvoril oči, nevidel však nič ako temnotu, ani Mesiac za oknom nežiaril. Síce rozospatý, jasne cítil prítomnosť kohosi cudzieho vo svojej izbe. Nemohol však povedať, či stojí pri dverách alebo sedí na kraji jeho postele – bolo to, akoby napĺňal celú miestnosť a teraz sa k nemu ako tieň zo všetkých strán skláňal.

   „Už si sa prebral?“ pokojne sa spýtal neznámy.

   „Hej,“ odvetil Mergvil „Kto si zač? A odkiaľ poznáš moje meno?“

   „Povedzme, že som niekto, kto robí zázraky a plní želania,“ hovoril, „a znalosť tvojho mena je...prirodzenou súčasťou mojej múdrosti.“

   „Čože?“ spýtal sa Mergvil a odsunul perinu. „Neviem, že čo za žarty mi to tu rozprávaš, ale ak sa hneď nepredstavíš, tak zavolám rodičov a ... au!“

   Mergvil sa pokúsil postaviť sa na nohy aby mohol votrelcovi čeliť ako rovný s rovným, ale čelom narazil na neviditeľnú stenu len kúsok nad vankúšom. Zdvihol ruky, no aj tie zastavil nepriechodný múr, akoby ho cudzinec zavrel do neviditeľnej truhly. Čo to?...

   „Uisťujem ťa, že na tom čo som povedal nie je ani odraz žartu,“ povedal neznámy káravo. „Nech ti je tvoje väzenie a fakt, že som pohltil svetlo Mesiaca, dôkazom.“

   „Ale to by si musel byť nejaký čarodejník, divotvorca alebo zaklínač!“ povedal Mergvil. „Alebo kacír.“

   „Čarodejníkom, divotvorcom ani zaklínačom nie som,“ povedal neznámy a zmĺkol, čo všetko vysvetľovalo.

   Ako sa ticho predlžovalo, aj tma okolo Mergvila akoby hustla a jeho odvaha chladla. Žiadneho bosoráka za jeho života v Balisete neupaľovali, veril, že patria len do príbehov, ktoré sa jeho netýkajú, ale teraz si ho zrejme jeden vybral aby na ňom vykonal bohvieaké hrozné činy. Srdce sa mu rozbúchalo a v strachu sa opäť pokúsil zdvihnúť, no steny ho nepustili.

   „Kacírom ma už nazvali, no nie som takým kacírom, akých ty poznáš,“ votrelec po chvíli opäť prehovoril. „Takí mi len slúžia. Povolávajú ma, aby som za nich robil zázraky a plnil želania, lebo žiadny kacír ich nie je schopný urobiť sám, bez mojej pomoci.“

   Ešte horšie – má asi do činenia s nejakou zlou dušou alebo démonom! Zrazu ľutoval každý deň, kedy si povedal, že aj dnes pôjde namiesto do kostola radšej za kamarátmi alebo kradnúť susedovi jablká zo záhrady.

   „Ale nemaj strach, Mergvil. Neprišiel som za tebou preto, aby som ti ublížil.“

   „Tak prečo si tu?“ snažil sa, aby jeho hlas neznel tak splašene, hoci ho zovieral veľký strach.

   „Aby som ti zmenil jeden tvoj sen na skutočnosť. Vlastne by som ti mal splniť ten, z ktorého som ťa neprávom vyrušil, nie?“ povedal a Mergvil z jeho hlasu poznal, že ten votrelec dobre vedel, o čom sa mu snívalo „Prijmeš?“

   „Nikdy za to nezapredám svoju dušu!“ zakričal Mergvil zúfalo do tmy naokolo.

   Teraz votrelec po prvýkrát prerušil vážny tón a úprimne sa zasmial.

   „Veď ja od teba tvoju dušu nežiadam. Chcem ti len nezištne pomôcť, pretože... cítim že si sme v niečom podobní,“ povedal a začal Mergvila pokúšať. „No tak – však sa chceš s tým dievčaťom stretnúť, nie? Mám ti povedať ako sa volá? Viem o nej všetko, Mergvil, tak ako o tebe...“

   „Dosť!“ prerušil ho Mergvil. „Nebudem s tebou vyjednávať, kým ma budeš držať ako väzňa vo vlastnej posteli!“

   „Ale je ťa nechcem uväzniť ani...“

   „Nevrav! Pusti ma a ukáž mi svoju skutočnú tvár, prízrak!“ snažil sa znieť nebojácne, hoci hlas sa mu stále chvel.

   „Nech je teda po tvojom,“ ustúpil votrelec a tieň nad Mergvilom sa začal rozplývať.

   Zrazu Mergvil vedel, že steny okolo neho zmizli a mohol sa voľne hýbať. Strieborné lúče Mesiaca opäť vstúpili do jeho izby a on sa posadil na posteľ, aby ich pohľadom privítal. Strach z neho pomaly púšťal svoje slizké ruky.

   Keď konečne odtrhol oči od okna, takmer sa zľakol bledého, no mocného muža stojaceho pred jeho posteľou, v tvári hrdého a úprimného, s havraními očami a dlhými, čiernymi, kučeravými vlasmi, ktoré, vlniac sa, splývali s temnotou v izbe. Mergvilovi prebehlo mysľou, že na tom votrelcovi je niečo anjelské.

   „Áno, kedysi som bol jedným z nich,“ neznámy prehovoril, akoby poznal chlapcove myšlienky, „ale rovnako ako ty som sa rozhodol, že svoje srdce venujem niekomu inému ako Stvoriteľovi. Ja som na to kedysi doplatil, a chcem ti pomôcť, aby si nedopadol ako ja.“

   „Ja, no...“ Mergvil váhal. Tento padlý anjel, či čo bol zač, sa k nemu správal veľmi priateľsky, no môže mu dôverovať? „... vážne si mi schopný v tom, eh, pomôcť?“

   „Iste,“ jednoznačne odpovedal. „Môže byť naveky len tvoja, ak chceš.“

   „A nebudem mať kvôli tomu nejaké problémy s, eh...“

   „Určite nie,“ neznámy okamžite zarazil tieto myšlienky.

   „A ako si to schopný zariadiť?“

   „To už nechaj na mňa,“ povedal neznámy. „Len si pamätaj, že zajtra hodinu po poludní máš ísť k vodopádu za mestom, kde sa zídeš so svojou milou.“

   „Ako ti mám veriť, že tam bude?“ nedôverčivo sa Mergvil vypytoval.

   „Nemáš čo stratiť ak ju tam nestretneš,“ povedal neznámy a prikročil k Mergvilovi. „Tak súhlasíš? Podáme si na to ruky – ako priatelia?“ ponúkol mu svoju potetovanú ruku spod čierneho rúcha.

   Mergvil so ti ešte chvíľu zvažoval, ale napokon si s neznámym potriasol. Jeho ruka bola chladná a zovretie mocné, a v jeho očiach sa blyslo vypočítavé nadšenie nad novým priateľstvom.

   „Zbohom, Mergvil. Uvidíme sa čoskoro,“ povedal neznámy a ako duch sa rozplynul do tmy.

   Za oknom fúkal chladný vietor nesúci hlas lesa, a v Balisete bolo v tejto hodine už relatívne ticho. Poslední opilci sa dovliekli domov a festival sa začal krátko pred úsvitom baliť. Mergvil sedel na svojej perine a rozmýšľal, či to čo sa mu práve zdalo bolo naozaj, alebo či to bolo tou medovinou.

 

III.

1. avral 658, Eolionské paláce, Menelril.

   Gabriela vkročila do Kryštálovej siene, pocítila silu a posvätnosť toho miesta, a s úctou zatvorila za sebou bránu z nebeského kovu. Sieň to bola rozľahlá, podopierali ju dve mohutné stĺporadia od jedného konca k druhému, múry boli z číreho kryštálu, a gotický lomený strop siahal pre ľudskú myseľ nepredstaviteľne vysoko. A zdala sa celkom prázdna.

   Vykročila.

   Prechádzala okolo množstva obrovských obrazov, vrcholov menelrilského umenia zrodeného pod rukami anjelov, okolo vyobrazení pamätných víťazstiev Nebies nad Peklami, ako napríklad slávna Bitka o Rhome, v ktorej Itheliel premohol prastarého arcidiabla Ablaghora, alebo päťdňová bitka Rúthvengösu, či Odvetná bitka pod krvácajúcimi hviezdami, a viac, namaľovaných tak kolosálne, a predsa detailne a nádherne, že Gabriela žasla.

   Na konci siene sa stretla s tým, ktorý ju sem povolal.

   „Tyriel,“ poklonila sa pred cherubínom, archanjelom, mocným démonobijcom.

   „Gabriela,“ prikývol Tyriel Rubínový.

   Plavé vlasy a brada mu ako zlato stekali, po brnení ktoré vyzeralo akoby bolo ukované z červenej oceli, no v skutočnosti bolo z oveľa mocnejšej zliatiny, oči skutočne ako dva horiace rubíny, v pošve medzi jeho krídlami planul masívny obojručný ohnivý meč, a sám Tyriel levitoval pár stôp nad podlahou, čo bol znak veľkej moci a Stvoriteľovej priazne.

   Pohľad v jeho očiach hovoril, že svoju malú sestru (lebo všetci anjeli sa rodili z toho istého menelrilského svetla) síce má v obľube, ale musí ju právom potrestať.

   „Tak aké to bolo, prvýkrát opustiť Menelril?“ spýtal sa prísne svojim nadpozemským hlasom.

   Gabriela sa zhrozila. Dávala si veľký pozor na to, aby nikto jej včerajší „výlet“ neodhalil a myslela si, že to dokázala, ale toto ju vyviedlo z omylu.

   „Dobre vieš, že vstup do smrteľnej pláne nemáš povolený,“ karhal ju Rubínový archanjel. „Prečo si to spravila?“

   „Odpusť, Tyriel,“ povedala Gabriela „ale nemôžem za to, že moje srdce neustále čosi odtiaľ volá. Ten hlas počujem vo svojej mysli každý deň i noc, už si nepamätám, kedy sa mi po prvý raz prihovoril. Už som ho nemohla proste ďalej nepočúvať.“

   Tyriel sa zamračil.

   „A našla si to, čo ťa volalo?“ spýtal sa neveriacky.

   „Nie. Tam dole akoby bola len bolesť a utrpenie,“ zdvihla pohľad, „stretla som však jedného umierajúceho muža. Keď som videla jeho bolesť a to, že nechce prijať osud, čo mu Stvoriteľ nadelil, musela som mu pomôcť odísť a...“

   „To je ďalšia vec za ktorú si zaslúžiš pokarhanie,“ náhle ju Rubínový archanjel prerušil, „rozprával som sa s tou... dušou. Aj o tom sľube, ktorý si mu tak zbrklo dala. Že ochrániš jeho sestru.“

   „Nemala som to?“

   „Nie!“ vykríkol Tyriel a jeho hromový hlas otriasol Kryštálovou sieňou. „Ako si si myslela, že to vykonáš? Že opäť utečieš? Možno, že tráviš mnoho času v záhradách s dušami smrteľníkov, ale o ich pozemskom živote vieš pramálo.

   Nanešťastie, tvoje slovo ťa viaže k vykonaniu tvojho sľubu,“ v Tyrielovej ruke sa akoby kúzlom zo svetla zhmotnila drobná ampulka v tvare dvojkríža s priezračnou, čistou tekutinou vo vnútri, ktorú podal Gabriele „Sú to slzy hviezd. Nemajú veľkú moc, ale dokážu ochrániť to dievča pred temnými a kacírskymi silami namiesto teba.“

   Gabriela zovrela ampulku v dlani „Ďakujem,“ poklonila sa.

   „Týmto ti dávam povolenie na zostúpenie do Kmernie – ale iba na tentokrát! Tvojím poslaním bude pokropiť to dievča slzami hviezd, čím splníš svoj sľub, a potom sa okamžite vrátiš,“ vysvetlil jej kážucim hlasom a potom si ju dlho meral pohľadom božským ohňom blčiacich očí. „A už nepočúvaj ten hlas, čo sa ti prihovára. Nemusí to byť len Stvoriteľ. A teraz choď. Trest sa ti vymeria, keď sa vrátiš.“

   Gabriela sa poklonila a odkráčala. Tyriel ju pozoroval, ako s pokorou zvesenými krídlami odchádza zo siene až kým za sebou s hrmotom nezatvorila bránu. Potom sa obrátil k jednému zo stĺpov.

   „Vyjdi, Eloniel, viem, že si tam.“

   Sprvu to vyzeralo, akoby  Tyriel rozprával do prázdna, ale po chvíli spoza mohutného stĺpu skutočne vyšiel červenovlasý anjel so zahanbeným výrazom v tvári.

   „Poď sem,“ prikázal mu prísne Tyriel. „Prečo si počúval náš rozhovor?“

   „Ja... mám o Gabrielu strach, Tyriel,“ priznal sa zhrbene Eloniel „Vždy totiž bola taká... iná. Viac než na staré príbehy o Stvorení sa pýtala na ľudské životy, trávila veľa času sama v najpustejších záhradách Menelrilu akoby nad niečím dumala, a všetko to vyvrcholilo v jej včerajšom úteku. Neviem, či je rozumné nechať ju znova odísť,“ Eloniel sprisahanecky stíšil hlas. „Pamätáš sa na posledné Povstanie? Keď sa k renegátom pridal Thaliel a...“

   „Nikdy už nevyslov to meno!“ zvrieskol Tyriel a sieň sedemkrát v ozvene zopakovala jeho slová. „Nie je to už meno Stvoriteľovho bojovníka, odkedy sa sám zneuctil a vzbúril. Je to meno padlého anjela, tak ním nešpiň Menelrilský vzduch. A áno, pamätám si na všetko.“

   „Tak ja sa bojím, že by ju chcel znova...“

   „Nehovor už nič. Viem, čo mi chceš povedať, a dobre, dovolím ti ju nasledovať. Ale nech o tebe nevie!“ upozorňoval. „A buď ostražitý. Možno aj ona čosi chystá.“

   Eloniel sa poklonil. „Budem.“

* * *

1. avral 658, úsvit, Baliset, Valmeneldur, Kmernia.

   Slnko vykuklo pomedzi sivú masu mrakov na východe a prvýkrát v novom roku zasvietilo na Baliset. Medzi zasneženými strechami drevených domov zhromaždených v niekoľkých uliciach pri úpätí Atanských hôr ho vítalo len pár ľudí – dôsledok nočných osláv, ktoré každý ešte dospával.

   Golvid však domov ešte len kráčal. Síce bol unavený, ale dával si pozor, aby ho nohy nezaniesli pod strechy, z ktorých naňho mohol spadnúť ostrý cencúľ.

   Až doteraz totiž pomáhal svojmu švagrovi poskladať stan, ktorý počas festivalu slúžil na predaj medoviny (hlavne neplnoletým). Vedel, že keď príde domov, tak na ženu sa ani nepozrie a rovno sa zvalí do postele. Musí si aspoň pár hodín pospať, lebo poobede ho čaká ďalšia služba.

   Ale vždy, keď si na svoju prácu spomenul, musel sa pousmiať. Bol to vycvičený vojak, ktorý mal to šťastie, že sa zamestnal u de Vynialosov a nie v imperiálnej armáde, a cez zimu celá jeho práca spočívala v tom, že pár hodín strážil jedno korčuľujúce sa dievčatko. Ak bude unavený, tak to tam môže ešte dospať.

   Kožené čižmy zabáral do snehu už nie ďaleko od svojho domu na severnom konci Balisetu. Vtom sa strhol a otočil, náhle prebudený. Mal pocit, že za sebou cítil rýchly pohyb čohosi veľkého a neľudského. Nič tam však nebolo, ani stopy v snehu, ani náznak cudzej prítomnosti. Mohol však odprisahať, že sa mu to nezdalo.

   Pomaly sa otočil na päte a pokračoval v ceste.

   Vzápätí ho za vlasy čosi schmatlo a v okamihu ho neskutočnou silou vytiahlo na strechu najbližšieho domu. Skôr než sa Golvid zmohol na akýkoľvek odpor, tri zahnuté pazúry mu roztrhli krčnú tepnu. Horúca krv pokropila sneh a tesne predtým ako Golvidov život vyhasol, uzrel tvár beštie, čo ho tak chladnokrvne zabila.

 

IV.

1. avral 658, hodina po poludní, les za Balisetom, Valmeneldur, Kmernia.

   Medzi spiacimi bukmi sa preháňal chladný avralový vietor a rozfúkaval udychčanému Mergvilovi vlasy. Ponáhľal sa a vietor vejúci mu naproti mu veľmi nepomáhal.

   Matka ho totiž po včerajšom neslávnom príchode domov nechcela nikam pustiť, a tak mu neostalo nič iné ako si potajomky vziať kabát a šál a utiecť cez okno, aby dohoda s tajomným nočným návštevníkom nevyšla nazmar. Teraz bežal zo všetkých síl a dúfal, že nebude veľmi meškať.

   Ako bežal zasneženým lesom, stále nemohol celkom uveriť tomu, čo sa mu v noci zdalo. Nebol to len sen? Neutekal k teraz k vodopádu zbytočne? Rozum ho nabádal otočiť sa a vrátiť sa domov skôr, ako matka odhalí jeho neprítomnosť, ale nohy sa akoby samé hnali vpred.

   Konečne tam prišiel.

   Z asi desať siah vysokej skaly pri úpätí Atanských hôr sa lial úzky, ľadovo chladný vodopád, padajúci do širokého jazera priamo pod sivými štítmi. Ľudia o vodopáde hovorili, že musí byť začarovaný, pretože nezamŕzal ani pri najtuhších mrazoch, zatiaľ čo hladina celého veľkého jazera, až na malý polkruh kam sa vodopád vlieval, pokrýval ľad.

   Mergvil prešiel pohľadom popri zamrznutom jazere a zakrátko našiel tú, ktorú hľadal. Stála pri brehu jazera, otočená k nemu chrbtom, oblečená v nelacnom, vyšívanom kabáte, v rukách držala korčule a bola celkom sama. Tak predsa sa mi to nesnívalo... Mergvil sa zhlboka nadýchol a vykročil k nej.

   „Ahoj,“ smelo sa jej pozdravil keď bol pár krokov za ňou.

   Ona sa otočila, uprela naňho prekvapené zelené oči a o krok ustúpila. Mergvil darmo čakal na nejaký pozdrav, tak sa opäť ujal slova:

   „Eh... čo tu robíš?“

   „Moja matka mi zakázala rozprávať sa s cudzími v neprítomnosti môjho strážcu,“ povedala priškrteným hlasom.

   „Strážcu?“ rozhovor sa neuberal takým smerom ako si Mergvil predstavoval, ale nevzdával sa „Akého strážcu?“

   „Môjho strážcu,“ zopakovala. „Dnes sa tu ale neobjavil. Vždy sa s ním stretávam až pri jazere.“

   „A na čo ti je vlastne strážca?“

   „Moja matka vraví, že bez neho sa nikdy nesmiem korčuľovať,“ povedala. „Tiež vraví, že môj život je oveľa drahší ako život poddaných, preto musím byť chránená.“

   „A on sa akože korčuľuje s tebou?“

   „Nie, on iba dohliada, a tiež na mňa občas zakričí aby som sa nekorčuľovala tak ďaleko od brehu, ale občas zaspí a vtedy...“ zrazu zmĺkla, aby sa pred cudzím chlapcom nepreriekla.

   „Tak to je dosť nanič strážca,“ neodpustil si Mergvil. „To by som ťa mohol strážiť aj ja. A lepšie.“

   „Moja matka by asi nezverila takú úlohu... tebe.“

   „Ale ja by som sa s tebou aj korčuľoval,“ snažil sa ju presvedčiť. „Aspoň dnes.“

   „Ja...“ dievča váhalo „...radšej nie.“

   „A to tu budeš len tak stáť s korčuľami v rukách?“

   „No... tak dobre,“ napokon súhlasila. „A kde máš ty svoje korčule?“

   „Ja to zvládnem aj bez nich,“ usmial sa Mergvil a skočil na ľad, ktorý bol dosť hrubý na to, aby sa nemusel obávať jeho prelomenia.

   Zakrátko mala už aj ona korčule nasadené.

   „Budeme sa naháňať, dobre?“ navrhol Mergvil „Najskôr ty mňa.“

   Prikývla a Mergvil sa začal kĺzať smerom k vodopádu. Vopred si však povedal, že nebude príliš rýchly a nechá ju vyhrať.

   Ohliadol sa aby zistil aký veľký má náskok, ale nie len, že ju za sebou nevidel, navyše mu aj niečo strhlo šál z krku. Pozrel sa dopredu a videl ju krúžiť okolo vodopádu s jeho šálom v ruke.

   „Teraz ty mňa!“ zakričala naňho.

   Síce ju mal nechať vyhrať, nesmel sa pri tom strápniť! Možno bol v porovnaní so svojimi kamarátmi ako šíp vystrelený z luku v korčuľovaní, ale na ňu nemal. Vďaka korčuliam a každodennému cvičeniu bola oveľa rýchlejšia a obratnejšia ako on, často ho nechala priblížiť sa takmer na dotyk a v poslednej chvíli mu ušla pred nosom, sťa dáka nepolapiteľná víla.

   Nakoniec sa Mergvil musel vzdať.

   Obaja, vyčerpaní naháňačkou, si sadli na breh.

   „Si naozaj dobrá,“ povedal Mergvil uznanlivo. „Ako sa voláš?“

   „Lizbeth Brellana de Vynialos,“ povedala vznešene, tak ako ju rodičia naučili predstaviť sa.

   „To je dosť... dlhé meno.“

   „Moja matka vraví, že keď sa vydám, dostanem ešte ďalšie priezviská po svojom manželovi.“

   „Akoby si toho už aj tak nemala dosť,“ zašomral Mergvil. „Ale nik ťa tak určite neoslovuje. Ako ti hovoria rodičia?“

   „Dcéra.“

   „A vaše slúžky?“

   „Pani.“

   „A tvoji priatelia?“

   Miesto odpovede len uprela na Mergvila nechápavý pohľad. Nakoniec však povedala:

   „Môj starší brat, ktorý je teraz vo vojne, ma kedysi oslovoval inak ako ostatní. Milšie.“

   „Ako?“

   „Elizka.“

   „Elizka,“ usmial sa. „Ja som Mergvil.“

* * *

1. avral 658, popoludnie, Baliset, Valmeneldur, Kmernia.

   Zatiaľ čo sa Mergvil s Elizkou korčuľovali, v Balisete musel kňaz Pohdrin rozzvoniť smútočné zvony na kostolnej veži. Smrť nejakého starého človeka bola prirodzenou súčasťou života v malom mestečku ako bol Baliset, ale dvaja mŕtvi, navyše obaja, čo opustili svet tragicky, to sa ešte nestalo.

   Prvú mŕtvu našli hodinu po poludní v starom mlyne. Slečnu Talesu poznal každý v Balisete, o to tragickejšie na všetkých zapôsobilo, že táto krásna panna sa podľa všetkého rozhodla vziať si život, a to vrazením dýky, ktorej rukoväť aj po smrti pevne zovierala oboma rukami, priamo do srdca. Nikto si nevedel jej konanie vysvetliť a všetci ľutovali jej rodičov, lebo bola ich jediným dieťaťom.

   Druhá vražda bola oveľa surovejšia. Niekto, alebo niečo, lebo mnohí pochybovali, že by človek bol takého zverstva schopný, na streche domu kováča Halgrina nielenže, ako prezrádzali stopy v snehu, ohavne zabil vojaka Golvida, ale neváhal ani roztrhať jeho telo a po údoch, snáď aby sa zmestilo, ho napchať kováčovi do komína. Na to, že mu cez krb steká krv na koberec, Halgrin prišiel ani nie hodinu po tom, čo našli Talesu.

   Tieto správy prehrmeli celým Balisetom a každý, kto bol v meste sa takmer okamžite dozvedel o tragických udalostiach. Pohdrin vyzýval ľudí, aby si dávali pozor a sľúbil, že do súmraku pokropí dvere každého domu v meste pokropí svätenou vodou, aby ich obyvateľov ochránil pred temnými silami, ktoré, ako sa zdalo, sa v Balisete rozbesnili.

   Netušil však, že sa môže schýliť aj k tretej vražde. Keď Mergvilova matka prišla počas tejto pohromy, na to že jej syn ušiel z domu, vzala do rúk dve varechy a v zápale zúrivosti si začala na hrncoch precvičovať to, ako ho zmláti keď sa ukáže.

 

V.

Polnoc z 1. na 2. avral 658, Baliset, Valmeneldur, Kmernia.

   „Vstávaj, Mergvil,“ prebudil ho povedomý hlas. „Som zvedavý na to, ako si si viedol. Všetko mi musíš porozprávať.“

   Mergvil otvoril oči a keď si tie privykli na tmu, rozoznal siluetu svojho nočného návštevníka sedieť na stoličke vedľa svojej postele.

   „Tak rozpovedz, ako sa ti viedlo,“ vyzýval ho démon.

   „Tebe už nič nepoviem!“ nečakane zúrivo zakričal Mergvil „A vypadni stadeto!“

   Démon sa zarazil

   „Čo sa stalo? Nestretol si ju? Nepohodli ste sa?“

   Naopak, Mergvil sa s Elizkou kĺzal až do večera a po súmraku si sľúbili, že sa stretnú aj zajtra. Sladký plameň v Mergvilovom srdci však zhasol ako náhle prišiel domov a od rozčúlenej matky sa dozvedel, že akú daň si jeho stretnutie vyžiadalo, a že ju navyše platili iní. Vtedy chcel vrátiť čas a od dohody ustúpiť.

   „Stalo sa to, že si zabil dvoch ľudí!“ zvrieskol Mergvil tak, že mohol prebudiť celý dom „Na tom sme sa nedohodli!“

   Návštevníkova silueta sa pokorne zhrbila.

   „Tak to ťa rozčúlilo...“ zašepkal do ticha, „ale vieš, že ja som toho muža musel odstrániť, lebo on by ťa nenechal sa k nej ani len priblížiť? Občas je nutné byť sebecký a obetovať pre splnenie vlastných želaní šťastie iných.“

   „Šťastie, ale život?!“ skočil mu chlapec do reči. „Veď si ho nemusel zabiť, stačilo ho len omráčiť, alebo, ja neviem...“

   „Je mi to ľúto,“ vzdychol démon, „kedysi by som to snáď spravil inak, ale teraz, nanešťastie, je mojou prirodzenosťou vyberať si tú najkrutejšiu cestu. No spravil som to pre teba a ak som ťa tým rozčúlil, odpusť mi.“

   „A čo Talesa? Tú si tiež musel zabiť?“

   „S tým ja nemám nič spoločné,“ bránil sa démon.

   „Takže ona sa zabila len tak z rozmaru, hej?“

   „Nie len tak z rozmaru,“ povedal. „Vzala si život, lebo vedela že v tú istú noc umrela aj jej láska, mimochodom, starší brat tej, s ktorou si sa dneska zišiel. Nechcelo sa jej už ďalej žiť.“

   „Ako to mohla vedieť? A vôbec, ako to ty všetko vieš?“ nedal mu Mergvil pokoja.

   „Už minule som ti povedal, že poznám oveľa viac ako smrteľníci,“ pripomenul mu démon. „A smrť svojho milého vycítila. Vedela presnú hodinu, presný moment. Aj ty toho budeš schopný, keď budeš s tou, ktorú ti pomáham dobyť, dlhšie.“

   Mergvilovi však všetko, čo počul, pripadalo ako lži a klamstvá. Tento démon, i keď s podobou čestného muža, ho už raz podviedol a Mergvilovi kamaráti vedeli, že on sa nenechá oklamať dvakrát.

   „Čo to trepeš? Čo ty môžeš vedieť o ľudskej láske?“

   Vzápätí však svoje slová oľutoval, keď uzrel nesvätý plameň vzbĺknuť v démonových očiach, ktorý sa vzpriamil, vyšší a mocnejší než predtým.

   „Láska, pre ktorú som ja trpel, sa nedá s ľudskou ani porovnávať!“ zvolal mohutným, neľudským hlasom. „Ty nie si schopný obetovať ani pár bezvýznamných cudzích životov, ale ja som trhal duše svojich bratov a zriekol sa spasenia, aby sa nakoniec mojej láske aj tak nedostalo naplnenia!“ démon sa týčil nad Mergvilom, jeho rúcho vialo, akoby sa doňho opierali pekelné vetry a z chrbta mu vyrástol pár obrovských, čiernych krídel, a chlapec sa pred ním v strachu prikryl perinou, ktorá ho nemohla pred hnevom poškvrneného ochrániť. „Obetoval som večnosť... márne.“

   Na Mergvilovu úľavu sa démon otočil a odkráčal k oknu. Chlapec sa skutočne bál, že táto noc je jeho posledná.

   „Chcel som ti pomôcť, Mergvil,“ povedal hladiac na čierne mraky už pokojným hlasom „ale keď to odmietaš, tak si pomôž sám.“

   A zmizol.

* * *

   Rozsiahle sídlo de Vynialosov bolo v noci pre Gabrielu, prechádzajúcu jeho múrmi v podobe neviditeľného ducha, hotovým bludiskom. Napokon však Ralossovu sestru v tom obrovskom dome našla, zamknutú v jej vlastnej komnate so zamrežovanými oknami, tíško driemať pod tou najvzácnejšou ofheldonskou perinou, a pri pohľade na ochranný kríž z javorového dreva zaveseného nad jej posteľou sa Gabriela zahriala spomienkou na slnkom zaliaty Menelril.

   Vzniesla sa nad posteľ, otvorila ampulku a opatrne pokropila dievča slzami hviezd.

   Ona sa zamrvila keď posvätná voda padla na jej líca, no neprebudila sa. Teba Raloss oslovoval Elizka, však? pomyslela si Gabriela a v duchu sa usmiala.

   V tej chvíli túžila byť ľudským dievčaťom ako ona. Cítila z jej spiacej duše vyžarovať novorodenú lásku, a aj ona chcela milovať ako ona, a trpko si vzdychla spomínajúc si na to, že pre anjelov je láska ku komukoľvek či čomukoľvek inému ako Stvoriteľovi nemysliteľná, zakázaná.

   Ešte chvíľu takto vznášajúc sa nad Elizkou dumala, až sa nakoniec na rozlúčku pobozkala na čelo tú, ktorú sľúbila po celý jej život chrániť.

   Vzápätí sa s trhnutím bleskovo odtiahla, akoby jej ten dotyk spálil pery.

   Pocítila totiž prítomnosť veľkého, prastarého zla. Akási zvrhlá, mocná bytosť sa pokúšala o Elizku. Zatiaľ akoby vyčkávala, no Gabriela v tom jednom okamihu dotyku tak jasne pocítila úmysly toho netvora, ktorého aura poškvrnila aj Elizku, až sa jej rozochveli ruky.

   Nechcelo sa jej znovu podstúpiť to zdesenie, ale predsa sa ešte raz zľahka dotkla Elizkinej tváre bruškami svojich prstov, čo stačilo na to aby zistila, že onen démon chodí za Elizkou prostredníctvom istého meštiackeho chlapca, ktorý ju pomaly zvádza na krivé cesty... zatiaľ. Ak sa však démon rozhodne použiť svoje zvrátené sily, slzy hviezd na Elizkinu ochranu zďaleka nebudú stačiť.

   Váhala. Tyriel jej rozkázal, aby sa vrátila do Menelrilu okamžite po tom, čo pokropí svoju chránenkyňu. Už beztak mala Gabriela problémy a nechcela skončiť ako jedna z tých anjelov, ktorým vzali ich svätosť, vyhnali ich z Menelrilu a teraz žili na nedostupných arktických ostrovoch kdesi na severozápade Kmernie a jediné, čím sa líšili od smrteľníkov boli ich krídla, ale boli rovnako postihnutí kliatbami chorôb a starnutia.

   Ale spomenula si na Ralossa, ktorému len minulú noc sľúbila večnú ochranu jeho sestry a trhalo jej svedomie už len pri pomyslení na nedodržanie tejto prísahy.

   Nakoniec Gabriela vyhrala svoj vnútorný boj.

   „Snívaj si aj naďalej svoje sny, maličká,“ zašepkala Elizke do ucha „Žiadna nečistá ruka sa ťa nedotkne. Nech mi pri tom Stvoriteľ pomáha.“

* * *

2. avral 658, popoludnie, les za Balisetom, Valmeneldur, Kmernia.

   Keby starý, bútľavý buk rastúci za Balisetom mal oči, iste by sa divil, keby videl chlapca bez kabátu a šálu bežať okolo neho v tento zimný mesiac. Veci sa mali tak, že po včerajšom úteku matka schovala Mergvilovi aj šaty, takže teraz bežal len v nepostačujúcom svetri k jazeru, neustále postrkovaný chladným vetrom, len aby sa mohol korčuľovať s Elizkou.

   Opäť rozmýšľal, či sa neponáhľa zbytočne, či po včerajších vraždách vôbec pustia Elizku sa korčuľovať, s novým strážcom či bez, keď si čosi všimol. Nešiel som už okolo tohto bútľavého buku? Mergvil si nepamätal každý strom na ceste lesom od Balisetu k jazeru, ale vedel, že takýto je len jeden. No čo, asi sa mu to prvýkrát len zdalo.

   Keď však okolo neho prešiel o chvíľu tretí raz, vedel že niečo nesedí. Chodím do kruhu? Nie, veď idem predsa stále za Slnkom. Nemal čas sa tým zaoberať, meškal, nuž bežal ďalej.

   Štvrtý. Piaty. Šiestykrát. Čo sa proti mne aj duchovia tohto lesa spolčili? Už som mal pri jazere dávno byť, a nie bežať už siedmykrát okolo toho istého stromu! V zúfalstve však neprestával bežať.

   Keď prestal počítať koľkokrát minul ten buk a vyčerpané nohy mu hlásili, že vzdialenosť od Balisetu k jazeru prekonal najmenej trikrát, zvalil sa chrbtom do snehu a horko zaplakal medzi koreňmi odpočívajúcich stromov: „Kto a prečo mi bráni v tom aby sa stretol s Elizkou? Kto?“

   Šetri si hlasivky, zvedavý človiečik, zľakol sa Mergvil ženského hlasu ktorý sa mu zjavil v mysli. Ja ochraňujem tú, ktorú hľadáš. Odpusť mi, no ja ti nemôžem dovoliť sa s ňou zísť.

   „Čože?“ z posledných síl sa Mergvil zdvihol a slepo zakričal lesu. „Kto si myslíš, že si, že sa môžeš postaviť medzi nás?“

   Som serafinka, vyslankyňa Menelrilu, posol Stvoriteľovej vôle, a nesmiem ti dovoliť sa s ňou stretnúť, lež si kacír, priatelíš sa s démonmi a padlými anjelmi a skazil by si ju, hovoril ten krutý anjel. Zabudni na ňu, zabudni na to, že si ju niekedy poznal. Už nikdy ju nesmieš vidieť. A modli sa za odpustenie u Pána.

   „To nie je pravda že sa priatelím s démonmi!“ kričal Mergvil, ale nikto mu už neodpovedal „Hej! Vráť sa! Pusti ma k nej!“

   Jej hlas sa však už neozval a Mergvilove vysilené kolená sa podlomil a zaborili sa do snehu. Tvár mu opäť pokryli slzy.

   Ako môžu byť Nebesia také kruté? Veď nežiada od nich viac ako možnosť vidieť ju, no aj to mu odopierajú. „Asi si skutočne sme s tým padlým anjelom v niečom podobní,“ zašepkal do snehu.

   Vtedy s hrozením a úľavou súčasne rozoznal tieň osoby pristupujúcej k nemu zozadu „Áno, skutočne si sme.“      

 

VI.

2. avral 658, popoludnie, jazero pri úpätí Atanských hôr, Valmeneldur, Kmernia.

   Zimný vietor hvízdal lesom, nesúc so sebou hudbu satyrov, ktorí hrali medzi nedostupnými, pohanskými tŕňmi na svoje píšťaly, bubny, lesné rohy a gajdy v zdanlivom úplnom chaose.

   Gabriela, ktorá sa opäť ako neviditeľný duch vznášala nad zamrznutým jazerom pri ktorom Elizka márne čakala na príchod Mergvila, vedela, že to dievča tú hudbu nepočuje – žiadny bežný smrteľník nemôže. A dobre vedela, že jej asi ublížila tým, že nebeským začarovaním ju navždy oddelila od Mergvila, ale ospravedlňovala si to tak, že takto Elizkina duša nezíde na krivé cesty a nedostane sa do rúk kacírov, a po smrti bude mať otvorenú bránu do Menelrilu, čo je pre smrteľníka to najvzácnejšie.

   Teda aspoň Gabrielu v Menelrile učili, že to je to najvzácnejšie.

   Vedela, že je čas odísť.  V Kmernii sa zdržala pridlho a bude sa musieť zodpovedať Tyrielovi za meškanie. Ale nechcelo sa jej opustiť tento svet. Menelril bol krásny, ale bol príliš... jednotvárny. Asi aj preto z neho vtedy ušla.

   Aby zmiernila svoj žiaľ, zlietla ešte k vodopádu. Tak tu niekde bol kedysi aj Raloss so svojou milou... napadlo ju. Vystrela ruku do začarovaného vodopádu a nechala si tiecť ľadovú vodu pomedzi prsty. Spomenula si na tisíc a aj viac nádhernejších a kúzelnejších miest v Menelrile, a predsa sa pri tomto vodopádiku cítila najlepšie, pretože vedela, že keď sa vráti do Nebies, niečo ju bude z Kmernie stále volať, a už nikdy to nenájde.

   Kiežby som aspoň zistila, že kto alebo čo ma volá, uľavilo by sa môjmu srdcu.

   Ale povinnosť volala. Musela nazbierať všetku vôľu v sebe a zaprieť sa, aby sa dokázala stiahnuť ruku z vodopádu a rozprestrieť krídla k odletu.

   A vtedy sa pred ňou zjavil. On bol ten stratený hlas, ktorý ju volal. Levitoval rovnako ako Tyriel pár stôp nad zamrznutou hladinou, ale tento anjel nebol v Stvoriteľovej, práve naopak, bol v Ničiteľovej priazni.

   „Thaliel...“ vykĺzlo jej z úst dávno zabudnuté meno jej padlého brata.

   Odkedy ho videla naposledy, ubehlo niekoľko ľudských generácií, no on sa nezmenil. Tie isté dlhé, kučeravé vlasy, ten istý pohľad v čiernych očiach, ale iné, čierne, havranie krídla, bledšia pokožka, miesto rúcha zbroj z nesvätej oceli, a jeho moc za ten čas mnohonásobne narástla.

   „Gabriela...“ jeho nezmenený hlas vyvolal v Gabriele množstvo zabudnutých spomienok „... nevieš, že ľudským túžbam by sa anjeli nemali stavať do cesty, aj keď sú nesprávne?“

   Skôr než stihla Gabriela akokoľvek odpovedať, Thaliel zdvihol ruku vzbĺknutú temným plameňom a zoslal na ňu kliatbu.

   Svet okolo Gabriely náhle pohltili tiene a do každého jeho kúta sa vliala tma. Nestihla ani zakričať.

   Následne stratila vedomie.

* * *

   „Už asi nepríde,“ povedala si Elizka potichu stojac pri brehu jazera v lúčoch podvečerného Slnka, myšlienkami súc pri tom, s ktorým sa tu včera zoznámila. Ani si nenasadila korčule.

   Stála tu už cez dve hodiny, odvtedy, čo tajne ušla z domu lebo ju rodičia nechceli pustiť. Túžba znovu sa stretnúť s Mergvilom bola väčšia než úcta k zákazu, ktorý jej rodičia nadelili, tak ho po prvý raz v živote porušila. No zdalo sa, že márne.

   Utápajúc sa v sklamaní sa už skoro dvíhala k tomu aby sa s hanbou vrátila domov, keď začula jeho hlas volajúci na ňu z diaľky: „Elizka! Prepáč, že meškám! Neuveríš, čo sa mi cestou stalo!“

   V nádeji sa otočila, a zrak potvrdil, že sluch ju neklamal. Bol to Mergvil – slabo oblečený, nachladnutý, vyčerpaný, premočený, ale šťastný.

   Rozbehla sa mu v ústrety.

* * *

   Vzdialený, no jasný šum vodopádu bol tým prvým, čo Gabriela po nadobudnutí vedomia rozoznala. Otvorila oči, a po dlhšom pohľade do temnoty spoznala nad sebou čierny jaskynný strop. Vzduch v jaskyni bol síce vlhký a chladný, ale jej bolo príjemne teplo, pretože bola šetrne uložená na kožušine, ktorou bola od jedného krídla k druhému aj prikrytá.

   Odsunula kožušinu a postavila sa.

   Divila sa, že nebola spútaná nijakou reťazou ani kúzlom. Nebola ani ranená, ani zneužitá, akoby sa jej Thaliel svojimi nesvätými rukami ani nedotkol, ale predsa cítila auru jeho nesmiernej, temnej sily vyžarovať skadiaľsi zblízka. Thaliel...

   Musela utiecť. Opatrne prešľapujúc, vykročila smerom za šumením lejúcej sa vody. Prijala by podobu nehmotného ducha, ale nemohla – keď sa o to pokúsila, zistila, že Thalielova aura z nej túto schopnosť vysávala, tak musela naprieč temnotu jaskyne a po tvrdej, studenej podlahe kráčať bosými nohami.

   Konečne uzrela na konci chodby za tokom padajúcej vody rozmazaný Mesiac, ktorý bo len pred dvoma nocami v splne, a teraz ako maják nádeje žiaril cez vodopád priamo do chodby pred Gabrielou. Vyrazila k nemu, no bola zastavená:

   „Už odchádzaš do svojho pravého väzenia, Gabriela?“ ozval sa za jej chrbtom Thalielov hlas.

   Gabriela sa otočila aby zistila, že padlý anjel stál len krok pred ňou. Jeho krídla splývali s čerňou za ním, v jeho očiach sa odrážal Gabrielin strach.

   „Neboj sa ma,“ povedal. „Tebe jedinej som nikdy nechcel ublížiť.“

   „Tak prečo si ma uniesol, Thaliel?“ Gabriela chcela o krok ustúpiť, ale čosi ju zastavilo.

   „To dobre vieš,“ povedal jej „Lebo nad všetko vo všetkých svetoch, čo som videl, navštívil, a mal, ja najviac túžim byť s tebou.“

   Gabrieliným srdcom sa prehnalo ostré bodnutie.

   „Keď po tom túžiš najviac,“ začala pomaly „tak prečo si sa vtedy, pred dvoma storočiami, vzbúril, stal sa renegátom a po bratovražde utiekol z Menelrilu? Keby si sa vtedy nepošpinil, mohli sme bývať spolu každý deň, a nebeská zem by sa nenapila krvi anjelov.“

   „Ty to nechápeš, Gabriela. Alebo si zabudla, aké to vtedy bolo,“ povedal Thaliel, „ja som sa vzbúril kvôli tebe. Pre teba som zavrhol svetlo, z ktorého som sa zrodil, a prijal temnotu. A iste si pamätáš prečo. Nemohla si zabudnúť na tie prechádzky po záhradách, na ktorých sme sa stretávali s ľudskými dušami. A počúvali sme ich. A tajne sme im závideli, hoci to ani jeden z nás nahlas nepriznal, pretože mohli milovať jeden druhého a nepreviniť sa incestom proti menelrilským zákonom.“

   Zrazu všetky tie spomienky v Gabriele ožívali. Tie príbehy, tá zakázaná túžba... Thaliel s ešte bielymi krídlami, nepoškvrnený...   

   „Keď sa v ten deň Noknial a jeho stúpenci vzbúrili,“ pokračoval Thaliel, „pridal som sa na ich stranu a myslel som si, že aj ty budeš mať tú odvahu. Naša láska sa mohla naplniť, síce v hriechu a zrade, ale mohla,“ v Thalielovom hlase sa objavila trpkosť pri ďalších spomienkach. „Tá vzbura bol strašný masaker. Síce padlo aj mnoho verných, ale Dweliniel Zlatý viedol obranu dobre a Noknial dokázal utiecť z Menelrilu len s niekoľkými preživšími renegátmi. Odvtedy sme boli navždy vyhnaní.

   Ale Flamephisto Anjelobijca, knieža Phistoriennu, nás prijal, obdaroval a dal nám nový život. Ako vidíš, v pekelnej armáde som si za svoje činy v bitkách zaslúžil vysoké postavenie, no nikdy, a hlavne nie odkedy padol Phistorienn, moje srdce neprestalo horieť túžbou po tebe a verím, že ani tvoje po mne, aj keď si si to nikdy nepriznala.“

   Gabriela neodpovedala, ale jej plachý pohľad dal Thalielovi za pravdu.

   „Cítil som to, keď si zostúpila do Kmernie predminulú noc,“ pousmial sa pri spomienke na najsvetlejšiu chvíľu za posledné dve storočia. „Vďaka svojim silám som zistil, že si sľúbila tomu vojakovi chrániť jeho sestru. Hneď tej noci som uháňal do jeho rodnej dediny, a našiel som toho chlapca, Mergvila, ktorý túžil po tvojej chránenkyni, a rozhodol som sa, že prostredníctvom neho sa dostanem k tebe. Nešlo mi o to, aby ju získal, klamal som mu, využil som ho... ale predsa mu to vyšlo, a ja sa, prvýkrát od svojho pádu z Nebies, teraz, keď som konečne pri tebe, dokážem tešiť z prostej ľudskej lásky.“

   V jaskynnej chodbe zavládlo ticho plávajúce na šumení vodopádu. Gabriela až po dlhej chvíli prehovorila:

   „Čo teraz?“

   „Kebyže ti v očiach vidím, že sa ti hnusím, že tvoja láska ku mne umrela, tak by som ťa nechal ísť a potom by som si tu vzal život,“ povedal Thaliel, spravil krok dopredu a objal Gabrielu. „Ale vidím ti v očiach niečo iné.“

   „Už za tých starých dní som cítila, že v tebe drieme čosi temné,“ prehovorila Gabriela v Thalielovom náručí. „Dnes vidím, že napriek všetkému si si ponechal kúsok dobra v sebe. A cez tvoje semeno vzklíči čosi temné aj vo mne.“

   „Neprijmú nás teda ani v Nebesiach, ani v Peklách,“ povedal Thaliel. „Ale to nevadí.“

   Pohliadli si do očí.

   Súčasne sklopili viečka.

   Avšak moment pred bozkom boli vyrušení.

   Obaja pocítili tretieho anjela objaviť sa v okolí, ktorého aura zďaleka sršala odhodlaním a naivnou odvahou. A blížil sa.

   „Zdá sa, že ťa hľadajú,“ povedal Thaliel. „Bež do jaskýň a skry sa. Ja si to s ním vybavím.“

   Gabriela sa odtiahla od svojej osudovej lásky. Myseľ akoby váhala, či sa radšej rýchlo nerozbehnúť v ústrety svojmu záchrancovi, ktorého aura jej bola trochu povedomá, ale jej srdce bolo rýchlejšie a to rozhodlo stiahnuť sa do bezpečia jaskynných chodieb.

   Thaliel sa obrátil smerom k vodopádu, vytasil z pošvy medzi krídlami obojručný, nesvätý meč, ktorého čierna čepeľ bola zdobená líniou prastarých, zakázaných znakov.

   Zakrátko sa objavil. Zniesol sa ako orol z hviezd, preletel cez vodopád a zastal si pred Thalielom. Síce sa nevideli už dvesto rokov, okamžite sa spoznali. Ten druhý bol Eloniel, odetý v menelrilskej zbroji, a zmeriaval si Thaliela nepriateľským, pohŕdavým pohľadom. Držal zlatú rukoväť planúceho ohnivého meča, a z očí mu planula ešte väčšia nenávisť.

   „Vzdaj sa, zradca,“ vyzval ho Eloniel a namieril naňho meč.

   „Nevyhrážaj sa mi, Eloniel, lebo tvoja smiešna moc ma vôbec neohrozuje,“ odbil ho Thaliel.

   „Nie je to vyhrážka, ale rada, padlý anjel,“ hovoril Eloniel. „Špehoval som Gabrielu a viem, že ju máš v zajatí. Upozornil som na to archanjelov a tí už majú toto miesto obkľúčené. Môžeš sa však vyhnúť boju, ak prepustíš svoju zajatkyňu, a budeš za to odmenený rýchlou smrťou. A to je viac, než si zaslúžiš.“

   Thaliel nerozoznal v Elonielových slovách o obkľúčení archanjelmi ani štipku klamstva, a to ho vydesilo. Ak je to teda pravda, tak nemá kam ani ako s Gabrielou ujsť a boj je nemysliteľný. Síce to na svojom postoji nedal nijako najavo, strach sa mu asi zablysol v očiach, pretože anjel sa mu vysmial:

   „Strach ti zmrazil pery, zbabelec? Aspoň si na konci svojich dní zistil, že pomste a spravodlivosti Menelrilu sa nedá vyhnúť,“ chichotal sa Eloniel škodoradostne. „Tak vzdáš sa, alebo si vyberieš tú ťažšiu cestu?“

   „Vzdal by som sa,“ povedal Thaliel, „kebyže neviem, čo je to česť a odhodlanie bojovať za svoju vec do konca. A navyše, nechcem ťa pripraviť o možnosť skrížiť si so mnou meče, lebo dobre viem, že tvoja nenávisť ku mne pramení zo závisti.“

   „Nemám čo závidieť odpadlíkovi ako si ty.“

   „Neklam,“ povedal Thaliel chladne. „Závidíš mi moju moc. Závidíš mi moju slobodu od menelrilských zákonov. A skôr, než sa to všetko začalo, závidel si mi moju lásku s Gabrielou, a za to, že si vybrala mňa a nie teba, si nechal priateľstvo medzi nami zhynúť,“ Thaliel videl ako v ňom kypí hnev a provokoval ďalej: „Musí to byť strašný pocit nepresvedčiť ju ani po dvesto rokoch mojej neprítomnosti, aby zmenila svoje rozhodnutie.“

   „Dosť!“ zakričal besne Eloniel a ohnivá čepeľ v jeho rukách sa triasla od zlosti. „Nič z toho nie je pravda!“

   „Nie? Tak prečo sa ťa to tak dotklo? Sám si sa prezradil,“ Thaliel každým slovom lial jed hnevu Elonielovi do žíl. „Tak povedz mi – ako bolí zistenie, že si  rovnaký špinavý hriešnik ako ja, ale priveľký pokrytec na to aby si si to priznal?“

   Síce prišiel na to, aby sa diplomaticky vyhol boju, Eloniel udrel prvý. Thaliel však jeho úder očakával, zľahka sa uhol do strany, nechávajúc rozhnaného Eloniela preletieť popri ňom.

   To, ako sa s ním Thaliel zahrával, Eloniela rozčúlilo ešte väčšmi, až z úst pena stekala na posvätné brnenie. Otočil a ďalší divoký výboj smeroval na Thaliela, červené vlasy viali okolo jeho tváre ako koruna plameňov. Thaliel sa už úderu nevyhol, naopak, nesvätou čepeľou ho odrazil nabok. Ani to s ním nehlo, zatiaľ čo Eloniel vložil do rany všetky sily.

   Teraz Thaliel prešiel do útoku. Jediným seknutím prinútil Eloniela ustúpiť o dva kroky, ďalším o ďalšie tri. Eloniel síce všetky rany zúfalo odrážal, musel ustupovať hlbšie a hlbšie do jaskyne a bolo jasné, že Thaliel má navrch.

   Gabriela, ukrytá za veľkou skalou, z diaľky celý boj pozorovala. Keď rozoznala anjela zúfalo čeliaceho Thalielovým ranám ako Eloniela, vedala, že musí vstúpiť do boja, lebo nepriala smrť ani jednému z nich.

   Thaliel sa rozohnal svojím mečom ako poslom smrti, a Eloniel síce jeho úder opäť vykryl, no ohnivá čepeľ sa mu odrazila do jaskynnej steny a zaborila sa do nej. Trvalo len sekundu kým ju uvoľnil z objatia kameňa, no ten čas stačil Thalielovi na to, aby zasadil rozhodujúcu ranu a v polke svojmu súperovi odťal ľavé krídlo. Eloniel zvrieskol od oslepujúcej bolesti, nohy sa mu podlomili a on spadol na chrbát neďaleko kusu zakrvaveného peria, ktoré bolo donedávna súčasťou jeho krídla.   

   Zatiaľ čo jeho nepriateľ ležal v náhlej bolesti zlomený pri jeho nohách, Thaliel zdvihol meč na usmrcujúci úder, a bol by ho zasadil, kebyže ho nezastaví Gabrielin výkrik: „Zastav!“

   Prekvapene sa pozrel vyčítavým pohľadom na svoju milenku, ktorá opustila svoj úkryt a postavila sa medzi neho a Eloniela.

   „Nepleť sa do toho, Gabriela!“ prikázal Thaliel, no ona pokľakla k Elonielovi, chytila ho za ruku a svojimi schopnosťami zmierňovala jeho bolesť. „Ustúp!“

   „Nie!“ zakričala Gabriela. „Zabránim ti zabiť ho, rovnako ako by som jemu zabránila zabiť teba.“

   „Ale Gabriela...“

   Zatiaľ čo Thaliel vysvetľoval, že Eloniel so sebou priviedol oddiel archanjelov a že si zaslúži smrť, Elonielovu myseľ vďaka Gabrieliným kúzlam prestala sužovať bolesť. Rýchlo sa mu rozjasnil zrak a získal prehľad o situácií. A posledné, po čom túžil, bola Gabrielina ľútosť a Thalielovo ušetrenie.

   Zrazu chytil Gabrielu za vlasy, pritiahol ju k sebe a priložil jej čarom pritiahnutú ohnivú čepeľ ku krku. Thaliel nestačil nijako zareagovať a nestačil ani skryť zdesenie, keď jedinú na ktorej mu kedy záležalo dostal do rúk jeho pomstychtivý sok.

   „Kto sa smeje teraz, Thaliel?“ rehotal sa Eloniel opatrne vstávajúc a pevne držiac vystrašenú Gabrielu, ktorá si prineskoro uvedomila svoju chybu, za vlasy.

   „Neubližuj jej!“ povedal bezmocný Thaliel „Okamžite ju pusť!“

   „To určite. Ona umrie spolu so mnou,“ povedal Eloniel.

   „Ak jej niečo spravíš, hovoril Thaliel, „tak Peklo, do ktorého ťa pošlem, bude ničím v porovnaní s tým, čo ti spravím, než umrieš!“

   „Cha! Nielenže ju podrežem,“ povedal Eloniel „ale vezmem si aj teba!“

   Vtedy Eloniel v náhlom, neočakávanom útoku prerazil Thalielovu zbroj a zabodol mu ohnivú čepeľ do hrude. Thaliel sa zapotácal, no nepadol. Naopak, tá podlá rana v ňom prebudila tie najtemnejšie, najstrašnejšie a najzvrhlejšie sily, ktoré pred Gabrielou držal pod kontrolou, no teraz ich už nedokázal ovládnuť.

   Oči sa mu podliali krvou, vzápätí mu na tvári narástla čierna srsť. Oceľové rukavice mu zvnútra prerazili dlhé, zahnuté pazúry a krídla nabrali obludné rozmery.

   Schytil ohnivú čepeľ zarazenú vo svojom tele, nevnímajúc bolesť horiacich rúk, a na Elonielov údiv ju zlomil a za tryskania krvi si ju vytiahol z hrude a zahodil. Keď sťa šelma od nepotlačiteľného hnevu zreval Elonielovi do tváre, odhaľujúc hadí jazyk medzi levími tesákmi, ten pustil Gabrielu a tá plačúc odbehla, nešťastná z toho, na akého netvora sa zmenil jej milý.

   Päť pazúrov prerazilo sväté brnenie a Eloniel v novej bolesti musel pred príšerou ustúpiť. Vedel, že bez zbrane nemá šancu na víťazstvo. Zahodil rukoväť zlomeného nebeského meča a rýchlo prebehol okolo Thaliela, hľadajúc spásu v úteku z jaskýň.

   Neľudský rev zozadu sľubujúci rýchlu a bolestivú smrť  bičoval Eloniela k väčšej a väčšej rýchlosti, no Thalielovi neušiel. Ten skočil za ním, schmatol ho za pravé krídlo a pritiahol ho k sebe. Už nebolo úniku.

   „Teraz zomrieš ako taká kurva,“ oznámil Thaliel neľudským hlasom do Elonielovej hrôzou skamenenej tváre.

   To, čo nasledovalo, bol samotný vrchol krutosti a odpornosti, no na Elonielovo šťastie to netrvalo príliš dlho.

 

VII.

Polnoc z 2. na 3. avral 658, Vaeonolova skrýša za vodopádom, Valmeneldur, Kmernia.

   Gabriela a Thaliel bok po boku sedeli na konci jaskynnej chodby, prevísajúce nohy mali zmočené vo vodopáde, a mlčky sledovali Mergvila a Elizku, ktorí sa až do tejto polnočnej hodiny nerušene korčuľovali.

   Thaliela už prešiel bojový záchvat a opäť vyzeral ako zvyčajne, čo však pripomínalo boj, bola Elonielova zaschnutá krv pokrývajúca celé jeho brnenie, a pár (pre padlého anjela) bezvýznamných zranení. Viac než tie ho trápilo vedomie, že kvôli obkľúčeniu archanjelov sú s Gabrielou bez nádeje na útek, a jediné, čo ich oboch čaká je smrť.

   „Ja...“ prehovoril Thaliel „...nechcel som aby sa to takto skončilo. Odpusť mi.“

   „Neospravedlňuj sa,“ povedala Gabriela. „Radšej zomriem dnes v tvojom náručí, akoby som mala žiť až do Konca dní bez teba.“

   Na Thalielovej tvári sa zjavil horko-sladký úsmev. Pozrel sa dole na Mergvila a Elizku, ktorí sa prestali korčuľovať a so zatajeným dychom sledovali mrak dymu zahaľujúci nočnú oblohu stúpať smerom od Balisetu. Iflordienčania sa za krátky čas prebili až do valmeneldurského vnútrozemia a na svojej bojovej výprave vypálili v nočnom prepade celý Baliset, neberúc zajatcov ani otrokov, a jedine oni dvaja prežili vďaka tomu, že túto noc ušli z domu. Teraz sa pred nimi odkrýval nový, neistý osud, no ich láske už nič nestálo v ceste.

   Na rozdiel od nás, pomyslel si Thaliel.

   Vtom k nim opäť z hlbín lesa doľahla pohanská satyrská hudba. Tentoraz sa už Gabriele nezdala ako chaotický a nezmyselný hluk, naopak, teraz, už voľná od nebeských pút, spoznala krásne, ničomu v Menelrile podobné melódie.

   Vtedy Thaliel vyzval Gabrielu k poslednému tancu, a ona neodmietla.

   Postavili sa, objali, a nechávajúc sa uniesť satyrským koncertom, vytancovali z jaskyne a s rozprestretými krídlami sa vznášali nad jazerom ako havran a labuť. Neunúvali sa prijať duchovnú podobu, a tak celý les mohol obdivovať ten tanec. Aj Elizka si ho všimla a prstom ukázala Mergvilovi  ten nezvyčajný výjav, ktorý nikdy predtým ani potom v Kmernii už nebol.

   Vedeli, že po tomto tanci všetko skončí, tak tancovali len jeden pre druhého a nevnímali svet okolo seba. Satyrskými melódiami sa nechávali uniesť stále vyššie a vyššie, a nebyť archanjelov, asi by tancovali až k Mesiacu.

* * *

   Tyriel videl zneistenie v očiach svojich spolubojovníkov, teraz neviditeľných strážcov vznášajúcich sa v kruhu okolo jazera, držiacich napnuté zlaté luky, do jedného pripravení vystreliť. Vedel, že ich váhanie pramení z výčitiek, lebo sa im zdalo nečestné zabiť dvoch odpor nekladúcich anjelov, a Tyriel vedel, čo povedať, aby im vrátil rozhodnosť:

   „Nenechajte sa oklamať, bratia,“ prehovoril. „Môže sa vám zdať ich tanec ako krásny a nevinný, ale to je len ilúzia, pod ktorou Ničiteľ zamaskoval ten najšpinavší hriech, najhoršie rúhanie voči Stvoriteľovi. Či si on nezaslúži smrť už len za to že je padlým anjelom, zradcom, bratovrahom a kacírom, a ona za to, že viac než Stvoriteľa miluje jeho?

   A teraz neváhajte, bratia, a na môj rozkaz...“ zdvihol ruku k povelu, poslednýkrát zaostril na tancujúcich Thaliela a Gabrielu, a zavelil: „...páľ!“   

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář