Jdi na obsah Jdi na menu
 


Existencialista

Sebastián Jahič

Existencialista

Uranus

Dnes už neviem, či to boli tri alebo štyri dni po smrti mojej matky, keď som sa s potlačovaným pocitom najzúfalejšej depresie dotrmácal k domu svojho dlhoročného priateľa, s dobrým úmyslom a odhodlaním ožrať sa ako tá najväčšia ošťatá a zanedbaná spitina, nasať do seba toľko alkoholu, že ma to môže oslobodiť a už nikdy sa žiadna opica nedostaví: ale miesto toho (alebo by som mal povedať, „ešte k tomu“) som prvýkrát súložil s jednou z tých, ktoré si dodnes nosím ako poklad v srdci, a spomienka na ňu ma dodnes robí impotentným pred každou ženou nepodobnou jej. Viem, že to bolo veľmi dôležité, lebo nepárna trojka a párna štvorka majú celkom iné numerologické významy a dávali celkom iný metafyzický význam nášmu prvému stretnutiu. Teraz sa to už nedozviem: a úprimne, je mi to jedno.

Každopádne, veľmi presne si pamätám ako som vtedy vchádzal dnu. Už som mal vypité, večer som započal u seba preriedením domáceho baru, ktorý matka pred jej náhlou smrťou pravidelne kontrolovala a snažila sa ma obmedziť. Teraz, keď už bolo po nej, okamžite som sa chopil všetkých privilégií z toho plynúcich. Keď som vkročil dnu a vyzúval si zablatené steely, počul som, že ostatní sú v detskej izbe (resp. ako sa volá detská izba, keď dieťa vyrástlo v špinavú a sfetovanú trosku?), kým zo spálne sa už ozývali sladké zvuky súlože. Áno, som na správnom mieste, pomyslel som si. Nemalo zmysel vyzúvať sa, keďže ktokoľvek, kto by mi to mohol vyčítať, už bol evidentne na alebo za hranicou vedomia: vkročil som teda dnu.

Na zemi ležalo niekoľko tiel stočených v rôznych polohách, očividne už pokorených akousi zlou kombináciou drog a alkoholu. Z reproduktorov hučala akási ťažkotonážna pieseň od rakúskych sadomasochistov Belphegor, správne dotvárajúca atmosféru k dievčenským stonom ozývajúcim sa z vedľajšej spálne. Len jedny oči sa ku mne otočili: oči nášho hostiteľa. Boli matné a za nimi nebola duša môjho priateľa, ale len zvyšky akejsi nepríčetnej zodpovednosti za tento dom. Pozdravil som teda túto podvedomú zodpovednosť a vysmial sa jej márnej snahe: lebo nebola ani tá najmenšia nádej, že by v tento večer skončil dom inak ako vymaľovaný v zvratkoch, exkrementoch a pohlavných sekrétoch.

„Kde je fľaša?“ spýtal som sa, keďže som nikde nijakú nevidel.

„V spálni,“ odpovedal hostiteľ.

„A prečo nejdeš po ňu?“ ohriakol som ho. Ako zďaleka najtriezvejší (resp. najmenej opitý) človek v dome som sa cítil ako pán.

„Lebo tam jebú,“ bola odpoveď.

Zlomil som nádej nad túžbou nechať niekoho iného spraviť niečo za mňa. Otočil som sa k dverám spálne a neohrabane som ich vo svojom stave otvoril. Ak človek niečo chce, musí si to vždy spraviť sám!

Dnu bola tma: onen pár si rozdával na posteli, ona bola na ňom, celá nahá, čo sa u mladých nesmelých dievčat len tak nevidí. Zdalo sa, že ona ho má celkom vo svojej moci, on bol vlastne celkom mŕtvy, kým ona bola tá, čo ho osedlala a robila si s ním, čo len chcela. Vyzerala ako mladé dievča, ale aj tak bola veľmi vyspelá, a hlavne skúsená. Viac detailov som v tej chvíli nevidel, a ani ma nezaujímali: veľmi dobre som vedel, prečo som sem prišiel, a odraz svetla na fľaši postavenej na nočnom stolíku vedľa súložiaceho páru mi to razantne pripomenul.

Došiel som k fľaši a strhol som vrchnák. Bolo mi celkom jedno čo to pijem: podľa chute som ale spoznal vodku. Nalial som si do seba sedem dúškov (to si pamätám presne, lebo tak to robím vždy: je to magické číslo) a zatrmácal sa viac než obvykle: narazil som do steny a zrútil nočný stolík, nešikovne sa ešte udrúc do lakťa. Fľašu sa mi podarilo pustiť na zem a väčšina jej obsahu sa rozliala na koberec. Bolo mi to jedno.

Pár sa nedal vyrušovať: resp. ona sa nedala vyrušovať. Napriek hluku a faktu, že som temer spadol medzi nich sa správala, akoby som tam ani nebol. Všetku energiu venovala do snahy o svoje uspokojenie: zdalo sa, že onen človek jej už zďaleka nebude nápomocný. Nad posteľou, v ktorej súložili, bol na stene pribitý krucifix. Zaujímavé, pomyslel som si, že kríž bol vždy symbolom bezmocnosti a impotencie. Veď čo symbolizuje kresťanský kríž? Je to obyčajný ovísajúci falus. Prevráť kríž a získaš symbol mužnosti a moci: falus týčiaci sa k nebu, tryskajúci pohlavnou, fyzickou a duchovnou silou, provokatívne mieriaci svojím ostrým hrotom na Nebesia, pripravený penetrovať akúkoľvek bránu a blanu, čo by stála v ceste naplneniu jeho Vôle, pripravený ejakulovať do očí samotného Stvoriteľa, ak sa ten starý kretén neuhne tryskajúcemu prúdu tej všemožnej sily…

Nechal som túto filozofickú myšlienku vytratiť sa v márnosti, nechal som ju zhynúť v sebe tak ako tisíce iných, ktoré ma napadli v stave opojenia, nech boli akokoľvek objavné. Tento svet si nezaslúži ich poznať. Nejako som sa zohol po fľašu, chrániac si zvyšok chľastu sťa malý poklad. Jebač sa začal akosi preberať zo sexuálnej letargie, zamrmlal si čosi, dokonca zastonal, a ja som to vo všetkej svojej slušnosti rešpektoval a začal sa trmácať preč. Až teraz som si uvedomil, že môj hostiteľ za mnou musel zabuchnúť dvere, mysliac si, že som šiel do spálne s úmyslom pridať sa do trojky.

„Stoj,“ začul som zrazu. Boli to slová toho dievčaťa. Moje kroky sa zastavili, bol som v konflikte: myseľ sa chcela zničiť alkoholom, penis súložou.

Otočil som sa k nej. Až teraz som si všimol jej krásny, okrúhly zadok, prirážajúci na … ochabujúci?… penis. Bolo to skutočne akoby mladá bohyňa alebo valkýra triumfovala nad svojou obeťou, svojím úlovkom, ktorý ani nemohol byť šťastnejší, že sa stal korisťou takejto šelmy, dnešným pokrmom tejto sukuby, i keď sa zdalo, že sa môže snažiť ako len chce, túto nymfu proste neuspokojí.

„Tento hlupák sa už spravil do mňa a zdá sa, že na viac nemá,“ povedala, keď prestala prirážať. Zdvihla sa a napriek opitosti som videl penis vykĺznúť z nej: bol celkom bezmocný a vysatý, porazený a zničený, a pripomínal onen kríž na stene. „Dúfala som, že vy metalisti máte na viac,“ povedalo dievča. Až teraz som si uvedomil, že ju vôbec nepoznám. „Ešte ty máš šancu napraviť vašu reputáciu.“

Hoci bola neskutočne drobná, musela strašným stiskom chytiť svojho doterajšieho milenca za bradavky, tak ho zdvihla (celý tento čin bol sprevádzaný oslavným výkrikom bolesti onoho trpáka) a vyhodila z postele rovno na vodkou nasiaknutý koberec. Zdalo sa, že táto sukuba má skutočne nadľudské schopnosti. Potom sa otočila na posteli ku mne, sadla si a roztiahla stehná. Pripomenulo mi to jeden vtip, v ktorom sa hovorí, že vagína po súloži vyzerá ako pisk buldoga, čo žral majonézu. Našťastie mi bolo všetko dosť jedno na to, aby ma vzrušovala.

Fľašu som hodil o stenu a rozbila sa: črepiny spadli na chudáka ležiaceho na zemi, a aj keď ho nemohli skutočne porezať, navyše keď bol až na rozopnutý rázporok celkom oblečený, hučal ako blázon. Vliezol som do postele k sukube. Bola celkom nahá, plná energie, a zdala sa v tej tme krásna. Vlasy mala zrejme svetlé, nedalo sa to presne určiť. Medzi dvoma plnými stehnami bola dokorán roztvorená brána do už vyplienených siení: ani neviem, ako som dokázal v toľkej rýchlosti vytasiť svoj penis a zasunúť ho tam. Bola vlhká ako tá najpresiaknutejšia handra, bolo mi, akoby som strkal kokot do pohára plného hlienu, nakoľko prvým vsunutím až na úplný doraz, ktorý umožňovali rozmery našich genitálií, sa mi podarilo vytlačiť snáď všetok ejakulát zanechaný v nej mojím neúspešným kolegom. Mal som od toho celé brucho, rozkrok a stehná, a zdalo sa, že tá kurvička si to všimla, lebo sa na tom veľmi dobre zabávala, smejúc sa z hlbín duše.

„Ty skurvená piča!“ vrazil som facku do tváre, ktorú som ani nevidel. „Ber si to ty!“ povedal som a začal som prirážať, vždycky poriadne pritláčajúc svoje telo na jej, aby bola tiež zasvinená tým hnusom. Okamžite po vrazení facky smiech uťal: po niekoľkých prirazeniach začala ticho stonať: po niekoľkých ďalších vrazeniach začala prirážať aj ona.

Takto sme zotrvali nie dlhšie ako pol minúty. Medzitým sa vedľa nás onen chudák snažil zdvihnúť, počul som cvengot rozbitého skla. Prišlo mi ho ľúto. Musel som prestať.

Prerušil som styk a postavil som sa. „Čo je? Chceš ma vydierať?“ ziapala ona na mňa.

„Nemôžem súložiť pod krížom,“ povedal som tú najpravdivejšiu výhovorku, ktorá ma napadla ako náhle som pozrel na tieň pred seba. Vytrhol som kríž zo steny aj s kusom omietky: divil som sa, kde sa vzala vo mne toľká sila.

„Teraz už môžeš, ty kokot?“ spýtala sa ma. Vrazil som jej až sa prevrátila na bok. „Môžem, ty piča.“ Sklonil som sa k nej, otočil som ju naspäť, odhrnul som jej vlasy, aby som videl anjelské obrysy jej tváre, a strčil som jej ho, na veľké jej prekvapenie, do úst, prirážajúc čo najsilnejšie, s úmyslom nechať zvyšky cudzieho semena stekajúceho po mne zamazať jej vlasy a tvár čo najviac.

Neznášam to, keď musím niekoho ľutovať. Kým som svojím žaluďom dráždil jej mandle a cítil som, ako vyvolávam peristaltické pohyby vedúce k zvracaniu, prehol som sa a vrazil som krucifix predĺženou časťou sťa ten tryskajúci falus do jej piče. Áno, bolo to klasické a otrepané protikresťanské klišé, ale priznám sa, nikdy predtým som ho ešte nepraktizoval, a nie to ešte s kusom chladného železa na ktorom bol kus omietky. Zvinula sa v bolesti, ale nekládla žiadny odpor ani môjmu penisu, ani krížu. Mal som chuť vraziť jej svoj kokot do úst aj s vajcami, a kríž som jej chcel do pošvy napchať aj so všetkými ramenami, a aj som sa o to minútu či viac snažil, ale napokon som musel uznať, že bez risku, že ma uhryznutím vykastruje, a toho, že jej krucifixom celkom neroztrhám vagínu, to proste nepôjde. Vybral som svoj penis aj kríž, a kým sa prevalila nabok aby sa vyvracala na kraj postele, ja som sa otočil a z celej sily som hodil kus vlhkého a osemeneného železa chlapovi ležiacemu na zemi v črepinách do hlavy. Bol už takmer na nohách, teraz ale spadol bez výkriku, ale za nesmierneho rachotu na zem rovno na črepiny, a veril by som, že si ublížil. Trafil som ho ešte presnejšie ako som chcel: zrejme bol v bezvedomí. A hlavne už nestonal v bolesti, bol ticho a nemusel som nikoho ľutovať.

Otočil som sa k nej, statočne mysliac si, že som ju dokonale znechutil od ďalšieho styku. Práve si utierala ústa od zvratkov. „Tak ako, dievčatko, stačilo ti?“ spýtal som sa posmešne, stojac nad ňou vzpriamene ako socha, môj kokot provokatívne pretínajúci priestor nad jej hlavou. Vtedy spravila niečo, čo ma veľmi prekvapilo: objala moju nohu ako keby som bol jej hrdina, alebo čo. Vlastne som asi aj bol: zdalo sa, že som bol jediným, kto by mal potenciál uspokojiť jej lačné túžby. „Nie… ukoj ma!“ zastonala. Bola to tá najzúfalejšia prosba, s akou kedy ku mne kto prišiel.

Kopol som do nej, lebo kým bola v tejto pokornej polohe, už som ju skoro ľutoval. Prevrátil som ju nabok a vnikol do nej zozadu: hneď som ho ale musel znova vybrať a očistiť ho od omietky, čo ostala na stranách jej pošvy, kým sme mohli pokračovať.

Vždycky ma fascinoval fenomén času. Viem, že vždy, keď sa zrýchlil tep srdca, keď telo je prebudené, tak čas okolo mňa plynie pomalšie. Keď som v pokoji, čas plynie rýchlo. Nijaký vedec to nevie zmerať, ale je to tak. Starí ľudia, ktorí často mávajú pomalý biorytmus (kokoti starí, ľutoval by som ich) sa vraj sťažujú, že čas plynie rýchlo. Verím, že čas ako taký je relatívny jav, a inak plynie pre mňa, inak pre môjho čitateľa, inak pre každého človeka. Slimáky majú vraj taký pomalý biorytmus, že vidia, ako im pred očami rastie tráva. Jednu vec však viem naisto: vtedy, keď som bol s tou sukubou, čas okolo nás plynul nesmierne pomaly. Naše telá boli celkom prebudené, u oboch vzrušením, u mňa aj opitosťou a u nej bolesťou, a čas okolo nás plynul nesmierne pomaly: podobne, ako keď je človek v životu nebezpečnej situácii a jeho zmysly sú tak vyostrené a má toľko adrenalínu v krvi, že aj ten najpomalší ťuťmák má bleskurýchle reakcie. A tiež som presvedčený o jednej veci: že čas pre nás vtedy plynul celkom rovnakou rýchlosťou.

Bez toho, aby jeden z nás čokoľvek povedal, sme obaja vedeli, že bol najvyšší čas na zmenu polohy. Ani neviem, či som sa vyzliekol som alebo či ona za mňa nejako strhla odev, viem len, že som sa tam už polonahý prevaľoval na chrbát, aby ona mohla vyskočiť na mňa. Keď na mne už ale bola, nebolo mi všetko jedno: videl som v jej rukách veľkú črepinu z rozbitej fľaše, ktorú skutočne neviem kedy stihla zdvihnúť.

„A teraz som ja pánom,“ vyhlásila. Chcel som ju umravniť fackou, bola však omnoho rýchlejšia, a zakrátko som pocítil rez na svojej hrudi.

„Ty chorá piča!“

„Nehovor, že sa ti to nepáči!“ povedala a rezala ma ďalej, veselo sa pritom pohupujúc na mojom kokote.

Vrazil som jej a spadla cez posteľ vedľa onoho chudáka. Mal som na hrudi aspoň päť rán: žiadna nebola veľmi hlboká, ale všetky krvácali ako svine. Bol som na ňu nesmierne nasratý a chcel som ju zabiť.

„Aha, pipík!“ povedala zrazu nadšene ako malé dievča, ktoré si našlo darček pod stromčekom. Nedalo mi, a musel som sa pozrieť, čo sa to stalo, že ju to tak rozveselilo.

Bol to rozopnutý rázporok jej predošlého milenca. To, čo tam bolo, sa naozaj nedalo pomenovať inak ako „pipík.“ Bolo to až smiešne. Kľačala tam v črepinách, celá dorezaná a krvácajúca po páde, a radovala sa z pipíka.

„Buď jeho pani,“ navrhol som. „Dokáž mu svoju moc tým, že ho vykastruješ.“

Bol to žart, ale nemusel som jej to vravieť dvakrát. Vzala jednu z množstva črepín, stisla ju tak pevne, až sa jej zaborila do ruky, a začala ho kastrovať. Musel som ho trafiť skutočne veľmi dobre oným krucifixom do hlavy, lebo neprebral sa z bezvedomia ani vtedy, keď ostrie začalo oddeľovať jeho semenníky od tela. Zreničky som už mal natoľko roztiahnuté, že som videl všetko, čo sa dialo v tme, ako sa gule pomaly odpájajú od tela, ako keď slušná dcérenka pri nedeľnou obede si nežne nožíkom odkrajuje kus rezňa od mamičky, ako jej to nejde a ako ešte aj asi trafila dáku tepnu, lebo ten kretén začal krvácať tak, že by som mohol podľa pravidelného prúdu zmerať jeho tep.

Nemohol som inak ako masturbovať nad týmto vzácnym úkazom. V živote som nevidel nič nádhernejšie. Ona sa smiala. Smiala sa ako malé dievča, ktoré práve objavilo novú hru, novú hru ktorú pozná len ona a v ktorej predčila všetkých svojich rovesníkov a prekročila všetky zákazy svojich rodičov.

Vraví sa, že keď človek plače, bude vždy plakať sám, ale keď sa smeje, tak sa s ním bude smiať celý svet. Je to výrok odvodený z filozofie dionýzovskej jednoty a apolónskej individualizácie, o ktorej však vo všeobecnosti vládne nesprávny názor, že samota je čosi smutné, a bytie v kolektíve čosi veselé. To je lož. Ona sama bola to jediné dievča na celom svete, čo by pristúpilo na môj príkaz vykastrovať toho trpáka, a predsa bola šťastná a smiala sa. Ja som bol pre ňu nič: odkedy mala črepinu v ruke (doslova), nevnímala ma. To je individualizácia: len ten, kto je individualizovaný, môže byť skutočne šťastný, lebo len ten je skutočne sám sebou. Všetci tí, ktorí vyhľadávajú spoločnosť iných ľudí (väčšinou práve preto, lebo sa nedokážu vyrovnať s faktom, že ostali sami s tou najnenávidenejšou osobou: sami so sebou), seba len strácajú v prospech iných, strácajú sami seba v kolektíve. Dokonca aj počas pohlavného styku človek stráca seba samého, ak ide o rovnostranný sex: len keď je jedna strana vyvýšená a druhá ponížená, tak človek môže byť individualizovaný počas styku a nestráca seba samého v druhom. Ako povedal jeden slávny libertín: „Sex bez bolesti je ako jedlo bez chuti.“

Pri semenníkoch to neskončilo: to dievča dokázalo odrezať jedným, i keď dlhým a neohrabaným ťahom aj jeho penis. Radostne mi mávala svojím úlovkom pred očami. Semenníky sa čoskoro rozpadli a rozmliaždili sa pádom kdesi na podlahe, tak jej ostal v ruke len pipík, pár centimetrový kúsok svalstva, ktorý bol ešte pred chvíľou mocným, i keď len priemerným falusom zabárajúcim sa do nej.

Bol som práve pred ejakuláciou. Prikázal som jej, aby sa uhla, a z tónu môjho hlasu poznala, že je to vážne. Kľakol som si do črepín: bol som nahý a mnohé sa zaborili do mojich kolien, ale nezáležalo mi na tom. Vrazil som svoj kokot do otvorenej a krvácajúcej rany zívajúcej v rozkroku po kastrácii. Hlboko som sa veru nedostal: nevyznal som sa a ani sa nevyznám v ľudskej anatómii natoľko, aby som mal tušenia do čoho som vrazil, pravdou však je, že po pár prirazeniach som to odsunul kamsi nabok a dostal som sa o pár centimetrov hlbšie.

Jej sa to evidentne páčilo. Sadla si na brucho toho chlapíka a začala ma bozkávať na pery. Síce mala tvár stále lepkavú a páchnucu od semena a z úst som cítil len a len zvratky, nechal som naše jazyky stretnúť sa. Bola tou jedinou vecou na tomto svete, ktorú som mohol milovať, lebo kto iný by už len bozkával chlapa súložiaceho s bezvedomým čerstvým eunuchom, a to rovno do rany, čo ostala po jeho nedobrovoľnej kastrácii? Pre toľkú teplú krv zalievajúcu môj kokot som sa cítil, akoby som defloroval nejakú starú mníšku s neuveriteľne prerastenou blanou: mal som chuť vytiahnuť ten zakrvavený meč a vraziť ho svoje novej láske do piče a urobiť sa tam (nebola to láska na prvý pohľad, ale bola ešte viac: veď som ju ešte ani nevidel! Bola to láska na prvý mrd!), ale bolo už neskoro: nalial som celú dávku kastrátovi do rany. Bol to najlepší orgazmus môjho života, resp. aký som aspoň dovtedy zažil.

Vedela, čo sa stalo. Nebola však nešťastná: naopak, tvárila sa, akoby som to nemohol ani položiť na lepšie miesto. Ako náhle som prerušil spojenie so skutočne poľutovaniahodným kreténom, vzala môj kokot do úst a začala ho cmúľať sťa ten najsladší cukrík. Nebudem tvrdiť, že ma to nepotešilo a nepáčilo sa mi to.

Keď krv s veľkým obsahom alkoholu opustila stoporený, už ale upokojujúci sa penis, a vrátila do mozgu aj s vodkou, ktorú som vypil pred súložou, vypadla mi pamäť a nasleduje len veľké okno. Skutočne nemôžem povedať, čo sa stalo ďalej. Zrejme som ale rýchlo vypadol z toho domu, a ona tiež. Našťastie boli všetci prítomní natoľko opití, že nemali ani najmenšieho tušenia o tom, že som sa objavil na tejto párty: to isté platilo pre moju lásku. To dievča dokonca nikto nepoznal, bola skutočným prízrakom, nikto vrátane mňa nemal ani tušenia o tom, ako vyzerá (len podľa hmatu by som možno dokázal rozpoznať jej prsia a zadok).

Na druhý deň som sa dopočul, že policajti a záchranka museli doraziť už pár minút po kastrácii. Odobrali otlačky, stopy krvi a semena a bohviečoho ešte. Vedel som, že musím vypadnúť z tohto mesta, nie na druhý koniec republiky, ale na druhý koniec celej Únie, tak ďaleko, ako mi to Schengen, moje známosti a finančné možnosti len dovolia. To som aj spravil.

Neskôr som sa v Lisabone dopočul, že sa chirurgovia sa pokúsili nášmu drahému kastrátovi zachrániť jeho mužnosť. Semenníky, hoci značne poškodené, mu dokázali prišiť naspäť, penis však nie. Nie, že by boli neschopní: išlo o dosť medializovaný prípad, ktorý sa dostal pod skalpel naozaj len tým najväčším kapacitám. Problém bol v tom, že penis sa proste nenašiel. Vedel som, že ona si ho nechala. Napokon, bola to aj spomienka na ňu, ktorá ma prinútila k návratu.

Hesperidské nymfy

Ďalším dôvodom pre to, že som sa rozhodol pre návrat bol fakt, že mi došli všetky financie. Práve keď som bol v Portugalsku, zistil som, že ktosi mi zablokoval všetky bankové účty, zrejme môj drahý otec. Mal síce právo byť nasratý, lebo na matkinom pohrebe som sa neobjavil a zmizol som bez slova, a zrejme ako sledoval účet ktorý, pre mňa zriadil, usúdil, že premárňujem jeho ťažko zarobené peniaze, ale nechať ma napospas osudu ma naozaj nemusel.

Dozvedel som sa, že je po mne vyhlásené pátranie po celej Európe v súvislosti so zmrzačením toho chudáka. Vtedy bolo možno aj dobré, že som prišiel o prístup k peniazom, lebo aspoň som neinklinoval k tomu, aby som ubytovával v drahých hoteloch ako som to mal vo zvyku (používal som síce falošné doklady, ale verím, že snaživé tajné služby by ma dokázali vypátrať, ak by veľmi chceli), a ubytovával som sa v lacných, opľutých a smradľavých moteloch, kde som bol vo väčšom bezpečí. Neskôr som už musel prespávať len tak na ulici alebo na hocijakom teplom mieste, kde po mne nikto nič nechcel, aby som si ušetril aspoň nejaké peniaze na cestu naspäť. Viac ako nepohodlie ma však trápil nedostatok sexu: odkedy sa mi zablokovali a účty a nemal som peniaze na prostitútky, zúril som. Ťažko zbaliť opité dievča v krčme ak nehovoríš jej rečou, no a ja hlupák som sa vydal práve do južných krajín, pričom z románskych jazykov som neovládal ani jeden, tak som si pohonieval v kupé dedinských vlakov (pretože boli lacnejšie a bezpečnejšie), niekedy aj v prítomnosti iných cestujúcich, a bolo to nanič. Vlastne aj každá prostitútka, ktorú som od svojho úteku mal bola celkom nanič, lebo žiadna sa ani spolovice nevyrovnala onej kastrujúcej sukube, do ktorej som sa zamiloval.

Keď mi ostávalo posledných pár eur, postupoval som ďalej stopom, prípadne som nasadol na nákladný vlak idúci bohviekam smerom na východ. Nákladné vlaky boli najbezpečnejšie, nehrozilo, že nastúpim k nejakému kokotovi ako sa mi to stávalo pri stopovaní. Nikdy som však vopred nevedel, že kam ma taký vlak odvezie a párkrát sa mi stalo, že som sa divil, prečo všetci v cieľovej destinácii rozprávajú po slovinsky, a nie po nemecky, ako som predpokladal pri nástupe. S postupujúcou jeseňou začínal byť nočný mráz čoraz tuhší a bolo ťažké prespávať vonku, navyše s plnými semenníkmi: sem tam sa mi ale podarilo nájsť v blízkosti staníc v mestách dákeho sfetovaného bezdomovca, zmlátiť ho a ulúpiť mu to málo eur čo mal so sebou, čo ale stačilo nanajvýš na dve noci v moteli.

Keď sa však teraz v retrospektíve pozriem na tie dni, asi som nikdy nebol taký slobodný, ako práve vtedy.

Konečne sa mi podarilo doraziť naspäť do mojej zasľúbenej, rodnej a rozkradnutej postkomunistickej krajiny. Samozrejme, po uliciach miest, ktoré som poznal a ktoré poznali mňa som sa pohyboval len medzi polnocou a úsvitom, aby som znížil šancu, že stretnem niekoho známeho, na čo najmenšie možné minimum. Navštívil som niekoľko známostí, povyhrážal sa im, aby som vymohol nejaké tie peniaze, a dovolil som si prespávať v lacných moteloch. Každopádne som vedel, že musím, proste musím stretnúť to dievča z onej noci. Jeden známy mi povedal, že v novinách sa spomínalo, že vraj vypočúvali aj akési dievča. Pravdepodobne to bola ona, moja sukuba. Síce ona bola tou, kto vykonal kastráciu, zdalo sa, že všetka vina bola zvalená na mňa. Média vraj nikdy nepoužili moje meno, bol som fantómom tej noci (fakt, že som sa vysemenil do jeho rany nebol nikde spomínaný: ach, vzali mi čerešňičku z torty!), ale zrejme polícia mala moje meno od niektorého z mojich drahých kamarátov. Každopádne známy mi vypátral, že z ktorého mesta je tá slečna, a ešte v ten večer som si pustil žilou aby som utíšil smäd starých božstiev, aby mi pomáhali až sa budem pokúšať ju nájsť a znovu dobyť.

V tom meste som nikdy predtým nebol a musel som uznať, že to bol riadny zapadákov. Išiel som tam okamžite a prišiel som uprostred týždňa. Zdalo sa, že ešte aj tá prekliata mládež je natoľko konzervatívna, že pije len cez víkend. Mal som so sebou síce pár kníh, dni som ale trávil v motelovej izbe zúrivým behaním do kruhu a márnym bičovaním času, aby plynul rýchlejšie. Vo štvrtok som to nevydržal a napriek tomu, že som nemal úmysel ju vyplatiť, objednal som si kurvu: bola to cigánka, jedna z tých mladších a menej skúsených, možno by som aj povedal, že bola príťažlivá, ale nedokázal som s ňou spraviť: jednak pre kondóm (S kurvami si to nerozdávam bez kondómu. Môj život má hodnotu!), jednak preto, že myšlienka na sukubu bola tak živá a tak všadeprítomná v tomto meste, že robila všetky ostatné ženy absolútne nepríťažlivé, ako gorgony so zhnitými vagínami z nejakého zlého sna, ktoré boli celkom nič oproti nej, temnej kráľovnej mojich najtajnejších túžob. Cigánka chcela však peniaze aj tak, čím ma prinútila k tomu, aby som ju zbil, tak veľmi, až kým nebola úplne bezmocná a neschopná čo i len ceknúť o výplate. Pokúsil som sa s ňou spraviť aj potom (orgány činné v trestnom konaní by to asi kvalifikovali ako znásilnenie), ale bolo to márne, nebola to moja vyvolená. Vzal som teda tú kurvu cez plece a vyhodil ju do kontajnera pár ulíc od motelu. Každopádne som svoju izbu opustil a zvyšok noci sa túlal v opačnej časti mesta, nie preto, aby som vyhol plateniu v moteli, ale hlavne aby si na mňa tá kurva nezavolala svoju, celkom iste veľmi početnú rodinu.

V piatok doobeda som sa dozvedel, že sa tu má konať akýsi metalový koncert. Bolo to jedno z tých menších miest, kde ak sa koná koncert, žáner sa nerieši a idú tam povinne všetci, či už je to drumáč alebo punk, čiže bola veľká pravdepodobnosť, že sa mi podarí sa s ňou tam stretnúť. Cez deň som si kúpil dáke čierne handry na seba, ukradol z drobného hypermarketu (skurvený kapitalizmus vlezie všade) dáky deodorant a pánsku voňavku, lak na nechty a ceruzku na oči, a pripravoval sa na večer.

Prišiel som však až hodne neskoro, smrad prepotených tiel takmer prebíjal opar cigaretového dymu, väčšina osadenstva už bola v silnom alkoholickom opojení a nálada bola akurátna na to, aby sa všetci domorodci zabávali a nevšímali si neznámeho, práve dorazivšieho človeka. Práve hrali dáki blackmetalisti menom Nevaloth a klub bol natrieskaný na prasknutie: a vtedy som ju uzrel.

Láskala s nejakým miestnym  pubertálnym metalistom za stolom, obaja už boli evidentne značne opití, jeden jej prsník bol odhalený, a jeho jazyk práve opustil jej ústa aby si to namieril k bradavke. Mala výsadné postavenie akejsi miestnej kurvičky, ako sa zdalo. Mne to nevadilo, naopak, dúfal som, že sa tento trtko pokúsi ju uspokojiť, riadne pri tom vyhorí, nech potom prídem ja ako padlý anjel slasti a ukážem jej uspokojenie, ako vtedy v tú noc. Áno, videl som ju prvýkrát v živote, ale vedel som, že je to ona: bola medzi nami akási neviditeľná príťažlivosť. Vlasy mala svetlé, taký špinavý blond: jedno z mála dievčat, čo si v dnešných dňoch nefarbí vlasy. Bola maličká, jej postava mala akurátne okrúhle tvary, všimol som si piercing na jazyku, čo predtým určite nemala. Bola nesmierne príťažlivá. Po dvoch mesiacoch, kedy som ju videl naposledy, som mal teraz tak silnú erekciu, že som bol vďačný za dav okolo seba, vďaka ktorému si nikto nevšimol to, čo by ma mohlo poriadne zahanbiť. Potreboval som sa rýchlo vypariť na záchod alebo niekam, vyhoniť si ho, aby som sa vôbec na ňu dokázal pozerať, ale zdalo sa, že ona si ma všimla tiež. Ach nie, prečo práve teraz, v mojej slabej chvíli! Zakryl som si tvár a vbehol som na záchod, ani som nevedel, či na chlapský alebo ženský.

Nemusel som ani masturbovať: s obrazom svojej vyvolenej pred očami som mal skôr čo robiť včas vytiahnuť vtáka z nohavíc a stihnúť sa nezasemeniť. Neznášam to, keď si nemôžem vychutnať vyvrcholenie, i vyvrcholenie práve tak náhle a nečakané, ako bolo toto. Prvé tri dávky išli na špinavé kachličky okolo záchoda, štvrtú som už pri najväčšej bolesti a takmer štyridsaťpäť stupňovom predklone dokázal namieriť dole do misy, načo som si uvedomil, že už je to aj tak jedno, a zvyšok som vylial kade tade, prežívajúc aspoň zvyšok svojho náhleho orgazmu naplno. Ešte nikdy som nevidel, že by zo mňa toľko vyšlo: prisahám, že ak by som to dal niektorej do hrdla, tak sa udusí: neveril by som ani, že chlap toľko toho môže mať v sebe. Nebál som sa, že slasť tohto večera sa skončila: bol som si istý, že keď ju uvidím znova, budem rád ak sa opäť nespravím.

Nebol som ešte ani celkom hotový, keď dvere kabínky sa za mnou nečakane otvorili. „Nechceš pomoc?“ ozval sa dievčenský hlas, ale nebola to moja sukuba. Skepticky som sa otočil, môj kokot sa hompáľal pred ňou.

Bolo to neznáme dievča veľmi podobne mojej láske. Bola vyššia, vlasy mala temné, bola to metalistka: ale zdalo sa, že majú čosi spoločné, snáď ako keby to boli sestry. „A ty si…“ chcel som sa čosi spýtať, ale nedovolila mi pokračovať.

V mihnutí oka bola na kolenách, môj vysemenený penis v jej ústach už bol hladený pravidelnými stiskmi pier a hrou jej rýchleho jazyka. Stalo sa to oveľa rýchlejšie ako som čakal, nemal som čas zareagovať, a nikdy inokedy by mi to nevadilo, len teraz som dúfal, že sa moja sukuba nebude cítiť ako ohrdnutá. Každopádne táto dievka bola veľmi šikovná v tom, čo robila, a ja som bol ešte dosť vzrušený na to, aby som si to nechal robiť, tak som zatvoril oči a vychutnával si moment, sťa fakír v nejakej šialenej meditácii, z ktorej ma hlasy opitých hulvátov (boli sme teda nakoniec na mužských hajzľoch) nevytrhávali, naopak, boli mi uspávankou.

„Vidím, že ste sa už zoznámili,“ vytrhol ma zas hlas z letargie. Toto už bola ona. Otvoril som oči: stála pred kabínkou, pozerala sa mi do očí, a zjavne sa veľmi dobre zabávala no mojom nanajvýš prekvapenom výraze. Jej kamarátka: už to bolo isté: ma prestala fajčiť: postavila sa a ja som si uvedomil, že mi akýmsi šikovným pohybom vybrala opasok z nohavíc.

„Chyť nás!“ zvolala moja láska a skôr ako som mohol niečo spraviť, obe sa otočili a bežali aj s mojím opaskom preč. Musel som ich dohnať! Môj penis sa stále týčil vpred ako kopija rytiera pripravená prebodnúť na stredovekom turnaji aj samotného kráľa, čo ale znamenalo, že sa mi bude veľmi ťažko utekať za nimi: navyše mali môj opasok, čo znamenalo, že som si musel držať gate. Spravil som to a vyrazil som za nimi.

Vybehnúc zo záchodov, penis majúc ledva napchatý do rázporku, ktorý som sa neobťažoval si zapnúť, som zbadal ako práve obe vybehli von z podniku a strácali sa v tme chladnej novembrovej noci. Krista! Pustil som gate a utekal som za nimi. Ľudia okolo mňa mohli byť opití, ako len chceli, takmer všetci si všimli cez podnik bežiaceho chlapíka so silnou erekciou a odhaleným penisom: nevnímal som prekvapené, posmešné, ale aj skutočne udivené a roztúžené pohľady niektorých dievčat, ale utekal som chytro preč za nimi, von do noci. Okamžite ako som bol vonku, uvedomil som si, že nohavice ma budú už len zdržovať: za behu som si ich roztrhol a zahodil, bežiac len tak, od pol pása dole nahý neznámym mestom, dokonca aj slipy som inštinktívne asi roztrhol alebo čo, len aby som bol voľný. Pohľad na sukuby predo mnou ma hnal vpred: mrazivý nočný vzduch som v tom ošiali nevnímal nikde okrem svojho vztýčeného čuráka, aj to len preto, že bol celý vlhký od svojej šťavy a slín z pier sukuby.

Bežal som za tými dvoma cez dve alebo tri ulice: všetky boli prázdne. Doháňal som ich, a potom som uvidel, že bežia na cintorín. Nasledoval som ich.

Zamysleli ste sa niekedy nad zmyslom vulgarizmov? Prečo sa všetky tabuizované slová vo väčšine civilizovaných krajín rovnajú označeniam pohlavných orgánov, resp. rôznych sexuálnych činností? Freud by zaplesal, pretože naše vulgarizmy sú len dôkazom toho, ako je táto spoločnosť založená na popretí prirodzenej sexuality. A práve tak, ako každodenne používame nadávky, tak snáď ešte častejšie podvedome myslíme na hriešny sex. Čo ale chcem povedať je, že vulgarizmy v našom jazyku by si zaslúžili veľkú revíziu. Je veľmi hlúpe nadávať so do nástrojov radosti (kokot, piča), do aktu, ktorý robí človeka úplným (jebať), a označovať sa slovom, ktoré vystihuje ženu, čo rozdáva radosť (kurva). Miesto toho by sme si, navrhujem, mali nadávať do kňazov, askétov, mníšok, panien a panicov. To bude hneď krajší svet.

Nezaujatý pozorovateľ, ktorý by bol náhodným nočným návštevníkom cintorína, by celkom iste videl miesto tých dvoch utekajúcich neviestok dva prízraky, nymfy alebo šialené dryády levitujúce pomedzi hroby. V mojom prípade by už toľko nadprirodzena nebolo v jeho obraze, keďže som nebol nič iné ako nadržaný úchylák, ktorý stratil nohavice so vztýčeným holým kokotom ich naháňal.

Tie dve došli k akejsi veľkej, gotickej bráne na konci cintorína, iste vedúcej do akejsi krypty. Boli v pasci – nemali kam predo mnou ujsť, brána bola zatvorená a iste zamknutá, nech s ňou lomcovali koľko len chceli. Pripomínalo mi to nejakú rozprávku, kde dve ovečky chceli ujsť pred zlým vlkom, nuž a takto nejako neslávne to pre ne dopadlo.

Pribehol som k nim a strhol som svoju plavovlásku za ruku. Cítil som obrovský pocit zadosťučinenia, keď konečne bola po dvoch mesiacoch opäť v mojej moci. Tak, ako som sa vtedy tváril povýšenecky a nedobytne, ledabolo a ľahostajne pred ňou, tak som bol teraz jej otrokom, pravda, otrokom, ktorý jej násilím držal ruky za chrbtom a chystal sa vziať si od nej všetko, čo mi mohla dať, aj proti jej vôli.

„Prestaň!“ kričala. „Tu nie! Pôjdeme dnu!“

Vrazil som jej do tváre až ju celkom stočilo a vyšmykla sa z môjho zovretia, možno si aj vykĺbiac ruku, ako som si pomyslel v prvej chvíli. Bol som si istý, že to tak chcela. Minule sa jej to veľmi páčilo.

Jej kamarátka medzitým konečne otvorila bránu do krypty. Keď som zbadal, že pomáha mojej sukube vstať, okamžite som zasiahol a kopancom ju odsotil. Síce som bol bez gatí, ťažké topánky som mal ešte stále na nohách.

Zrazu som však pocítil náhle a prudké ukusnutie na svojom lýtku. Moja sukuba ma zahryzla tak nečakane a tak silno, že som musel klesnúť na jedno koleno a dokonca aj zrevať od bolesti. Tá kresťanka (ako vidíte, držím sa zásady, ktorú som deklaroval vyššie vo svojom rozprávaní) však kusala stále hlbšie a hlbšie, až som dostal strach z predstavy, že pretne moje šľachy. Cítil som prúd svojej teplej krvi tiecť mi po nohe a padať do blata, v ktorom som kľačal – tá prekliata mníška dokonca sala moju krv ako nejaký prekliaty upír! Tri údery päsťou do hlavy však nestačili na to, aby pustila: držala sa ma ako kliešť.

„Prestaň, a poď už sem!“ zakričala jej kamarátka otvárajúc bránu do krypty dokorán. Až to ju primälo aby ma pustila a bežala spolu so svojou kamarátkou do temnoty za bránou. Chcel som ju okamžite zastaviť a pomstiť sa jej: noha ma však neposlúchala, navyše som sa šmykol a zvalil som sa celý rovno do blata.

Chladná hnedá zemina ma zašpinila všade, od tváre cez vztýčený kokot (vždy som sa divil, ako mohol podľa severskej mytológie splodiť Odin so Zemou boha Thora. Teraz, keď môj žaluď penetroval blato ako keby to bola od hovna zasratá riť nejakej zanedbanej ženskej, som už chápal, že ako je to možné) až po krvácajúcu ranu na nohe. Až sa hanbím za to, že pulzujúca bolesť z rany mohla stačiť k tomu, aby som sa v tej chvíli chcel vzdať svojho honu na tie dve čarodejnice. Bol to až ich smiech, v ozvenách sa ozývajúci z hlbín krypty: nebol to smiech, čo by sa mi posmieval, hoci sa rozhodne bolo čomu posmievať: bol to šialený smiech dvoch duší, ktoré konečne našli cestu v svoj zvrátený domov, a dokonca ma pozývali dnu. Bolo to vzrušujúce. Chladné, morbídne, choré a zvrátené – vzrušujúce!

Postavil som sa. Zablatený, polonahý, zranený, musel som vyzerať ako monštrum. Musel som vyzerať presne tak, ako to ony chceli. Ich smiech sa stále odrážal od stien krypty a volal ma dnu. Vykročil som, krívajúc na pravú nohu.

Zakrátko som sa ocitol obklopený absolútnou tmou. Bol tam hrozný chlad a bál som sa, že naozaj stratím erekciu. Chcel som ho strčiť okamžite do niektorého z ich otvorov, taký zablatený, nech pykajú za to, ako ma ponížili.

Mal som si uvedomiť, že som im zrejme vbehol do pasce, už ale bolo neskoro: úder akýmsi tupým predmetom ma položil na rovno chladnú, hrubou vrstvou prachu pokrytú kamennú podlahu. Cítil som sa zúbožene, ale to až pod pocitom hroznej fyzickej bolesti. Nemohol som sa pohnúť, ledva som vnímal svoje telo, bol som im vydaný napospas.

Otočili ma na chrbát.

„Strácame ho!“ vystrašene zhýkla jej kamarátka keď nahmatala môj úd. S úsmevom pod všetkou tou bolesťou som si pomyslel, že by mala ísť na medicínu. Ale skutočne, keď som už takmer strácal vedomie pre to, ako so mnou zaobchádzali (nezaobchádzal by som s nimi o nič jemnejšie, ale ony na druhej strane ma musia mať silného, ak so mnou chcú niečo mať), nemohli sa čudovať, že strácam aj erekciu.

„Tak s tým niečo rob!“ usmernila ju moja sukuba. Kamarátka sa začala ihneď činiť. Jazyk, s ktorým mal môj penis dnes už do činenia, ho opäť začal cmúľať: napriek všetkému blatu, prachu a hnusu čo sa oň cestou nalepil. Možno aj krvácal kvôli poslednému pádu. Jej to ale vôbec nevadilo, i keď sem tam vypľula nabok obsah toho, čo si nabrala do úst. Síce bola dosť neskúsená na to, aby ma vzkriesila z mŕtvych ako Ježiša Krista, ale aspoň som mal dôvod udržiavať si vedomie v tomto svete.

Zrazu som pocítil bozk známych pier, a o sekundu na to sa jej jazyk opäť zvítal s mojím. Poznal som ju – bozkala sa jedinečne, unikátne, síce dnes nemala celú tvár od cudzieho semena, na jazyku mala piercing a ja som mal žaluď na mandliach jej kamarátky, a nie v krvácajúcej rane v rozkroku, ale aj tak to bolo skoro rovnaké ako predtým. Hoci neznášam chvíle, pri ktorých prechádzam čímsi, čo som už niekedy zažil a chcem, aby môj život bol neustálou improvizáciou, teraz mi to výnimočne neprekážalo. Hoci z hlbín duše opovrhujem celým inštitútom manželstva a neslobodnej lásky, jej bozk ma celkom prebral a primäl k tomu, aby som ju bozkával sťa stratenú lásku môjho premrhaného života, sťa onú monogamnú a večnú lásku, ktorej archetyp, žiaľ, je ešte asi stále hlboko zakorenený v kolektívnom podvedomí celého západného sveta. Skutočne potrebujeme na prelome vekov nového (anti)Krista, čo tento obmedzujúci archetyp zmaže, a najlepšie: nepostaví na jeho miesto žiadny nový.

„Bože, ja ten jeho kokot asi nikdy neočistím,“ vytrhlo ma z magického momentu zazúfanie si mojej fajčiarky.

„Tak si ho strč do riti,“ odporučila jej moja sukuba, „Tam ti to je aj tak jedno.“

V tme som nič nevidel, ale cítil som, ako sa to dievča postavilo, otočilo a rozkročilo sa nado mnou. Keď som cítil teplo z jej prehnutého tela nado mnou o pocítil dotyk jej ruky usmerňujúci môj vzkriesený úd do jej anusu, cítil som sa nanajvýš blažene. Bola veľmi mladá a nie zas až tak skúsená, i keď odvážna, snažila sa nedať najavo nijaké zaváhanie a neprejaviť ani náznak bolesti pri tom, keď sa môj zasvinený penis vnáral medzi jej dve plné polky a rovno do diery, pred ktorou cíti každú muž pobožnú fascináciu. Hneď na prvý krát sa prehla až na doraz, dokonca stratila rovnováhu a „sadla“ si na mňa, a ja som cítil, že môj žaluď sa dostal až tak hlboko do jej komnát, ako ešte nijaký iný dobrodruh predo mnou. Iste, veľmi ju to bolelo, cítil som ako bola v kŕči, ale nedala nič najavo. Bol som na ňu pyšný, skoro by bol otec z dobre vychovanej dcéry.

Keď začala prirážať, spočiatku pomaly a opatrne, postupne sa ale rozbiehajúc a prekonávajúc bolesť, a moja sukuba sa prestala venovať mojim perám a presunula sa ku klitorisu svojej kamarátky, mohol som sa naplno oddávať blahu plynúcemu z toho rozdvojeného zázraku prirážajúceho na moje lono. Naposledy som mal análny sex pred asi necelými dvoma mesiacmi kdesi na juhu Francúzska s nejakou pomerne drahou kurvou, ale toto bolo oveľa lepšie. S ňou som musel mať kondóm, sama na tom trvala. Teraz nielenže nijaká ochrana nebola, ale môj kokot bol ešte aj celý od blata a bohviečoho ešte. Ležiac tak na chrbte pasívny, o všetko moje blaho bolo postarané, cítil som, ako keby som sa stal súčasťou akéhosi prastarého rítu, súčasťou obradu prvotného náboženstva, spoločného pre všetkých ľudí, národy i rasy, náboženstva naplnenia, krásy, tela a rozkoše, ktoré sa všetky náboženstvá po ňom snažili poprieť. Moja sukuba zanechala klítoris svojej od bolesti i od slasti stonajúcej kamarátky tak a presunula sa k mojim vajciam. Ozval sa môj strach: predsa ona už jedného vykastrovala, a je zuby a jeden rýchly pohyb by stačili na to, aby ma pripravila o mužnosť: ale zabil som ten strach v prvej sekunde. Ak to chce spraviť, nech. Niečo zaimprovizujem.

Síce som mal v posledných dňoch a týždňoch ledva čo do huby, ochlpenie na intímnych partiách som mal vždy dôkladne ostrihané. Možno som troska, tulák, asociál a nonkonformista, ale moje pohlavné orgány musia byť vždy lákadlom a pokušením pre opačné (prípadne aj pre to moje) pohlavie. Vďaka tomu sa mojej sukube veľmi ľahko narábalo s mojimi semenníkmi a dokázala ma nanajvýš dobre uspokojiť. Bol som ešte bližšie k prvotnému božstvu než predtým: priam som ho dokázal vidieť pred svojimi zatvorenými očami. Bol jeden, nie boli dvaja, nie vlastne boli dve, lebo to boli ženy, vlastne ani to nie, boli štyria, z toho dve ženy a traja chlapi, nie, bolo ich ešte viac, šestnásť, tridsaťsedem, deväťdesiat tri… ale boli stále jedností. Päťstotridsať-jediný Boh! Tak ako je kresťanský Boh trojjediný, tak aj tu sa tisíce božstiev, s ktorými som cítil hmatateľné, takmer fyzické spojenie, spájali so mnou, spájali sa do jedného božstva, ktorého som sa súčasťou stal aj ja… panteizmus, deizmus, teizmus, ateizmus, všetky slová zrazu boli prikrátke na to, aby vyjadrili povahu toho božstva. Nebolo len všadeprítomné, tento prvotný ľudský boh nebol len panteistický boh vo všetkom, v podlahe na ktorej som ležal, vo vlasoch prehnutej sodomistky, ktoré ma šteklili na tvári ako prirážala, ale hlavne boh v mojom vztýčenom faluse, kde ho bolo najviac, kde pretekal mocou a silou a kde bol najprítomnejší: naopak, tento boh tento svet zďaleka presahoval, bol prítomný aj všade mimo neho, ale hlavne v hlbinách ľudskej duše, v psyché, ktorá je príliš tajomná, zvrátená, ktorá bola teraz celkom prebudená, ktorá je príliš nevhodná pre život na to, aby bola z tohto sveta, a predsa, tam je tohto boha najviac, tam akoby bol jeho zdroj, alebo cieľ…

Cítil som ako sa tá, čo ma spájala s týmito víziami, vyrovnala a prevalila nabok, prerušujúc oblažujúce spojenie, a tým aj môj kontakt s prvotným božstvom. Nesmierne ma to nahnevalo, ale nedokázal som odporovať, nedokázal som ani nič povedať, lebo po rozhovore s prvotným božstvom som zabudol svoj rodný, hlúpy, nedokonalý slovanský jazyk, a dokázal som sa len škeriť, čo bolo vo všadeprítomnej tme aj tak zbytočné.

Útecha však prišla náhle: moja sukuba sa posunula nado mňa a spojila sa so mnou. Čo ma nanajvýš príjemne prekvapilo bol fakt, že môj penis, snáď ešte špinavší po análnom styku než pred ním, si strčila do vagíny. Bolo to odporné, choré a ohrozovalo to jej zdravie: nič sa mi nemohlo páčiť viac. Cítil som, že ona je moja vyvolená láska. Hoci som doteraz bol celkom pasívny pri styku a nechal som sa len otrtkávať, náhle teraz do mňa vstúpila všetka sila pohanských falických božstiev, a inštinktívne som najskôr pevne zdrapil svoju sukubu aby mi nikam neuletela, keď som do nej začal prirážať tou najväčšou možnou silou a rýchlosťou, akú som bol schopný vyvinúť.

Doposiaľ sme boli relatívne ticho: stenami krypty sa šírili len tiché stony, omnoho tichšie ako ich predošlý šialený smiech. Teraz však vzduch preťal skutočne srdcervúci krik. Násilie ktorým som zahrnul svoju lásku jej muselo pôsobiť také utrpenie, že sa dokonca snažila odo mňa odtrhnutím. Len o to pevnejšie som ju stisol, aby mi nemohla ujsť. Toto som si šetril pre ňu celé dva mesiace, či aj viac. Musela teraz dostať všetko, čo zameškala. Po chvíli môj úmysel pochopila, poddala sa mu, a prestala zavíjať ako znásilňovaná hyena (toto nie je prirovnanie: nič iné ona ani nebola), na druhú stranu som to bol ja, komu sa začali drať výkriky slasti z hrdla. Naša spoločníčka ostávala pasívna: ležala vedľa nás a masturbovala.

Náhle som pocítil, ako čosi prerezalo môj krk. Nebola to hlboká rana, len povrchová, ale krvácala. Bolo mi to jedno, dokonca sa mi to začalo páčiť, keď sa moja sukuba sklonila a začala krv vycuciavať. Uvedomil som si, že ranu mi spôsobila prosto svojimi dlhými nechtami. Áno, možno som anti-vampirista, je to podľa mňa pubertálna úchylka trápnych goth(p)ičiek, a hocikedy inokedy by som jej radšej narval dve kilá cesnaku do úst, vrazil jej strieborný kríž do piče a drevený kôl do riti, svojej sukube som ale ako jedinej dovolil ma vysávať.

Jej kamarátka sa náhle postavila a síce som v tme nič nevidel, cítil že sa postavila pičou k mojej tvári. Čakal som, že bude po mne chcieť aby som ju vylízal, a vo svojej šľachetnosti a dobromyseľnosti som bol pripravený pristúpiť na tento nevyslovený návrh, ale ona si pre mňa pripravila čosi iné. Priložila si zápästie k mojim ústam – sprvu som to nechápal, ale potom som pocítil, ako krv začala stekať k mojím ústam, a v dosť veľkých dávkach. Táto kurva (podotýkam, že slovo kurva nikdy nepoužívam pri svojom rozprávaní ako urážku) si prerezala žilu a teraz ma napájala svojou telesnou tekutinou ako malé bábätko. Prijal som ten dar. Pitie krvi vraj môže človeku vážne ublížiť, ale nezáležalo mi na tom varovaní. Náhle som pocítil jej piču nad svojím čelom, už som si myslel, že chcela len, aby som lízal bránu jej komnát zakrvaveným jazykom: hneď nato som ale pocítil teplý moč stekať na svoje čelo. Áno! Byť naraz napájaný močom a krvou jednej šialenej ženskej: to som ešte nezažil. Užíval som si to plnými dúškami, oplakávajúc horkými slzami každú kvapku, či už krvi alebo moču, čo som nedokázal vypiť. Dokonca som trochu pozabudol na svoju vyvolenú: tá zatiaľ usilovne zahrievala môj kokot a užívala si slasť moju, ako aj vytrženie svojej sexuálne spriaznenej priateľky.

Mocný prúd moču však vyschol, mal som od neho celú tvár a poloplný žalúdok, a predsa mi nebolo dosť. Rukami som si čistil tvár a lízal všetky prsty poliate tým božským nápojom, dokonca som zdvihol svoju sukubu a odsotil ju, aby som sa mohol otočiť a lízať zvyšky moču z chladnej, špinavej podlahy krypty.

Keď som už vylízal všetko čo som mohol (trvalo mi to dáke dve minúty, cez ktoré som svoje spoločníčky vôbec nevnímal), postavil som sa a vyhlásil do tmy: „Ty, čo si ma ošťala, kde si?“

„Tu som,“ povedala.

Spravil som rýchly pohyb smerom za hlasom a chytil ju. Surovo som ju zvalil na zem a pokúsil som sa roztiahnuť jej nohy, ktoré boli zrazu celé stuhnuté, neprístupné, nechcúce sa mi oddať. Toto nebolo to dievča, ktoré som poznal.

„Čo s ňou chceš?“ zahučala moja vyvolená.

„Budem  ju jebať do piče!“ vyhlásil som. Chcel som sa odvďačiť tej, čo ma pomazala tým božským mokom.

„To nesmieš!“ volali obe, ale nepočúval som ich. Zrazu mi aj celá láska bola ľahostajná: musel som dostať to čo som chcel: musel som jebať s pičou čo ma tak skvele ošťala a nadojila.

Už som ju skoro zlomil, keď som náhle opäť z nepriehľadnej tmy dostal silnú ranu do hlavy, celkom ma paralizujúcu. Tá asketická mníška, celá matka predstavená čo nechce jebať do piče, sa mi vyšmykla z rúk a kamsi sa v tme odplazila. Bol som vyradený a vedel som to. Musel som dostať tehlou do zátylku, alebo čímsi podobným.

Náhle som cítil, ako čosi do mňa vniklo zozadu. Mal som akýsi dlhý, tenký a na konci tupý predmet vrazený hlboko do hrubého čreva. Nebolo to nepríjemné: naopak, pripomenulo mi to moje prvé experimenty s pasívnou homosexualitou, asi tak už desaťročie dozadu, keď som mohol mať tak dvanásť, trinásť rokov.

„Teraz už vieš aj ty aké to je, byť žena, byť pokorený a porazený,“ vyhlásila moja sukuba. Bola to ona, kto usmerňovala onen neznámy predmet v mojom konečníku.

„Vskutku vravím ti: neukazuješ mi nič, čo by som už inde nevidel a dávno nezažil.“

„A polstoročia starú stehennú kosť si už v riti mal?“ spýtala sa.

Uznávam, nikdy predtým ani potom som tam také niečo nemal. Bola skutočne šikovná: nájsť kosť v starej krypte a potom ma s ňou znásilňovať. Páčilo sa mi to. Verím, že už vo chvíli, keď za mnou poslala svoju kamarátku na záchod v tom pochybnom podniku, tak mala toto premyslené. Hoci bol pre mňa fakt, že nedokázala odimprovizovať celé stretnutie, negatívum, musel som uznanlivo oceniť jej vynaliezavosť.

Posledné, čo si pamätám je, že som ejakuloval pred seba, a snáď v tej istej chvíli som aj vygrcal všetok moč, čo som si tak starostlivo nazbieral. Potom som musel stratiť vedomie: určite to bolo tou poslednou ranou čo som dostal. Ešte viem, že som sa možno párkrát vytrhol z bezvedomia, keď sa dievčatá pokúšali dostať z môjho bezvládneho tela von kus ľudskej stehennej kosti, ktorá vo mne ostala zakliesnená keď sa kosť zrejme pri vyťahovaní zlomila, ale potom už ďalej z toho večera neviem nič.

 

Dryáda

Myslím, že v Danteho komédii to bol ôsmy okruh pekla (z deviatich), kde hriešnici trpeli zamrznutí vo večnom ľade. Asi tak dáko som sa cítil, keď som sa vtedy prebúdzal: bol som neskutočne uzimený, všetko ma svrbelo, hrýzlo a bolelo, najviac rana v zátylku, konečník som mal v jednom ohni a tiež pulzujúca bolesť prichádzala z reznej rany na pravom lýtku.

Otvoril som oči aby som zistil, že som ešte živý. Ležal som skrútený kdesi v kríkoch, polonahý, podchladený, zrejme som tu bol celú noc, keďže svetlo na moju mizériu dopadalo zrejme z práve svitajúceho slnka, kdesi tam za spleťou tŕňov, ostrých konárov a haluzí.

Celé telo som mal skrehnuté, horko-ťažko som sa prevalil na bok, aby som zbadal, že som stále kdesi na cintoríne. Asi sem ma tie dve odvalili keď som bol nevládny. Aké pekné od nich. Ja by som sa na ne vyjebal.

Nuž, konečne som sa dostal k svojmu: musel som improvizovať. Môj stav si vyžadoval, aby som okamžite prevezený do nemocnice: nie tak ani tie zranenia, to by som ešte rozchodil, skôr strašné podchladenie. Bol som si istý, že lepšie ako s poriadnou angínou alebo aj zápalom pľúc sa z tohto nedostanem. Samozrejme, hospitalizovaný som byť nemohol, lebo by sa ešte prišlo na to, kto som a ešte by si ma dali do súvislosti s udalosťami spred dvoch mesiacov. Peniaze, falošné doklady, ani posratý mobil som nemal: všetko ostalo v nohaviciach, ktoré som si roztrhol, keď som v ošiali utekal za tými dvoma prízrakmi. Neľutoval som však to, čo som spravil: nikdy som neľutoval skutky, ktoré som vykonal vo svojom najšialenejšom besnení, nech ich neskoršie následky boli pre mňa akokoľvek neblahé. Naučil som sa prijímať život tak, ako príde, a odvtedy som s ním bol, nie spokojnejší, lebo spokojnosť zabíja ľudského ducha žiadajúceho si nedosiahnuteľnú dokonalosť, ale… „vyrovnanejší“ je asi to správne slovo. Odkedy som si toto uvedomil, a to už bolo pred pár rokmi, som si už vyčítal len to, že som si nemal práve čo vyčítať.

Teraz som však bol v takom prúseri, s akým som mohol len máločo zo svojich skúseností porovnať.

Trvalo mi, a to som sa fakt snažil, asi desať minút kým som sa postavil, aj to keď už som konečne stál, okamžite ma zasiahla taká nesmierna slabosť a závrat, že som takmer odpadol od nedostatku svojich síl. Vyliezol som z kríkov, a hoci už v rannom svetle som vystavoval svoju nahotu pre všetky oči čo mohli byť takto skoro medzi náhrobkami, musel som sa dotrmácať k stene akejsi starej budovy (neskôr sa ukázalo, že to bola ona krypta, v ktorej som zažil slastné orgie túto noc), a oprieť sa o ňu.

Keď som pomaly nabral sily, premyslel som si plán. Schovám sa, počkám, kým sa sem nedotrmáca dáky fakt starý a bezmocný dôchodca, prepadnem ho, olúpim o oblečenie (hocičo, čo zakryje moju prirodzenosť, bude vhodné) a hlavne o peniaze. Nastúpim na vlak a odveziem sa k niekomu, kde budem môcť ostať kým sa nedoliečim a rany sa nezhoja…

Zatrmácal som sa a spadol som. Zem cez mrazivú noc stvrdla, už nebola tým včerajším blatom, a moje skrehnuté telo pád precítilo trojnásobne. Ten dôchodca bude musieť byť naozaj VEĽMI starý a VEĽMI nemohúci, pomyslel som si. Na to, ku ktorému známemu sa pôjdem vyliečiť, keďže skoro s každým mám vybudovaný vzťah na princípe mojej moci a jeho podriadení sa ku mne, či už na základe obdivu k mojej aristokratickej zvrhlosti, slobode a voľnomyšlienkárstvu, alebo na základe niečoho iného, som radšej ani nemyslel: každý by ma v tomto stave odmietol, ak by to rovno aj nevyužil v môj neprospech.

Zbadal som akúsi postavu idúc chodníkom medzi hrobmi smerom ku krypte. Pohybovala sa prirýchlo na dôchodcu, a ja som sa musel urýchlene skryť, aby mi ešte nechcela pomôcť, a tým mi v skutočnosti len uškodiť a všetko pokaziť. Pokúsil som sa postaviť, ale bolo to márne. Srdce mi bilo od strachu, keďže všetka moja sloboda mi mohla byť vzatá tu a teraz, nuž som sa začal plaziť ako ten posledný had smerom ku kríkom.

Stihol som to. Dúfal som, že tá postava kdesi odbočí a nepôjde ku krypte: ale mal som smolu, ona si to namierila rovno tam, ako som videl pomedzi škáru v konároch kríku. Bola celá v čiernom, pred bránou krypty odbočila smerom ku kríkom kde som bol ja. Myslel som si, že už väčšiu smolu ani nemôžem a mať a preklínal som fakt, že všetko je stratené, ale potom som ju spoznal. Bola to tá čiernovlasá kamarátka mojej sukuby: tá, čo ma ošťala a napájala ma svojou krvou.

Zrazu mi prišlo veľmi ľúto, že som obe tie tekutiny vyvracal. Musím vyšľachtiť svoj žalúdok: piť týchto kráľovských nápojov pomenej a nie súčasne, nech postupne môžem prijať bez vyvrátenia aj väčšie dávky.

„Hu-hú, tu si?“ spýtala sa.

Pokúsil som sa čosi povedať, ale spustil som akurát lavínu nekontrolovateľného kašľa. Aspoň sa na prvý pohľad zdalo, že mi prišla pomôcť.

V skratke, odela ma do dákych handier, vraj ukradnutých bratovi, a tvrdila, že mi chce pomôcť. Už včera ma chceli dovliecť kamsi, kde by som by som v teple prespal a takto nenachladol, ale nedokázali ma uniesť, nuž ma len zhodili sem do kríkov.

„Daj mi peniaze teda,“ povedal som horko ťažko hlasom tak zachrípnutým, až som sa divil, že mi patrí. „Nič viac po tebe nechcem. Dokonca ti môžem sľúbiť, že ti to vrátim. Aj s úrokmi.“

„Peniaze nemám,“ povedala. „Ale na to miesto by si stále mal ísť. Zakúriť si tam ešte dokážeš, a prežiješ tam aj pár dní, kým ti nebude lepšie. To my ti sme dlžné: takýto dobrý sex ešte ani jedna z nás nemala. Teda Katka možno – vtedy prvýkrát s tebou.“

Katarína. Tak sa teda volal moja sukuba. Dokonca spomínala tú prvú noc na tom dome svojej najlepšej kamarátke! Aj ja by som sa rád podelil o svoj zážitok s ňou, len keby som mal niekoho, koho by som mohol nazvať skutočným priateľom: a to vtedy, keď je po vás vyhlásené pátranie snáď po celej Únii, je veľmi riskantné.

Každopádne, hocijakú inú pomoc ako finančnú som odmietal. Už mať gule v trenkoch brata tej, s ktorou som včera vykonával sodomiu, navyše daných dobrovoľne, mi prišlo dosť ponižujúce (keby som ich ja sám ukradol, alebo dokonca ulúpil, bol by som na seba neskutočne hrdý!).

„Neprežiješ. Chytia ťa alebo feťáci, alebo skíni, alebo policajti: a to ešte bude najhoršie,“ tvrdila mi.

„Aj tak od teba nič nechcem.“

Zamračila sa. „Ak so mnou nepôjdeš, zavolám policajtov a poviem im, že si ten, kto odrezal vtáka a gule Jurovi Franskému.“

Úžasné, tak už aj poznám meno toho kreténa vykastrovaného, pomyslel som si v hneve.

„Pojeb sa,“ povedal som.

Dostal som úder do tváre, ktorý síce bol od dievčaťa a aj na dievča bol slabý, ale aj tak ma okamžite položil na zem, a ja som si uvedomil tú strašnú myšlienku, že nie som schopný sa postaviť: a studnica mojej inšpirácie vyschla.

„Ako chceš utekať pred zákonom, keď ťa položí trasorítka ako ja?“ spýtala sa.

Musel som sa vzdať svojej pýchy a pristúpiť na jej návrh, nechať sa dobrovoľne ubytovať tam, kde to navrhovala. Pomohla mi nohy a kým ma opierala, dokázal som pomaličky chodiť. Cítil som sa ako starý krípel: kebyže takto naozaj žijem s istotou, že už nikdy nebude lepšie, bez okolkov by som spáchal samovraždu. Zákaz eutanázie je tá najzvrátenejšia „humanistická“ blbosť, akú táto spoločnosť vymyslela.

„Ja tvoje meno poznám,“ povedala po ceste. „Nedávno ťa spomínali v televízii ako hlavného podozrivého z toho večera. Ja sa volám Kordélia.“

„Tvoji rodičia musia byť riadne jebnutí.“

„Hm, to hej.“

* * *

Doviedla ma k akejsi chate asi štyri kilometre od mesta. Cesta nám musela trvať vyše tri hodiny, a bola prerušená množstvom krátkych prestávok, lebo tak veľmi som bol oslabený a chorý. Jediné, čo ma na nej potešilo, že sa neobzerala, ničoho sa nebála, fakt, že podopiera úplne neznámeho človeka vlastnou vinou odkázaného na cudziu pomoc, a že by ju niekto mohol takto vidieť, ju nijako neznepokojoval. Dobré dievča.

„Táto chata patrí rodičom, ale tí sú teraz obaja na pol roka v USA,“ vravela mi, keď ma usadila do kresla pokrytého kožušinou a zapaľovala oheň v krbe. „Nikto ťa tu nebude rušiť. Ku mne by si ísť nemohol, lebo som teraz sa starou mamou.“

Rozkašľal som sa a vypľul som obrovský, nechutný hlien na drevenú podlahu. Celá chata bola „poľovnícka,“ steny boli zdobené trofejami, kožušinami a vypchatými zvieratami. Kebyže som zdravší, tak by som vyskúšal zoonekrofíliu.

„Moja teta pracuje v lekárni,“ povedala Kordélia keď sa pozrela na obrovský žltý hlien na podlahe pochádzajúci z mojich priedušiek, ktoré sa však necítili o nič voľnejšie. „Skúsim jej ešte dnes potiahnuť nejaké antibiotiká a doniesť ti ich.“

„Rozkošné,“ zachrapčal som.

„Robím to len pre to, aby si bol znova čo najrýchlejšie sexuálne výkonný.“

Ako povedala, tak aj spravila. Väčšinu dňa som prespal v horúčkach, ale večer, alebo možno až v noci prišla s liekmi, spravila mi horúci čaj a opäť zakúrila v peci, pretože ja som ani to nevládal. Tiež mi doniesla dáke jedlo, chipsy a kokotiny, nemal som na nič chuť a cítil som sa na zomretie.

„Mám zaujímavé novinky ohľadom Katky,“ povedala, na čo som zbystril pozornosť. „Zdá sa, že po tom, čo súložila s tvojím penisom, ktorý bol od blata, prachu a mojich hovien, dostala riadny zápal na piči (mimochodom, aj vtáka mi umyla: dúfam, že aj mňa nečaká takýto zápal). Musel kvôli nej dnes gynekológ vstávať do roboty, a povedal, že takú hrôzu ešte nevidel. Vymyslela si, že bola znásilnená na jednej uličke cez koncert. Chlapíka opísala úplne inak ako teba: každopádne policajti budú mať stopu DNA z tvojich spermií v nej, a asi im nebude trvať dlho, spojiť si ich s tými, čo si nechal vtedy v tom mrzákovi…“

Ach, úžasné, pomyslel som si. Mám na krku kastráciu čo som nevykonal, a znásilnenie, ktoré som tiež nespáchal.

„Ja som v pohode, ďakujem za opýtanie,“ povedala Kordélia naštvane, ako keby ma to malo zaujímať.

„No vidíš,“ zachrčal som. „Ja kurva nie som.“

Síce ma nasledujúce dni znásilňovala obrovským dildom, ktoré si schovala kamsi do dákej kôlne za chatou, pretože ja som bol celkom slabý a impotentný, nemôžem povedať, že by ma neliečila, a necítil by som sa každý deň lepšie. Spomínala, že bola tiež vypovedať v Katkinej veci, a že sa o vec zaujímali aj média. Prvý deň to bolo len obyčajné znásilnenie, na druhý však bola opäť v novinách, a to rovno na titulkoch. Zrejme policajtom ušla informácia, že spermie z kastráta a z Katky sa zhodujú, a všetky bulvárne plátky, ale aj seriózne noviny hlásali, že najväčší sadista v histórii nášho štátiku opäť útočí.

Jedného dňa som sa zobudil zdravý. No, nie celkom zdravý, ale zobudil som sa s rannou erekciou, čo mi celkom stačilo. Práve v ten deň Kordélia neprišla. Rozhodol som sa, že si pre ňu túto dávku budem šetriť: počas choroby sa tam toho aj tak dosť našetrilo: a prekvapím ju mohutným nečakaným gejzírom rovno do očí.

Neprišla ani na druhý deň, a už ma to sralo. Jedla mi nechala dosť, aj lieky som vedel ako mám brať aby som sa nepredávkoval, ale v oblasti semenníkov som už cítil hrozné tlaky.

Potom konečne večer prišla. Ležal som na gauči prikrytý dekou, tváril som sa, že mi je strašne zle, že umieram, kým som si tajne pod dekou honil.

„Kordélia…“ blúznil som v horúčkach.

„Ach, zlatko, veď ti tie lieky mali pomôcť! Ako to, že ti je tak zle?“

Prisunula sa a dala mi bozk na čelo. Z výrazu jej tváre som pochopil, že si uvedomila, že na to že mi je tak strašne zle, nemám žiadnu teplotu.

V momente, keď spoznala podvrh, som sa sťa pružina vyšvihol spod deky, svoj vztýčený penis jej namieril do tváre, a vystrelil. Prekvapenú tvár zasiahol gejzír semena a zmenil jej tvár na nepoznanie. Miesto dievčenskej tváričky, ktorá sa ešte aj namaľovala, aby bola predo mnou pekná, som zrazu videl len akúsi tvár pod neskutočne hrubou vrstvou semena, ktoré stekalo vo vodopáde na jej čiernu, metalovú mikinu, kde sa krásne vynímalo.

Semenom vymaľovaná tvár otvorila oči a pozrela sa do smiechom vyškerenej tváre toho, kto nad ňou triumfoval.

„To je moje poďakovanie za to, že si sa o mňa postarala,“ povedal som.

„Ty si kokot,“ odvetila.

Nasledujúce dni som sa napriek zlepšujúcemu sa zdraviu stále zdržoval na chate. Stal som sa dosť veľkou sockou na to, aby som sa nechal obsluhovať. Dni som trávil čítaním kníh, ktoré som Kordéliu prinútil požičať si z miestnej knižnice. Dokonca som sa opäť pokúsil prečítať si niečo z Kanta, ale vzdal som to. Ako Bataille raz napísal, literatúra, v ktorej nie je žiadne zlo, je nehorázne nudná. Knihy Kanta neobsahujú pranijaké zlo, a preto som ich nikdy nedokázal čítať bez toho, aby som pri tom zaspal. Napríklad taká biblia ma vždy bavila, lebo je to vskutku kniha plná násilia, vrážd, vyhrážania sa a bezbrehého obmedzovania ľudskej rasy – pre mňa je to určite ten najlepší fantasy román všetkých čias!

Márne som dúfal, že ešte uvidím Katku. Zápal bol vraj ešte vážnejší ako sa na prvý pohľad zdalo, už bolo dokonca povedané, že možno už nikdy nebude môcť plodiť deti (mal by som si účtovať túto trvalú antikoncepciu!). Jej rodičia boli veľmi vystrašení a navyše obviňovali Kordéliu, že nebola pri Katke v čase znásilnenia (hahaha). Tak som v rámci čakania vždycky pekne pojebal Katku do riti, keď ma prišla pozrieť.

Každopádne chcel som sa povŕtať aj v jej kunde, čo však stále odmietala. Napokon som sa musel spýtať tú trápnu otázku:

„Kordélia (naozaj som nedokázal vymyslieť nijakú zdrobneninu toho mena a ona mi nič nenavrhla), ty máš devätnásť rokov a mám pocit, že si panna. Je to tak?“

Začervenala sa. „Áno, je to tak. Ešte stále mám neporušenú panenskú blanu,“ povedala. „Môj otec je fanatický kresťan a pravidelne ma posiela na prehliadky ku gynekológovi. Ten ma samozrejme nemôže ani poriadne vyšetriť bez toho aby ma neodpanil. To sú vždy tie najtrápnejšie momenty: keď tam prídem, on konštatuje, že som panna, a otec je spokojný. A keď som v čakárni, a vidím všetky tie šestnástky, čo idú tiež ku gynekológovi predpísať si antikoncepciu… vždy si potom musím zatrtkať,“ povedala. „Do riti, samozrejme. Vlastne ten istý kresťanský otec, čo chce mať doma pannu, ma naučil trtkať do riti, už pred ôsmimi rokmi.“

Napriek tomu, že som to čakal, aj tak som ostal zaskočený. Počul som o fenoméne „virgin whore,“ teda o dievčati, ktoré má nespočet neraz aj veľmi bizarných sexuálnych skúseností, ale pritom má stále neporušenú panenskú blanu, ale nikdy som si nemyslel, že skutočne existujú. Jeden môj kamarát tvrdil, že s takým dievčaťom raz chodil pol roka, po sexuálnej stránke si veľmi sedeli (vravieval, že „dve z troch dier nie sú zlé“), panenstvo si vraj chránila preto, lebo len panna má prístup k niektorým astrálnym sféram a len panna sa môže kontaktovať s istými duchmi a s istými bytosťami, a vraj o to nechce prísť. Mne to však prišlo príliš absurdné na to, aby to bola pravda. Stretnúť sa však s panenskou kurvou, ktorá súloží s ostatnými z pomsty k otcovi, to bol môj splnený sen, sen, ktorý som si ani nemyslel, že by sa mohol splniť.

Asi ako každý chlap, chcel byť ten, kto bude mať česť ju odblaniť. Dal som si záväzok do najbližších dní, že od nej neutečiem dovtedy, kým ju neodblaním, alebo aspoň kým nebudem pri tom. Ku Katke som už nič necítil, možno po mne aj stále túžila, ja však s chorými kundami nechcem mať nič spoločné.

Mohol by som teraz rozprávať, ako som s Kordéliou súložil v zasneženom lese, ako sme sa kúpali v zamrznutom jazierku a nebola nám zima. Mohol by som vám rozprávať, ako mi v tú noc predstavila panenteistické božstvo a ako dôkaz jeho existencie privábila z lesa jeleňa, ktorý súložil s nami, obom nám dal do riti, a bol plný potencie napriek tomu, že mal čas úplne mimo ruje.

Mohol by som vám rozprávať, ako Kordéliin otec prišiel na to, že bývam na chate a že spolu súložíme: ako sa začal vyhrážať, a ako som ho spútal a znásilnil. Mohol by som vám rozprávať, ako som ho nadopoval viagrou a keď mu penis šlo až roztrhnúť z prekrvenia, prinútil ho deflorovať svoju vlastnú dcéru, ako som potom súložil s ňou do pošvy pred ním, ako plakal, a ako sme na záver orgií jej otca vykastrovali a dekapitovali.

Mohol by som vám rozprávať aj o tom, ako sme s Kordéliou ušli do Dánska a žili sme pár mesiacov v anarchistických komunitách medzi squatermi, kde sme sa zúčastňovali na obrovských orgiách. Mohol by som vám rozprávať o tom, ako nás napokon chytili, keď sme to raz v stave šialenstva prehnali a jedno desaťročné dievča, ktoré sme vzali k nám do trojky, sme nadrogovoali a zavraždili. Ako sa Kordélia obesila na cele keď zistila, že sa z nás stali svetoznámi sexuálni devianti a že nás pravdepodobne čaká doživotie. Tiež o tom, ako ma dánsky sudca prinútil sa s ním vyspať, s prísľubom, že bude zhovievavejší, ale aj tak mi dal doživotie. Napokon mohol by som vám rozprávať o tom, ako ma moji priatelia anarchisti násilím vyslobodili počas mojej deportácie späť do východnej Európy, a ako teraz tajne lietam medzi kontinentmi, nechávajúc si platiť od tých najbohatších zvrátených podnikateľov, ktorí si chcú so mnou užiť. Ako sa ma tajné služby a média sveta snažia vypátrať, ako občas nafotím nejaké akty a poskytnem tajne rozhovor pre nejaký svetoznámy časopis, a postupne si budujem povesť Markíza de Sade 21. storočia. Pripravujem knihu a dúfam, že ma nikdy nechytia. Už teraz som snom miliónov žien a vzorom miliónov mužov. Ja som však v myšlienkach znásilnil každú, čo po mne kedy túžila, a oklamal každého, kto chcel byť ako ja.

Niet ale zmyslu v tom, aby som pokračoval. Tých, čo boli znechutení tým, čo som popísali, prestali čítať už na jednej z prvých stránok: tých, čo si užívajú opis môjho života tými najväčšími dúškami zas nechcem odďaľovať od toho, aby naplnili svoje túžby tým, že si budú len čítať o týchto deviáciách, miesto toho aby sa sami zdvihli a niečo zvrátené spravili.

Choďte teda, moji nasledovníci, a naplňte svoje túžby. Nijaký existujúci boh vás nezavrhne za to, že budete takí, akí v skutočnosti ste.

FINITO

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář